Index zakázaných kníh ako nástroj cenzúry

Index zakázaných kníh (index librorum prohibitorum, ďalej IZK) je súpis kníh, ktorých čítanie je zakázané katolíckou cirkvou.¹

Pražská synoda v roku 1860 podala takúto vyčerpávajúcu definíciu indexu: Index je úradný samostatný spis dogmaticko - historický, podľa cirkevnej teórie záväzný pre všetkých a obsahujúci súborný, v určitom poriadku zostavený súpis kacírov, kníh zavrhnutých úplne alebo čiastočne (opraviteľných a potom povolených), listov, letákov, modlitieb, obrazov a pod., či už od katolíkov, nekatolíkov alebo anonymov.²

IZK vydávala indexová kongregácia (ustanovená v roku 1571, rozpustená v roku  1917) ako najvyšší orgán cirkevnej cenzúry.

Indexovej kongregácii boli zasielané súpisy krajinské, tzv. indexy partikulárne, ktoré boli niekedy pripájané k novému vydaniu indexu rímskeho ako samostatný celok pod názvom index novus.

Niekedy sa tlačili aj zoznamy opraviteľných miest nazývané codices (indices) expurgatorii, podľa ktorých si mohol čitateľ knihu sám korigovať.

Rozoznávame štyri druhy indexov:

• index librorum prohibitorum - obsahuje knihy úplne zavrhnuté, ktoré obsahujú výhradne centrálne rímske katalógy;
• index librorum prohibitorum et expurgandorum - obsahoval knihy, ku ktorým bola pričlenená poznámka ”donec corrigatur”, teda knihy opraviteľné;
• index expurgatorius - obsahuje knihy opraviteľné. Boli v nich publikované aj korektúry textov. Indexy tejto skupiny sú zriedkavé;³
• index selectissimorum auctorum - čiže indexy vybraných autorov, ktorých diela mali  byť čítané, predávané a tlačené hlavne pre potreby kláštorných knižníc.

Prvé indexy zostavovali knihy do tried (classes, series):

1. Autori prvej triedy boli kacíri odsúdení alebo podozriví, ktorých všetky spisy boli zakázané;
2. V druhej triede boli “certorum auctorum libri prohibiti” t. j. knihy, tvorcovia ktorých síce neodpadli od cirkvi, ale niektoré ich diela boli chybné z hľadiska viery alebo mravnosti;
3. V tretej skupine boli “libri prohibiti, ab incerti nominis auctoribus compositi”, teda diela anonymov.

Rozdelenie kníh na triedy bolo neskôr zrušené, aby bola vyvrátená domnienka, že len knihy prvej triedy sú naozaj chybné.

Indexy vydávala cirkev, a to buď pápeži, biskupi, legáti, cenzori, inkvizítori, univerzity ako „pobočky“ centrálnej cenzúry alebo svetskí činitelia: štát alebo jednotlivci. Štátne katalógy v katolíckych krajinách predstavujú určitú výnimku (ako napr. v habsburskej monarchii za Márie Terézie a Jozefa II., ktorí zriadili cenzúru rímskej cenzúry a nedali sa prinútiť k ústupkom ani diplomatickým vyjednávaním pápeža Klimenta XIII.).

Každý index by mohol byť premenovaný na všeobecné a zvláštne cenzúrne dekréty. Pozostáva totiž z dvoch častí rozličného významu:

1. časť - krátke, stručné paragrafy cirkevného zákonodarstva o knihe
2. časť - vlastný index⁴

Indexy zakázaných kníh zohrali, resp. mali zohrať vo výkone cenzúry strategickú úlohu, mali jej zapožičať formu a obsah, mali sa stať návodom a styčným bodom pre vykonávateľov cenzúry a nástrojom ovplyvňovania knižného trhu. Pápežské indexy sa na slovenskom území pri výkone cenzúry nepochybne používali, ale vydania obmedzenej slovenskej produkcie a diela slovenských autorov sa do nich spravidla nedostávali.⁵ Žiadna slovenská (ani uhorská) tlačiareň nevytlačila pápežský index, ani na tomto území nevznikol žiaden parciálny index ako pomôcka cenzorov. Tvorba súpisov patrila (podľa tridentských regulí) nielen do kompetencie indexovej kongregácie, pápeža, arcibiskupstva alebo iného centrálneho úradu, ale súpis zakázaných kníh mohol vzniknúť aj ako výsledok úsilia biskupa, univerzity, inkvizítora, legáta alebo cenzora ako sa to uvádza v cenzúrnych nariadeniach (ako to bolo aj v prípade Koniáša). Skutočnosť, že v Uhorsku, resp. na slovenskom území takýto parciálny súpis nevznikol vysvetľuje niekoľko faktov:

