Dejiny cenzúry od najstarších čias do roku 1740

Autori zaoberajúci sa dejinami cenzúry nachádzajú jej počiatky už v staroveku, poukazujúc napríklad na pálenie kníh sofistu Protagora. Dôkaz o ničení bludných kníh nachádzame aj v Novom zákone, v Skutkoch apoštolov (kap. 19. verš 19.) - pod vplyvom Pavlovho kázania zniesli Efezania poverčivé knihy na hromadu a pred zhromaždením ľudu ich spálili. Za prvý všeobecne platný, historicky dokumentovaný zákaz kníh je považovaný zákaz učenia Aria (arianizmus) na Nicejskom koncile v roku 325. V roku 496 sa na rímskom koncile zjavil prvý katalóg zakázaných kníh - Decretum Gelasium pripisovaný pápežovi Gelasiovi. Obsahoval súpis apokryfov a heretických kníh.¹

Rukopisná, ale predovšetkým tlačená kniha bola významným prostriedkom šírenia informácii a nástrojom ovplyvňovania spoločnosti vedeckými, filozofickými, politickými, teologickými teóriami, ktoré často narúšali, resp. protirečili oficiálnej štátnej a cirkevnej ideológii. Reakciou ohrozenej moci (štátu, cirkvi) bola snaha vytvoriť systém dozoru a kontroly nad neustále sa rozširujúcou knižnou produkciou a knižným trhom, ktorý využíval svoj potenciál na šírenie “nebezpečných“ myšlienok. Mám na mysli obdobie 16. - 18. storočia - teda obdobie takého silného a prevratného hnutia, akým bola reformácia a protireformácia ako odozva cirkevných kruhov na ňu. Najmä protireformačnému hnutiu a úsiliu o likvidáciu “kacírstva” vďačia kontrolné a represívne mechanizmy za svoje neustále zdokonaľovanie. Preto sa v tomto období stretávame stále častejšie so zákazmi kníh a buly pápežov Alexandra VI. (1501) a Leva X. (1515) zakazujú tlačiarom tlačiť knihy bez povolenia cirkevných autorít. Reformácia dala základ pevnej cirkevnej cenzúre. V roku 1557 bol uverejnený prvý rímsky index pápeža Pavla IV. Tento Index bol doplnený a opravený komisiou na Tridentskom sneme, kde boli stanovené aj pravidlá pre vydávaníe, čítanie a používanie kníh, tzv. regulae tridentinae.²

Tridentské regule stanovili zákony cenzúry a indexu a dali mu trvalú formu. Je to desať pravidiel prinášajúcich len čiastočne nové formulácie, z väčšej časti sú prevzaté zo všeobecných ustanovení v už spomínanom indexe Pavla IV. Úvodné paragrafy hovoria o zakázaných autoroch. Špeciálne sa zameriavajú na problematiku prekladu biblických textov a čítaní biblie v národnom jazyku. Regule upozorňujú na zakázané témy a učenia, zavádzajú systém preventívnej cenzúry: knihy musia pred vytlačením obdržať povolenie, ktoré musí byť vytlačené na niektorej z úvodných strán knihy. Zároveň sa má vykonávať dozor nad tlačiarňami, kníhkupectvami, ako aj knihami dovezenými do mesta. Veriaci nesmú pod hrozbou trestu exkomunikácie prechovávať žiadne knihy zakázané tridentskými regulami.

Tridentské regule boli vydané spolu s Tridentským indexom pápežom Piom IV. v roku 1564 a hoci boli inými pápežmi rozličnými spôsobmi modifikované, v platnosti zostali až do roku 1900. V roku 1590 (za Sixta V.) bolo pripravené jeho rozšírené vydanie. Obsahuje Catalogus haeresiarcharum - zoznam heretikov (81 mien). Index je rozšírený o 22 nových pravidiel, ktoré sú v inej podobe obsiahnuté v inštrukcii indexu Klementa VIII., ktorý v roku 1596 nahradil index Sixta V.³

Inštrukcia Klementa VIII. obsahuje podrobné ústanovenia týkajúce sa zákazov, opráv a tlače kníh. V 1. časti - o zákaze kníh - je stanovené komu a za akých okolností môže byť povolené čítanie zakázaných kníh pred „vyčistením“. Biskupom, inkvizítorom a univerzitám sa nariaďuje pripravovať krajinské súpisy zakázaných kníh. V 2. časti je stanovené, komu prislúcha zbavovanie kníh bludov a čo má byť v knihách vymazané. V tretej časti - o tlači kníh - sú obsiahnuté inštrukcie pre tlačiarov o posudzovaní rukopisu a uvádzaní povinných údajov v tlači.

