Od stredovekého skriptória k novovekej tlačiarni

Podľa originálu: Giesecke, Michael: Von der Schreibstube des Mittelaters zur Druckerei der Neuzeit. In: Guttenberg – 550 Jahre der Buchdruck in Europa : Ausstellungskatalog der Herzog-August-Bibliothek Wolffenbüttel. Hrsg. von P. Raabe. Weinheim : VCH, 1990, s. 9-22.

Od písma k tlači

Technizácia spracovania textu prostredníctvom Gutenbergovho vynálezu bola spúšťačom početných kultúrnych zmien na prahu novoveku. Počas tisícročí zdokonalené písmo, „ars artificialiter scribendi“, ďakuje za svoje výsledky takmer výlučne zručnosti a estetickému odhadu jednotlivcov, „skriptorov“. Gutenberg štandardizoval a mechanizoval jednotlivé fázy práce v skriptóriu tak, že knihy boli odvtedy, ako je to uvedené v kolofóne Catholiconu „nie s pomocou písacieho pierka z rákosia, rydielka a husacieho brka“, ale v nádhernej  harmónii a v správnej miere písma a formy vytlačené a skompletizované“. „Tlač“ je odvtedy „pisárka“, „tlačiar jej duša, ktorá ju ovláda“, ako to vyjadrili v dobovej básni oslavujúcej nové umenie.

Technizácia písania sa presadila nielen namiesto pohybu ruky, ale sledovala aj iný, „náročný“ plán. Najskôr písmená predkreslili na vzorkovník písma a preniesli na kovové pečiatky. Po ich vyrytí bolo možné s týmito pečiatkami, teda s takzvanými „patricami“ vytvoriť odtlačok, matricu, vytlačením do mäkkého kovu. Matrica sa stala odlievacou formou v Gutenbergovom najdôležitejšom vynáleze, v tzv. „prístroji na ručné odlievanie“. Do prístroja sa lialo tekuté olovo a zostávalo tam až do vychladnutia písmen. Stranu po strane vysádzali písaný text s týmito olovenými písmenami v uzatvorenej forme a potom spolu s hárkami podsunuli pod lis. Vytlačené hárky, ktoré opustili lis, sa poskladali a zviazali a boli tak pripravené na čítanie.

Z jedného vzorkovníka sa teda nechajú vyrobiť mnohé identické, ale vo vzťahu k originálu zrkadlové patrice. Vytlačením patrice získame ľubovolné množstvo identických matríc. Matrica umožňuje liatie ľubovolného množstva identických, ale zrkadlovo otočených litier. Tie nakoniec umožnia tlač textu s obrysmi písma, ktoré sú v ideálnom prípade identické s tými na vzorkovníku.
Na obrázku načrtnutá „pyramída rozmnožovania“ ukazuje produktivitu a silu štandardizácie, ktorú prínáša táto metóda. Vzorkovník produkuje mnohé patrice, patrice mnohé matrice, matrice mnohé litery, litery mnohé tlačené texty. Ešte ale nebolo zohľadnené, že prirodzene každá jedna kniha môže byť čítaná mnohými čitateľmi a pritom produkuje podobné predstavy.

Gutenbergov génius je v jeho tvrdohlavosti, s ktorou štyrikrát opakoval jeden v princípe rovnaký postup. Jeho technika povolila produkciu identických produktov s precíznosťou, ktorá je typická pre industriálnu epochu a nie pre predchádzajúce výrobné formy. Precíznosť sa dala dosiahnuť len konzekventným použitím kovu ako materiálu. Využitie tohto materiálu je významné z hľadiska dejín techniky, lebo dovtedy sa stroje, napríklad aj hodiny, zhotovovali z dreva. S kníhtlačou sa začína víťazné ťaženie kovu v strojárstve – a prirodzene aj spomenutá štandardná masová produkcia.