• Relatívne malá slovenská (uhorská) kníhtlačiarska produkcia si nevyžiadala tvorbu parciálneho súpisu a pri revízii sa používali iné dostupné súpisy (pápežský index, štátny katalóg).
• Legálnosť reformácie, problematická deľba kompetencií medzi univerzitami, biskupmi, magistrátmi a centrálnymi štátnymi úradmi (najmä v prvej polovici 18. storočia.) vyvolala nejednotnosť postupu v cenzúre kníh, v takýchto pomeroch by bola tvorba súpisu veľmi problematická, v konečnom dôsledku by zrejme súpis ani neplnil svoj účel.
• V tereziánskom období strácajú uhorskí cenzori svoju autonómiu a rešpektujú viedenský katalóg, preto sa publikovanie ich súpisu zakázaných kníh stáva bezpredmetným.

Koniášov Klíč a slovenská vydavateľská produkcia

Český index zakázaných kníh – Koniášov Klíč, je typickým príkladom indexu zostaveného v biskupskej kompetencii. Zároveň je to popri rakúskych štátnych katalógoch druhý súpis, ktorý vznikol v rámci habsburgskej monarchie a ktorý mal plniť svoje poslanie aj na Slovensku.⁶

Jeho autor Antonín Koniáš (1691 - 1760) žil a pôsobil v dobe najväčšieho rozkvetu katolíckej cirkvi a jezuitského rádu, za vlády Karola VI. a v I. pol. vlády Márie Terézie. Jeho kazateľská, misionárska a spisovateľská činnosť v službách reformačnej propagandy trvala takmer štyridsať rokov a zasiahla hlavne východné, ale aj stredné a južné Čechy a v menšej miere aj Moravu. Bolo o ňom známe, tak ako nakoniec o jezuitoch vôbec, že svoju prácu vykonával s veľkým zanietením. Český historik Pelcl v súvislosti s cisárskym nariadením o zrušení misionárov spomína: “Tento úrad zastávali na začiatku väčšinou jezuiti. Kam prišli - bývali dvaja až štyria - stavali sa na námestia alebo na kazateľňu v kostole, kde kázali vždy ráno a odpoludnia pokánie. Keď odchádzali zanechali po sebe vždy tri alebo štyri osoby, ktoré sa zbláznili. Všetci občania im museli pod hrozbou ťažkého hriechu a vyobcovania z cirkvi ukázať svoje knihy, čím misionári spôsobili písomníctvu viac škody, než keby zem mnoho rokov pustošili Tatári alebo iní barbari. Týmto spôsobom zničili mnoho starých a výborných kníh. Preoblečení prepadali často mešťanov alebo sedliakov, prehliadali všetky kúty ich domov a keď u nich našli starú českú knihu, nielenže im ju vzali, ale ich aj udali na krajskom úrade a dali ich uvrhnúť do väzenia, pričom ich prehlásili za kacírov a husitov. Tak chodili po kraji ako inkvizítori. Ich pričinením boli tisícky ľudí uvrhnutých do nešťastia a nesčíselné množstvo kníh bolo spálené“.⁷

Ako misionár habal Koniáš kníhkupecké sklady, aj súkromné knižnice. Bol najväčšou autoritou v určovaní pravovernosti kníh. Je samozrejmé. že sa väčšinou nestretával s ochotou, keď žiadal o vydanie nekatolíckych kníh. O zarytosti kacírov a o dômyselnom ukrývaní kníh píše v predhovoroch ku Klíču. V spise Jediná choti beránkova spomína ako v královohradeckom kraji istý človek radšej skočil do rybníka, než by mu vydal bludné knihy. Misionárstvo bolo spojené s nebezpečenstvom - často bol fyzicky ohrozovaný a zbitý.⁸

Podľa jeho slov: “bludné knihy ne každý hned rozsouditi a rozeznati múže, leč kdo má výbornou povědomost všech kacířských autorův”, preto vydal v roku 1729 svoj Clavis haeresim claudens et aperiens, Klíč kacířské bludy k rozeznání otvírajúcí, k vykořenení zamykající aneb Registřík některých bludných, pohoršlivých, podezřelých neb zapověděných knih, ktorý vznikol podľa vzoru pápežských indexov zakázaných kníh. Vyšiel v Hradci Králové u Jana Tybélyho bez uvedenia autora. Obsahuje 200 strán záznamov zakázaných kníh. Súpis sa mal stať pomôckou kléru, preto hneď po dedikácii nasleduje poučenie o zaznamenaných knihách (Quaestiones praeliminares de libris haereticis et scandalosis) a o používaní indexu (Directio pro usu indicis sequentis servitura),