V roku 1900 uskutočnil radikálnu opravu celého indexu pápež Lev XIII. Vylúčil knihy, ktorých myšlienkovú správnosť už doba potvrdila a ktorých zákaz by bol v dnešnej dobe nezmyselný (knihy prírodovedecké, filozofické a iné vedecké) a ponechal len spisy priečiace sa katolíckej náuke, knihy poverčivé, pohoršujúce mravnosť a pod. Boli odvolané aj tridentské regule ako aj všetky iné ustanovenia okrem buly Benedikta XIV. Sollicita ac provida z roku 1757. Je to 24 paragrafov stanovujúcich spôsob a metódu posudzovania kníh v komisiách indexovej kongregácie a inkvizície.⁴ V roku 1917 bola rozpustená indexová kongregácia ako najvyšší orgán cirkevnej cenzúry a v roku 1966 zastavil vatikánsky koncil vydávanie indexu.

Vo vývoji zákazov kníh a heréz možno pozorovať tri fázy. V najstarších dobách nemal pápež svetskú moc a zákaz bludných spisov nepresahoval okruh veriacich bez autority svetskej vlády. Keď katolícka cirkev strhla na seba aj svetskú moc, stali sa výnosy koncilov a pápežov nad kacírmi záväzné pre všetkých kresťanov, a keď neskôr vydala indexová kongregácia katalógy zakázaných kníh, stali sa zákonom, nedodržiavanie ktorého sa prísne trestalo.⁵

Tretie štádium sa datuje od 17. storočia, keď vzniká odpor proti cirkevnej autorite vo veciach duchovnej tvorivej činnosti, umenia a pokroku. Tento proces v habsburskej monarchii výrazne urýchlila Mária Terézia, ktorá pod vplyvom jansenistov, vedená presvedčením o zvrchovanosti štátu, vydala v roku 1749 Placetum Regium, podľa ktorého nesmeli byť pápežské buly čítané z kazateľní skôr, ako boli schválené štátnymi úradmi. Zriadila štátnu cenzúru a dala vypracovať vlastné katalógy zavrhnutých spisov. Jozef II. potom zakázal všetky dovtedy vydané indexy rímske aj súkromné, uverejnené v habsburských krajinách. Tiež zrušenie jezuitského rádu, v ktorého rukách bola cenzúra takmer dve storočia, malo vplyv na úpadok indexu. V roku 1848 boli zrušené posledné zbytky štátnych katalógov a indexy, ktoré od tej doby vydáva čas od času rímska kongregácia, majú nanajvýš formálny význam.⁶

Cenzúra v Uhorsku a na území Slovenska do prvej polovice 18. storočia

Po začlenení dnešného Slovenska do Uhorska v 11. storočí sa čiastočne prevzalo slovanské zvykové právo i vžitá organizácia. Ostrihomské arcibiskupstvo bolo nástupníckym útvarom nitrianskeho biskupstva zriadeného koncom 9. storočia. V druhej knihe zákonov Štefana I. je ustanovenie, že pre každých desať obcí sa má vybudovať kostol, pre ktorý kňaza a liturgické knihy má zabezpečiť biskup, v čom je už obsiahnutá aj biskupská revízia obsahovej bezchybnosti kníh. Na prelome 11. a 12. storočia uhorská cirkevná synoda pod vedením ostrihomského arcibiskupa Vavrinca vydala zákaz čítať a spievať v kostoloch iné texty, než tie, ktoré boli schválené synodou. Dominikánska budínska synoda roku 1244 nariadila dominikánskym kláštorom, (na slovenskom území dominikánom v Trnave, Banskej Štiavnici a v Košiciach), aby každá rukopisná kniha, napísaná príslušníkom dominikánskeho rádu, bola pred sprístupnením preskúmaná teológom povereným provinciálom. Tieto tri dominikánske kláštory zohrali významú rolu v cenzúre rukopisných kníh na slovenskom území. Zákaz čítať v kostoloch neschválené texty vyniesla aj budínska synoda v roku 1279. Viaceré takéto zásahy aj v slovenskom prostredí vyvolali husitské vplyvy, ktorým podľahol napríklad za svojich štúdií na pražskej univerzite nitriansky kanonik Ján Vavrinec z Račíc, známy aj ako Ján Laurini. Prejavili sa u neho aj po návrate a asi desaťročnom pobyte v Nitre v písomných polemikách s Pavlom z Prahy v rokoch 1417 - 1419. Na základe obžaloby Pavla z Prahy ho nitriansky biskup v apríli 1419 zbavil všetkých dôchodkov a majetku, skonfiškoval aj jeho knihy. Zvýšenú pozornosť teologickej cenzúre - korektúre rukopisných kníh - požadovali aj štatúty sv. Floriána z roku 1468.⁷