V 15. storočí chvália na novej rozmnožovacej technike, že „za jeden deň je možné vytlačiť viac ako predtým opísať za celý rok“. Vďaka „multiplicatio librorum“, „neexistuje viac žiadna kniha, ktorej by sa človek musel zriecť, hoc by bol aj nezámožný“ čítame u Polydora Vergilia (De inventoribus rerum, Benátky). Preto sa aj nejedna dlho rozmaznávaná sociálna utópia javila vďaka Gutenbergovmu vynálezu ako dosažiteľná. „Nikdy dostatočne vychválené umenie kníhtlačiarstva“ ako bol presvedčený Sebastian Franck, „otvorilo a vynieslo na svetlo vzácne poklady písomného umenia, ktoré boli dlhý čas uložené v hrobe nevedomosti ... Prostredníctvom tohto umenia tlačiarne bude dlho uzamknutý prameň rozdeľovať nevýslovnú múdrosť a umenie v spoločnosti.“

Od distribúcie rukopisov k predaju kníh

Nie všetko, čo sa vtedy a dnes typographeu pripisovalo a pripisuje ako výsledok pôsobenia, sa pochopiteľne preukazuje pri precíznom skúmaní ako oprávnené. V tom čase existoval ešte celý rad ďalších noviniek, ktoré museli k vynálezu pristúpiť, aby umožnili víťazné ťaženie  novej technológie. Keby sa totiž tlačené knihy  distribuovali a využívali tak, ako sa to dialo v stredoveku s rukopismi, tak by sa Gutenbergov vynález sotva stal onou prevratnou kultúrnou udalosťou. Epocha kníhtlače je ale charakterizovaná nielen technológiou rozmnožovania, ale aj tým, že informácie sa stali tovarom ako všetko ostatné. Keďže tlačiari, predovšetkým v Nemecku, vykonávali svoju prácu ako slobodní živnostníci a nie ako napríklad v Číne a v Korei ako sluhovia štátu alebo cirkvi, neexistovali žiadne formálne obmedzenia prístupu k typographeu. V princípe mohol ktokoľvek rokovať o rozmnožovaní svojich informácií.

Aby bolo možné priblížiť sa k znalostiam vytlačeným v knihách, bolo potrebné vystupovať ako spotrebiteľ a buď vedieť sám čítať alebo mať po ruke niekoho, kto môže knihu predčítavať.

V minulosti boli naproti tomu podmienkou pre prístup k rôznym typom informácií rozmanité sociálne predpoklady, ako napríklad osobné známosti s „autormi“,  členstvo v rovnakej inštitúcii alebo kooperácia. Cirkev napríklad dbala veľmi prísne na to, aby sa informácie, napríklad o rituáloch počas bohoslužieb dostávali len k tomu, kto bol na základe svojho postavenia na to predurčený. Zasvätenie do vedy predpokladalo – a aj dnes ešte v organizácii predpokladá – inštitucionálne „zasvätenie“.

Na rozdiel od dnešných vzťahov formovaných prostredníctvom obchodu a pošty neexistovala vtedy vlastne žiadna alternatíva k odovzdávaniu písomných informácií využitím etablovaných inštitúcii (cirkev, dvor, rehoľa, univerzity, cechy). Ich hierarchická štruktúra priniesla a prináša so sebou okolnosť, že rozdeľovanie informácií muselo a musí ísť „služobnou cestou“. Takže cestou od vrcholku hierarchie dolu ako aj cestou od základne nahor sa informácie predierajú cez mnohorozvetvenú spleť inštitúcií. Napríklad spisy mnícha musel prečítať a schváliť opát, aby sa mohli dostať k predstavenému rádu. Keď ich aproboval predstavený rádu, dostali sa do rúk biskupa. Z „hora“ sa informácie potom opäť smerom nadol distribuovali do rozvetvenej inštitucionálnej pyramídy. Čím vyššia bola inštancia, tým širšia bola základňa, ktorá sa oboznámila s textom. Iba to, čo vtedajšia špička v špeciálnych situáciách, ktoré boli pre tento účel naaranžované, „ohlásila“, to platilo pre všetkých členov dotknutej spoločnosti ako „zjavné“. Preto museli autori, keď chceli svoje myšlienky ďalej rozšíriť, „venovať“ svoje diela (rad za radom) vždy, pokiaľ to bolo možné, vysoko postaveným ľuďom.