Index je rozčlenený do štyroch paragrafov:

§1. Příčiny, které každého věrného k vykořenení bludných knih pohnouti mají. Je to obšírne pojednanie o tých, ktorí zachovávajú knihy po predkoch, ukrývajú ich pred misionármi. Udeľuje pokyny tým, ktorí sú s takýmito kacírmi v kontakte, ich knihy vyhľadávajú a prehľadávajú a za odobrané im poskytujú náhradu v podobe neškodných kníh. Kacírskych spisovateľov rozdeľuje do tried rovnako ako je to v tridentskom indexe.

V §2. Koniáš odporúča pri skúmaní pravovernosti kníh používať tridentský index a ako doplnok pre české krajiny nasledujúci register. Zdôrazňuje nevyhnutnosť starostlivého zisťovania autora: ak nie je v knihe uvedený na titulnom liste, možno ho nájsť v predhovore, v samotnom texte alebo na konci. Je dôležité všímať si české preklady Biblie, nedeľné postily. Objasňuje spôsob používania registra a použité značky.

Po týchto úvodných statiach nasleduje:

§3. Vlastný register zavrhnutých a podozrivých kníh v abecednom poradí

§4. Jednoduchý spôsob vyčistenia a opravy niektorých bludných alebo podozrivých kníh.

Druhé vydanie Klíča vyšlo v roku 1749. Od prvého vydania sa nelíši v texte úvodných paragrafov, ale zoznam zakázaných kníh je ale podstatne rozšírený.⁹

Klíč slúžil ako základ pre prípravu a vydanie indexu arcibiskupa Příchovského z roku 1770. Vyšiel pod názvom Index bohemicorum librorum prohibitorum et corrigendorum. V úvode knihy je umiestnený pastiersky list arcibiskupa z roku 1767 k duchovenstvu rôznych stupňov, v ktorom je uvedená encyklika pápeža Klementa XIII. z roku 1766 proti heretickým knihám. Nasleduje český preklad tejto encykliky a reskript cisára Karola VI. z roku 1725 stanovujúci tresty pre tých, ktorí kacírske knihy prechovávajú alebo rozširujú, ustanovenie Márie Terézie z roku 1749 a dekréty pražskej synody z roku 1605. Nakoniec ešte dva latinské paragrafy pojednávajú o tom, ako sa majú knihy opravovať a ako možno spoznať knihy zasiahnuté kacírstvom. Zároveň je tu aj upozornenie, že ľud z kacírskych spisov vytrháva titulné listy a niekedy ich dokonca priväzuje k neškodným knihám, aby ich zachoval. Tiež si dopĺňa z iných exemplárov listy začiernené tušom alebo vytrhnuté, preto je lepšie aj menej škodlivé knihy odoberať. Knihy, ktorým chýba udanie miesta tlače a meno tlačiara, alebo je na nich vytlačené len „Roku Pána“, sú podozrivé z kacírstva. Rovnako všetky české knihy pojednávajúce o náboženstve, ktoré vyšli v Drážďanoch, Lipsku, Žitave, Berlíne, Amsterdame, Levoči atď. a všetky české knihy tlačené nemeckou fraktúrou. Podozrivé sú aj české piesne spievané na nemecké melódie. Nasleduje latinský výklad o používaní indexu v praxi. Sú tu obsiahnuté až na niekoľko výnimiek len knihy české. Mená autorov sú zoradené abecedne. Nepoužíva sa delenie podľa formátu ako v Klíči. Po mene autora nasleduje titul knihy, rok tlače a väčšinou sa udáva aj formát. Ak je kniha prekladom, uvádza sa meno autora aj prekladateľa. Je tu tiež návod, pod akým substantívom sa má hľadať kniha s dlhším titulom.¹⁰

Obsah českých indexov je veľmi pestrý práve tak ako obsah indexov rímskych. Ale predsa majú prevahu knihy týkajúce sa náboženstva. Povšimnutiahodná je skutočnosť, že je tu obsiahnutá produkcia slovenských tlačiarní - Trenčín, Levoča, Žilina, Púchov, Bratislava, Kežmarok, Senica, Trnava - a v rámci nej diela českých exulantov. Je to dôsledok toho, že cenzúra prísne bdela nad knihami importovanými z cudziny, hlavne nad exulantskými knihami českými a inojazyčnými, ktoré tlmočili pokrok západoeurópskeho vedeckého a duchovného života. Tak sa do indexu dostal napr. Matej Bel, Ján Glosius, Daniel Sinapius Horčička, Pavel Kyrmezer, Michal Láni, Tobiáš Masník, Juraj Tesák Mošovský a iní. Ich spisy boli prevažne označené hviezdičkou, teda určené na zničenie.¹¹ 