V 16. storočí sa Lutherova reformácia a jej myšlienky dostávajú na uhorské územie a aj tu sa čítajú pápežské zatracujúce buly (1520, 1521). Kráľovná Mária ako aj niekoľkí ďalší predstavitelia kráľovského dvora boli reformácii naklonení. Keď však protireformačne naladené prúdy získali na sneme v rokoch 1523 a 1525 prevahu, vyniesli proti luteránom prísne opatrenia, medzi inými aj povestný zákon „Lutherani comburantur“. Proti reformácii bol aj Ľudovít II. 9. marca 1524 vydal prvé celouhorské nariadenie proti luteránom, ktorým nariaďuje skúmanie kníh vo veci luteránskych bludov a vinníkom hrozí nielen spálením kníh, ale aj sťatím a konfiškáciou majetku. Je to prvý celouhorský cenzorský príkaz. Ferdinand I. Habsburský vydal v roku 1529 nariadenie, aby každý rukopis, ktorý má byť vytlačený, bol preskúmaný určenými cenzormi. Nevhodné pasáže majú byť vyčiarknuté. Tento prvý náznak predbežnej cenzúry zostal len na papieri. 

V roku 1553 vyčíta Ferdinand I. na sneme stavom, že sa v krajine nachádza mnoho škodlivých kníh a pokúša sa presadiť rozhodnutie, aby tlačiari a kníhkupci smeli predávať len v určitých mestách a len knihy schválené biskupmi. Snem však nebol ochotný prijať biskupskú cenzúru. Výsledkom rokovania a príslušného snemového článku bolo, že cenzúra nemá zákonné opodstatnenie a záležitosť zostala nevyriešená. Reformácia bola oficiálne zakázaná a tridsiatkové stanice (Jablunkov, Spišská Stará Ves, Dukla) mali príkaz zhabať zásielky protestantských kníh zo zahraničia.⁸ Protestanti pociťujúci nedostatok vlastnej náboženskej literatúry, aby sa vyhli ostrým nariadeniam, zariaďovali si malé putovné tlačiarne, z ktorých potom prekvapivo vychádzali mnohé, i rozsiahle protestantské tlače. Príkladom je kníhtlačiarske pôsobenie Gála Husára (Debrecín, Komjatice) a Petra Bornemisu (Šintava, Plavecký Hrad, Rohožník, Hlohovec), ktorí prenasledovaní za svoju činnosť vyhľadávali záštitu šľachtických ochrancov a často menili miesta pôsobenia.

V 60. rokoch nastupuje protireformácia a jedným z jej neprehliadnuteľných dôsledkov je zriadenie katolíckej cirkevnej tlačiarne v Trnave, ktorá sa mala stať aj súčasťou cenzorského systému. V tomto období môžeme pozorovať zvýšenú ostražitosť a aktivitu katolíckej cirkvi pri vyhľadávaní a likvidácií kníh s nevhodným obsahom, prípadne trestaní ich vlastníkov. V súlade s výnosmi tridentského snemu, konkrétne regulí tridentského indexu sa na tomto poli angažovala predovšetkým ostrihomská diecéza. Napríklad v roku 1560 nariadil primas Oláh v Trnave domové prehliadky a dal odobrať mešťanom podozrivé knihy. Ale už v roku 1564, keď sa kráľom stal Maximilán, dal sústredené knihy trnavských občanov poslať do Viedne, len aby ich zachránil. Ale Oláh bol v protireformačných opatreniach usilovný, a tak aj v Bratislave dal v roku 1564 vyhlásiť, aby každý občan mesta pod trestom vyobcovania priniesol všetky knihy na faru na prezretie.⁹

Otázku potlačenia reformácie a ochrany pred nekatolíckymi knihami rieši aj synoda v Trnave, ktorá sa v r. 1560 zišla pod vplyvom práve zasadajúceho tridentského snemu. V kap. XXII. synodálnych rozhodnutí sa pod hrozbou najťažších trestov zakazuje heretické knihy kupovať, čítať alebo uchovávať. Všetci, ktorí porušia toto nariadenie, môžu byť potrestaní vyobcovaním.¹⁰

Pred prenasledovaním protireformačných síl na čele s arcibiskupom Oláhom (za svoju protireformačnú činnosť dostal pochvalu od pápeža Gregora XIII.) uniká už spomínaný Gál Husár z Debrecína do Komjatíc, kde v roku 1573 začína tajne tlačiť Postilu Peter Bornemisa. Tomu však prenasledovanie znemožnilo pokračovať v tlačení, lebo v roku 1579 už z blízkej Šintavy musí odísť a sťahuje sa do Plaveckého Podhradia, aby začatú tlač svojich nedeľných kázní dokončil v Rohožníku.