Takéto, s prosbou o aprobáciu spojené venovania, sa udržali až do epochy tlače, hoci stratili svoju pôvodnú funkciu. Tlačiari a vydavatelia naproti tomu používali pre svoje produkty komerčné odbytové cesty, ktoré mali celkom inú štruktúru ako inštitucionálne. Trh s veľkým počtom cirkulujúcich tlačených kníh možno vnímať ako obrovský centrálny zásobník, na ktorý sa v princípe môže napojiť každý, kto informácie nakupuje alebo predáva. Typografické siete majú teda skôr hviezdicovú štruktúru a skriptografické lineárnu alebo stavebnú.

S rozvojom knižného obchodu vznikajú v centrálnych európskych krajinách celkom nové možnosti zverejňovania. Už v 15. storočí možno pozorovať, že každá myšlienka, ktorá sa rozšírila na trhu v tlači, získala „obecný“, spoločenský charakter. Výrazy „zverejniť“ a „vyjsť tlačou“ sa stali synonymami. Ako adresát kníh sa objavuje anonymné publikum, „všeobecný recipient“, širšie sociálne vrstvy, ako „chudobný ľud“ alebo dokonca príslušníci celého „národa“. Samozrejme, na tlačené knihy nedosiahli „všetci“ cielení adresáti.  V skutočnosti ich bolo ešte menej ako dnes. Ale od včasného novoveku sa liplo na idealizácii, v rámci ktorej takéto zverejnenie možno v princípe uskutočniť.

S etablovaním trhového kníhkupectva sa hierarchické komunikačné formy v inštitúciách zmäkčili či eliminovali až na určitý stupeň. Luther mohol vstúpiť do kontaktu s pápežom prostredníctvom svojich letákov bez toho, aby musel prejsť dlhú cestu cirkevnej hierarchie. Na druhej strane sa pápež obracal so svojimi tlačenými „napomenutiami“ a „bulami“ rovnako veľmi bezprostredne na kazateľov vo svojej cirkvi.

Takéto skrátenie komunikačných ciest pociťujeme ako ich zrýchlenie a zefektívnenie, rovnako  ako paralelné spracovanie textu prostredníctvom veľkého množstva ľudí, ktoré bolo dosiahnuté prostredníctvom novej multiplikačnej techniky.

Zjednotenie a štandardizácia recepcie

So zmenou komunikačného zapisovania textu sa zmenili aj nároky na získavanie a tvorbu informácií. Aby si mohol čitateľ a spotrebiteľ s tlačenou knihou niečo počať, musia byť informácie spracované autorom zrozumiteľné a opakovateľné. Tlačená učebnica anatómie má zmysel, keď čitateľ na základe jej opisu a vyobrazení môže spoznať na živom ľudskom tele orgány, kosti a tkanivá, ktoré autor videl a pomenoval.

Keďže autor a používateľ tlačenej knihy sú rôzne osoby, musí byť spôsob recepcie prispôsobený do tej miery, že môže viesť k podobným identifikáciám okolitých vecí.

Pokiaľ človek zhotovuje opisy pre seba samého alebo ich tretiemu osvetľuje ústne, neexistuje naproti tomu potreba pre intersubjektívne zrozumiteľné programovanie poznatkovej metódy. Takáto štandardizácia získavania poznatkov nastala najskôr vo vizuálnej recepcii. Vizuálne pochopenie a popísanie foriem nášho prostredia nasledovalo prostredníctvom súboru pravidiel a predpisov správania, ktoré boli podporované technickými prostriedkami. Celý komplex podporných prostriedkov nášho „zraku“ sa od neskorého stredoveku nazýva „perspektíva“. Ako je vizuálne spracovanie informáciií, začínajúce recepciou a až po grafické projekciu normované, po prvýkrát zobrazil Albrecht Dürer vo svojom diele Vyučovanie merania.

V stredoveku nebolo spoznávanie prírody na základe vyobrazení v žiadnom prípade samozrejmým ideálom a len niektorí „umelci“ disponovali na to potrebnou spôsobilosťou. Ani drevorezy v prvej tlači sa ešte nevnímali ako program, ale vizuálny vnem viedol k iniciácii symbolickej pamäte.