Počet slovenských autorov a kníh obsiahnutých v Indexe je nepatrný v pomere k zaznamenaným dielam českým, ale v pomere k vtedajšej slovenskej literárnej produkcii predstavujú uvedené slovaciká nemalé percento. Pre slovenskú literatúru však neplatí tak ako pre českú, že index je jediným dôkazom existencie mnohých kníh. Tu bola jezuitmi zničená len malá časť rôzných vydaní slovenských spisov, zatiaľ čo väčšia pôsobila v slovenskej časti Uhorska medzi protestantmi nepretržite. Je to dôsledok tzv. kontinuity reformácie na Slovensku, ktorá utŕžila ťažké rany len v období veľkého prenasledovania v 70. rokoch 17. storočia. Ale i to bolo prerušené Thökölyho povstaním a od šopronského snemu v roku. 1681 trvala neprerušená legálna existencia reformácie aspoň v rámci artikulárných cirkevných zborov. Vlastníci “kacírskych” kníh ich aspoň tu nemuseli skrývať, ani sa nevystavovali veľkým nebezpečenstvám. Tak sa potom zachránili aj u jednotlivcov mnohé staré literárne pamiatky, a to aj české, predbelohorské alebo exulantské, z ktorých sa v českých zemiach nezachoval ani jediný exemplár.¹² Fakt, že Koniáš zaznamenal literárne práce slovenských protestantov a českých exulantov, svedčí o tom, že boli v Čechách veľmi dobre známe a rozšírené. Styky Čiech so Slovenskom neboli za protireformácie prerušené, ale iba sťažené a obmedzené a nechýbali ľudia, ktorí napriek všetkým prekážkam tieto spojenia udržiavali. Mestá ležiace blízko moravských hraníc ako Žilina, Púchov, Trenčín, Ilava, Myjava alebo Senica boli strediskami slovenského protestantizmu a z trenčianskej, žilinskej a púchovskej tlačiarne boli cez hranice kolportované protestantské spevníčky, kázania a traktáty.¹³

Miera prenasledovania nekatolíkov, a teda aj nekatolíckych spisov na slovenskom území bola v porovnaní s českými krajinami podstatne nižšia. V literárnych pamiatkach a iných dokumentoch sa tu a tam stretneme s opisom habania kníh, nie však s príkladmi drsných praktík hromadnej konfiškácie a likvidácie podobných tým, ktoré používali napr. českí jezuitskí misionári.

Viedenský štátny katalóg a produkcia slovenských kníhtlačiarní

Viedenský štátny katalóg zakázaných kníh vznikol ako produkt cenzúrnej reformy organizovanej Gerardom van Swietenom na začiatku 50. rokov. Mal rozšíriť dosah a vplyv cenzúrnej komisie. Mal sa stať pomôckou pre kníhkupcov a cenzorov na tridsiatkových staniciach. Od roku 1754 do roku 1780 vychádzal v revidovaných vydaniach.¹⁴

Titul prvého vydania súpisu znie: Catalogus librorum reiectorum per concenssum censurae ... Wiennae 1754. V rokoch 1755-57 vyšlo aj pokračovania - Continuatio. Tieto štyri prvé ročníky publikovala komisia vo svojom vlastnom vydaní. Potom malo vzniknúť súborné vydanie. To zrealizoval vydavateľ Kaliwod. U neho vyšiel v roku 1758 Catalogus librorum per quinquennium a Comissione caes. Reg. Aulica prohibitorum. V roku 1762 nasledovalo rozšírené vydanie a päť doplnkov. Doplnky boli potom zhrnuté v novom vydaní Catalogus librorum a Comissione Caes. Reg. Aulica prohibitorum ab anno 1763 ad annum 1768. „Editio nova“ tohoto katalógu vyšla v roku 1774. Na to v rokoch 1777, 1778 a 1780 nadviazali ešte tri suplementy. Okrem toho publikoval Kaliwod v roku 1768 ešte raz spoločný súpis Catalogus librorum ... Viennae 1768.