Dôležitým nástrojom znižovania produkcie nekatolíckych kníh sa v tomto období mali stať kníhtlačiarske privilégiá. V roku 1579, rok potom, ako David Gutgesell vytlačil vo svojej bardejovskej tlačiarni prvé dielo, vydáva Rudolf II. nariadenie, aby boli zakázané všetky tlačiarne, ktoré nemajú cisárske povolenie. Tlačiarne pracujúce bez povolenia treba zatvoriť a ich majetok zhabať. Gutgesell mohol ďalej pracovať len na základe podpory bardejovskej mestskej rady. Povolenie dostáva až v roku 1584 s podmienkou, že nebude vydávať nijaké heretické spisy a každú knihu predloží cenzúre. Už o štyri roky dáva Rudolf II. príkaz mestskej rade, aby činnosť zastavila. Ako príčinu uvádza vydanie kalendára podľa starého počítania, „vetus et abrogatum Calendarium ...“. Gutgesell ani teraz nedbal na zákaz a tlačil ďalej, aspoň nevieme, že by bol medzitým dostal povolenie.¹¹

Tento spôsob kontroly kníhtlačiarskej produkcie sa ukázal ako efektívny - na konci 16. st. fungovala na Slovensku iba jedna tlačiareň s privilégiom - katolícka trnavská tlačiareň. Pôsobenie ostatných bolo krátkodobé, sťažené neustálym prenasledovaním a nutnosťou skrývať sa.¹²

Pre obdobie 17. st. je charakteristická snaha cirkevných (biskupi) a svetských orgánov (mestské a župné úrady) vytvoriť systém preventívnej cenzúry, z čoho zároveň vzniká ich vzájomný zápas o kompetencie na tomto poli. Medzníkom je rok 1673 - začína fungovať štátna cenzúra ako systém. Miestodržiteľ a prímas Szelepchényi vyhlásil všetkým podžupanom a magistrátom, že je splnomocnený riadiť preventívnu cenzúru domácich tlačí a revíziu dovážaných kníh a prikazuje im dozerať na svojich tlačiarov a kníhkupcov. Menoval hlavného cenzora - Martina Szentiványiho, profesora teológie na trnavskej univerzite. Toto poverenie obnovil následne palatín Eszterházy v roku 1688 a Leopold I., ktorý dal na vedomie aj všetkým župám a magistrátom, aby Szentiványiho a ním ustanovených zástupcov-cenzorov podporovali. Boli to teda kráľovskí cenzori, ktorí potom spolupracovali s tridsiatkovými stanicami. Trnavská a košická univerzita mali právo preventívnej cenzúry - právo uďeľovania aprobácií - už od roku 1676 - ale len nad spismi, ktoré vychádzali v ich tlačiarňach.

Prvé náznaky poštátnenia boli zmarené potom, čo rímsky edikt v roku 1679 vyhlásil biskupov za jediných kompetentných v otázkach cenzúry. Vtedajší arcibiskup Széchenyi zveril v roku 1693 cenzúru ostrihomskej kapitule a jej vedenie ad personam Szentiványimu. Odvtedy uhorskí biskupi vyhlasovali po dlhé desaťročia, že jedine oni sú oprávnení riadiť cenzúru. Do konca 17. storočia sa Szentiványimu žiaden jednoznačný systém cenzúry nepodarilo vybudovať najmä pre odpor protestantov a nepokoje. Szentiványiho smrť v roku 1705 prerušila začaté dielo.¹³

Rákóczi pokladal cenzúru za politickú záležitosť, ktorá mala slúžiť oslobodeniu a politickému mieru. Po dobytí Trnavy v roku 1703 nechceli jezuiti odovzdať tlačiareň a nechceli ani niesť zodpovednosť za tlače, ktoré museli v tejto situácii vydávať, preto ich tlačili bez impresa, alebo s impresom debrecínskej oficíny. Jezuitom hrozilo vypudenie z krajiny, ak sa nevzdajú cenzorskej právomoci. Hneď po szatmárskom mieri nemohli jezuiti okamžite získať výkonné právomoci v cenzorských orgánoch, pretože sa ich ujali oveľa liberálnejšie mestá a župy, ale v duchu tridentských regúl sa k nim hlásili aj biskupi.¹⁴

Od Szentiványiho smrti do roku 1720 pokračujú v činnosti jezuitskí cenzori usmerňovaní biskupmi. Dochádza k ďalšej zmene: Karol III. nepoveril cenzúrou konkrétnu osobu, ale rektora trnavskej univerzity.¹⁵ Tento si vyberal spolupracovníkov zo svojej rehole. Takto sa dôsledne uplatňovali tridentské regule.