Do kódexov vstúpili najrôznejšie informačné typy. V samotnej vede zvíťazili skúsenosti so všetkými zmyslami, predovšetkým s čuchom, chuťou a dotykom. Antické autority klasifikovali svoje prirodzené okolie podľa tzv. „učenia o elementoch“. Všetky javy mali vlastnosti chladu alebo tepla a sucha alebo vlhkosti v rôznych stupňoch. Tieto vlastnosti nebolo možné vidieť, ale bolo možné ich ochutnať, ovoňať alebo cítiť.

Čím viac vedomosti spoločnosť hromadila podľa novovekých princípov v tlačenej knihe, tým viac sa oceňovali oči a devalvovali iné zmyslové skúsenosti. Tento proces obmedzovania zmyslov je časťou vývojového posunu moderny, ktorý sa popisuje ako „racionalizácia“. „Čo som sám nesledoval a nevyskúšal, to som ani nikdy nenapísal“, je v uvedené v „liste“ Georga Agricolu v úvode asi najdôležitejšieho technického diela 16. storočia De re metallica (Basel, 1556). „Ja nechcem písať nič o neznámom!“ stojí v texte praotca botaniky Hieronyma Bocka (New Kräuterbuch, Strassburg, 1539). Neznáme je tomuto výskumníkovi všetko, čo sám nevidel.

Tento poznatkovo-teoretický základný postoj sa začína prirodzene dramaticky líšiť od stredovekého: V nespočetných obrazoch o zvestovaní Márie je zachytené, ako si kresťanská pospolitosť v tom čase predstavovala nadobudnutie skutočného poznania (poznatku). Jej členovia dostávali informácie buď z médií, akými boli anjel, sny alebo znamenia od Boha alebo od iných ľudí, ktorým ich vedomosť ale bola tiež koniec koncov „oznámená“. Apoštolom a cirkevným otcom šepkala holubica do „vnútorného ucha“, čo majú napísať a odovzdať svojim žiakom. „Musím to napísať, Božia moc ma k tomu núti, hoci som sa veľmi nebránil, viedol mi ruku a dal mi knihu“, stojí ešte na začiatku 15. storočia v Knihe svätej trojice. „Autori“ novoveku sa naopak viac necítili „ako rydlo Boha“ a čitatelia zdieľali nové hodnotenie autorov.

Keď sa Boh vytratil z informačného kolobehu, nastúpili nové problémy súvisiace s legitimitou. Autori síce nepotrebovali viac za svoju prácu ďakovať Bohu, ale ani sa na neho nemohli viac odvolávať obvyklým spôsobom ako na pôvodcu diela. Novovekí autori sa legitimovali tým, že ich práca slúži „všeobecnému úžitku“ a „každému“ alebo „nemeckému národu“. Chápali svoju prácu ako program, ktorý môže viesť sociálne konanie a život širokých vrstiev.

Komunikačné a poznatkovo-teoretické premeny ako jeden z prvých pochopil Martin Luther a vyťažil z toho konzekvencie pre sprostredkovanie kresťanského posolstva spásy. „Jedine Písmo“ stojí vo vytlačenej Biblii, ktorá je schopná podľa jeho názoru zvestovať evanjélium všetkým veriacim. Iné, orálne komunikačné formy, ako napríklad spoveď alebo sviatosť stratili zoči-voči typografickej pamäti na význame.

Od rukopisných pamäťových pomôcok k verejnému a autonómnemu informačnému médiu

Väčšina rukopisných textov starých čias nevznikla ako médium pre medziľudské pochopenie. Odpisy textov antických a stredovekých autorít, výťahy zo svätého písma, recepty, tabuľky a denné zápisy slúžili v prvom rade na oslobodenie pamäte pisateľa a rozvoj individuálneho myslenia a na obchod. Kniha v rukách cirkevného otca alebo Márie symbolizuje „poznanie“ alebo „múdrosť“ ich vlastníka. Keď rukopisy v starších časoch plnili komunikačnú funkciu, tak potom väčšinou len nepriamo. Napríklad cirkevní otcovia alebo univerzitní vzdelanci prednášali svoje myšlienky svojim žiakom tak, že sa viac alebo menej opierali o text ležiaci pred sebou, ktorí spravidla napísali sami. Ale v tejto situácii nebola kniha samostatným komunikačným médiom. Zostala ako rukopis kázne alebo príprava na prednášku určená na ústne vystúpenie a bezprostredný sociálny vzťah. A túto skôr pamäťovú a psychickú ako komunikačnú a interpersonálnu funkciu si skriptografické médium udržalo dodnes.

Až po svojom typografickom zápise sa písmo uvoľnilo zo svojej role slúžky reči. Až potom sa knihy stali samostatným informačným médiom, ktoré plní požiadavku samostatného učenia bez ďalšej interakcie. Čítanie sa stalo umením „prostredníctvom ktorého je možné sa dozvedieť o všetkom na svete a navždy si to zapamätať a uchovať“. Písanie spojené s tlačou umožňuje „iným, akokoľvek ďaleko od nás by boli, bez osobnej prítomnosti a ústneho ohlasovania“ dať všetko „vedieť“ (Ickelsamer, Teutsche Grammatica, predhovor). Knihy vnímali v spoločnosti stále viac, podobne ako dnes počítače, ako stroje na učenie a umelú inteligenciu. Na to, na čo boli predtým nutné mnohé rozhovory so skúsenými učiteľmi, stačilo už len štúdium odbornej knihy.

Typografické produkty ako cenovo výhodná a pohodlná alternatíva iných informačných prameňov

Často sa pripomína, že tlačené knihy boli pridrahé na to, aby sa mohli stať skutočným všeobecným informačným médiom. Pritom sa porovnávajú ceny kníh s cenami iného tovaru. Bolo by však primeranejšie dosadiť ceny kníh do vzťahu s nákladmi, ktoré by bolo potrebné vynaložiť, ak by sme sa k informáciám, ktoré sú zaznačené v knihách, chceli dostať iným spôsobom. Pokiaľ napríklad použitie „Destillierbuch“ od Brunschwygka vedie k tomu, že čitateľ skutočne môže sám jednotlivé byliny spoznať, zbierať, sušiť alebo dokonca „páliť“, potom by bola cena tejto knihy návratná v krátkom čase. Veď ani bylinkárky, ani lekárnici a už vôbec nie lekári nepracujú zadarmo! Typografické produkty sú ale nielen lacné informačné pramene, šetria aj telesnú námahu. Na to poukazuje napríklad strasburský maliar Heinrich Vogtherr vo svojej knihe Künstbüchlein, ktorá vyšla po prvý krát v roku 1532, keď tvrdí, že vďaka tomuto dielu sa aj tí remeselníci, ktorí sú „obložení ženou a deťmi“, ako aj tí, „akosi od prírody nezvykle scestovaní“, môžu dostať k novým poznatkom. Čoskoro vychádzali knihy nielen ako pomôcka pre tých, ktorým autopsia isté poznatky neprináša, ale začali byť vnímané aj ako lepší a moderný informačný prameň. Priniesť si vedomosti z pozorovania prírody a cudzích krajín, je také náročné, že z toho možno predtým práve náročne získané opäť zabudnúť. Takto napríklad karhá P. Fleming von Harstein vo svojej ku knihe Orthotypographia pripojenej básni:

Ty neuvážlivý národ, ktorý chceš veľa cestovať

do rozštvrteného sveta? Veď môžme všetko ukázať,

čo všade vidíte, a predsa sotva viete,

keď zase späť prídete, riskovať pre to musíte

čas, výdavky, telo a ešte viac. Slávu týchto vecí

pestuje prítomnosť, aby ste to robili jednostaj.

Knihy ale neboli len náhradou za cestu k expertovi alebo za vlastné cestovateľské aktivity. „Ušetrili“ tiež návštevu „zábavných“ podujatí. „Technizácii“ zábavného umenia, ktoré začiatky siahajú až k rukopisným kresbám v stredoveku, slúžili aj početné, drevorezmi zaopatrené inkunábuly. Keď predtým bolo nevyhnutné byť osobne prítomný na divadelnej hre alebo na prednáške, tak odteraz bolo možné vziať do rúk knihu, napríklad Bonerov Edelstein alebo Wickramov Rollwagenbüchlein a skúsiť predstavenie stvárniť, prípadne nahradiť rozprávača príbehu.