Tu treba pripomenúť, že aj protestantské cirkvi, v snahe zabrániť prenikaniu cudzorodých myšlienok do svojho učenia, vykonávali cenzúru vo svojom okruhu. Robili ju jednak voči katolicizmu a iným náboženstvám, jednak voči heréze vo vlastných radoch. Konzervatívne sily slovenského evanjelictva bazírujúce na prísnej ortodoxii sa počas celého 18. storočia sústreďovali na boj proti pietistickým myšlienkam. Známy je prípad Mateja Bela a Jána Buria, ktorí boli 2. novembra 1711 obžalovaní z heterodoxie. Vyčítalo sa im okrem iného, že odporúčali pietistické knihy.

Nasledujúcim zlomom je roku 1724 - vznik Kráľovskej miestodržiteľskej rady (KMR). Stala sa hlavným výkonným orgánom vo veciach cenzúry v Uhorsku. Pôsobila v intenciách nariadenia panovníka z roku 1726: ani jeden typograf nesmie tlačiť bez privilégia a bez predloženia rukopisu. Náboženské a moralistické spisy majú skúmať biskupi, svetské zasa mestské úrady. Okrem toho musí tlačiareň dodatočne koncom polroka poslať KMR tri exempláre svojich tlačí. V roku 1730 bol príkaz obnovený s tým, že svetské spisy majú miestne orgány postúpiť ešte na vyššiu cenzúru kráľovskej rade. Na tridsiatkových staniciach zadržané knihy sa posielali najbližšiemu úradu na revíziu. Podľa predpisu mali byť neškodné knihy majiteľom vrátené a škodlivé zadržané. Protestantskí študenti masovo navštevovali nemecké univerzity a domov privážali veľké množstvá kníh, ktoré sa hromadili na tridsiatkových staniciach a k majiteľom sa vracali až po niekoľkých rokoch. Hoci Karol III. v roku 1735 nariadil vracať vlastníkom luteránske a kalvínske knihy, ako aj knihy, ktoré neohrozovali štát a dobré mravy, čím podstatne rozšíril náboženskú slobodu nekatolíkov, jezuiti sa vzopreli. Výsledkom bolo pobúrenie protestantských študentov, ktorí v apríli 1736 petíciou požadovali vrátenie zhabaných kníh a slobodný dovoz, tlačenie a predaj kníh potrebných pre náboženský život.¹⁶

Až do konca 17. storočia bola teda cenzúra v rukách katolíckej cirkvi. Praktizovala cenzorské zásady vypracované tridentským koncilom. Hoci panovník na konci 17. storočia zveril vedenie cenzúry jednej osobe, aby zabezpečil jednotné vedenie, táto scentralizovaná kráľovská cenzúra ostala v rukách cirkevných osôb. V I. polovici 18. storočia môžme preto hovoriť o cenzúre, ktorá je organizovaná štátom, usmerňovaná biskupmi a vykonávaná jezuitmi, čo v konečnom dôsledku nevytvára priaznivejšie podmienky pre rozvoj knižného obchodu a kníhtlačiarstva. Prenasledovanie za vydavateľské, dovozné a distribučné aktivity nekatolíckych kníh nie sú zriedkavé. Príkladom je prenasledovanie a exil prešovského evanjelického farára Mateja Bahila, ktorého po preklade a vydaní evanjelickej knihy obvinili dokonca z vlastizrady. Takmer nevznikajú nové tlačiarne, jestvujúce protestantské fungujú s nízkou produktivitou a často zanikajú. Fakt, že v I. polovici 18. storočia sa najviac darí trnavskej akademickej tlačiarni, je dôsledkom protireformácie tak ako postupný úpadok kníhtlačiarní s protestantskou orientáciou. Záujem cenzorov sa sústreďoval predovšetkým na ne, pretože pôsobili ako centrum protestantov netajac svoje vydavateľské zámery (napr. levočská tlačiareň). Previerky, habania a často aj verejná fyzická likvidácia kníh nie je výnimočným javom. Je nielen prejavom snahy zabrániť cirkulácií nežiadúcich ídeí, ale aj dôležitým aktom výstrahy pre všetkých potenciálnych narušiteľov.