Tlačená kniha vstúpila teda v novoveku do konkurencie s inými a staršími formami získavania vedomostí. V mnohých oblastiach sa presadila ako pohodlnejší, cenovo výhodnejší a možno aj najvýdatnejší informačný prameň.

Od tajomstva k preskúmateľnému, pravdivému poznaniu

Mnohé, ak nie úplná väčšina užitočných poznatkov o prírode, obchodoch a remeslách, boli v starších časoch odovzdávané výlučne v rámci úzkych rodinných a profesionálnych zväzkov: od otca synovi, od matky dcére, od majstra učňovi. Keď sa niekto pokúsil, čo sa mohlo stať len zriedkavo, o podrobné písomné znázornenie procesov v umení, v dielni alebo na poli, tak nastúpili opatrenia, aby sa informácie nestali „príliš verejné“. Užitočné skúsenosti boli drahocenný poklad – pokiaľ boli tajomstvom. Učeniachtivý museli pre zasvätenie do Arkany, zaplatiť „učebný poplatok“, hoci by to boli len vedomosti o výrobe farieb alebo o pôsobení výťažkov rastlín. Často boli zaviazaní dohovormi o mlčaní o výrobných procesoch.

Čím viac v rannom novoveku spoznávali možnosti nových komunikačných technológií, tým viac sa uvoľňovalo poznanie osôb a rodinných a remeselných zväzkov a stali sa v knihách verejným vlastníctvom, z ktorého si mohol vziať každý za relatívne málo peňazí.

To sa samozrejme nezaobišlo bez odporu profesionálnych súputnikov a vnútorných bojov. „Nemecký učiteľ“ Hans Fabritius nie je jediný, kto sa vo svojej Knižke o rovnako znejúcich slovách (Erfurt, 1532) sťažuje, že „ teraz viacerí, len čo učebnica výjde, tak ju skúpia, aby sa táto kniha nedostala medzi jednoduchých ľudí. Nepovažujem to za statočné“, pokračuje, „naše knihy nakupujú za našim chrbtom a uložia ich v tme, ako keby jednoduchému človeku, ktorý by chcel získať poznatku, bolo v tom potrebné zabrániť.“ Učebnice slúžiace k samostatnému učeniu vyvolávali u Fabritiových kolegov strach, že zmenšia prílev žiakov.

V priebehu 16. storočia rástol prirodzene sociálny odpor proti tým, ktorí svoje poznanie tezaurovali. Na druhej strane chválili všetkých, ktorí svoje informácie „nechali výjsť tlačou“. „V tajnosti udržiavané postupy a poznatky“ neboli viac pre Andreasa Libavia, zakladateľa modernej chémie, „umením“ (Alchemia, Frankfurt, 1597). Len verejne prístupné, očami zachytiteľné písomné vydanie informácie si u neho zaslúžilo predikát „znalosť“. Len tento informačný typ je prístupný intersubjektívnemu prevereniu, len naň majú iní výskumníci nadviazať. Svoje pozície zaujal vďaka rodiacim sa výskumným spoločnostiam a stal sa normou.

Potom, ako bolo poznanie v mnohých oblastiach prvýkrát podrobne zaznamenané a stalo sa všeobecne prístupné v knihách, bolo možné ich na písacom stole spojiť, reflektovať a nanovo prehodnotiť. Veľká časť novodobého pokroku v poznaní je výsledkom tohto kombinatorického zisku. Čo bolo predtým rozptýlené a prístupné len rôznym špecialistom, dalo sa teraz zhrnúť do jednej knihy.

Zo systematizácie remeselných poznatkov v tlačenej odbornej literatúre ranného novoveku vznikali technické (inžinierske) vedy. Aj naše moderné (popisné) prírodné vedy získali svoje informácie vďaka radikálnej aplikácii princípov, ktoré všeobecne platili pre tlačenú odbornú literatúru. Bez typografických foriem uchovávania, nových komunikačných sietí a normovania vizuálneho získavania poznatkov by neboli mysliteľné ani novoveké vedy ani moderná technika.