Predaj viedenského katalógu sa javil ako dobrý obchod, na ktorom chceli mať podiel aj iní viedenskí vydavatelia. Tak vyšiel v roku 1765 Catalogus librorum a Comissione Aulica prohibitorum. Vindobonae, Typis Joan. Thons de Trattner, ktorý bol do roku 1771 každoročne prostredníctvom dodatkov dopĺňaný. Ako tretí sa k nim pripojil Catalogus librorum a Comissione Caes. Reg. Aulica prohibitorum. Editio nova. Vienae, Austriae, Typis Geroldianis vydaný v roku 1776. Mal 360 strán a chránil sa pred zastaraním prostredníctvom dvoch dodatkov. Podľa označenia Editio nova možno predpokladať, že aj Gerold už pred tým vydal konkurenčné vydania katalógu.¹⁵

Katalóg je na vtedajšie pomery bibliograficky celkom dobre prepracovaný a vybavený početnými dôkladnými poznámkami, aby nič nezostalo prehliadnuté a vymenúva v abecednom poradí podľa približného odhadu asi 3000 kníh, ktoré občania nesmú čítať. Jeho obsahová analýza objasnila mnohé zaujímavé momenty. Index mal zabrániť prílivu moderných politických a filozofických diel, preto je sem zaradená v prvom rade vtedajšia filozofická literatúra francúzskych encyklopedistov a anglických empiristov (Bayle, Voltaire, Helvetius, Rousseau, Locke, Hume, La Mettrie, Marquis, D´Argens, Hobbes). Prekvapivo tu nachádzame aj dielo Thomasa a Kempis O nasledovaní Krista, tiež šesť diel pátra Martina Cochema, francúzske prepracovanie Ovidiovho Umenia milovať, Macchiavelliho Vladára a pod. Zavrhnuté boli spisy deistov, ale aj scholastikov. Na podnet arcibiskupa Migazziho bolo v roku 1759 zakázaný celý rad pojednaní z oblasti morálnej teológie, ktorých autorstvo prináležalo jezuitom. Medzi nimi napr. dielo westfálskeho jezuitu Hermanna Busenbauma Medulla theologiae moralis, ktoré bolo v rokoch 1650 až 1766 vydané celkom 200 krát. Boli v ňom obsiahnuté probabilistické tézy pápežov Alexandra VII. (1665-66) a Innocenta XI. (1679). Spomenuté dielo vyšlo tak ako mnohé iné jezuitské pojednania aj v trnavskej tlačiarni.

Katalóg je z väčšej časti súpisom bezcennej, brakovej literatúry. Vďaka tomu sa stal príručkou pre zberateľov literatúry tohoto typu (rozličné Amours, Amusements, Art de..., Abendteuer, Begebenheiten, Deliciae, Dialogues, Galanterien, Geschichten, Intriques, Liebesgeschichten a pod.). Jeho účinok bol kontraproduktívny - namiesto toho, aby varoval pred neslušnou, nemorálnou, cirkvi nepriateľskou a rúhavou literatúrou, stal sa informátorom „o najnečistejších literárnych prameňoch, ktorých nálezisko prezradil každému laikovi“. Nezriedkavým javom boli súkromné knižnice „milovníkov literatúry“ budované na základe katalógu.

Toto zneužitie katalógu bolo nutným dôsledkom jeho existencie a jeho nespútaného, dokonca úradmi podporovaného rozširovania. To si uvedomila nakoniec aj cenzúrna komisia a celý obchod viedenských nakladateľov a kníhkupcov sa v roku 1777 nečakane skončil. Sám bol uvedený na Index a stal sa prístupnýn len pre úradníkov na základe písomného povolenia poskytnutého z úradnej moci. Tým sa skončili aj preteky rozličných konkurenčných vydaní katalógu. Pravdepodobne len Kaliwod smel vydať v roku 1780 ešte jeden doplnok.

V tom istom roku sa začala vláda cisára Jozefa II., ktorý čoskoro cenzúru opäť zreorganizoval. Vtedajší katalóg bol vyhlásený za neplatný a bol zrušený zákaz mnohých spisov. Niektoré bezpodmienečne zakázané knihy boli podrobené opätovnej cenzúre a na základe toho bol pripravený nový katalóg zakázaných kníh. Nebol zverejnený tlačou, ale iba v rukopise odovzdaný úradom.

V spomenutých vydaniach viedenského štátneho katalógu a dodatkoch bolo zahrnutých 14 vydaní, ktoré by podľa impresa mali pochádzať zo slovenských tlačiarní.

Indexy zakázaných kníh ako základný nástroj cenzúry plnili svoju úlohu aj na slovenskom území. Projezuitský Koniášov Klíč a jeho nástupca Index librorum bohemicorum obsahujú vydania slovenských tlačiarní rovnako ako viedenský štátny katalóg. Prvý menovaný dokumentuje najmä prienik slovenskej produkcie na územie Čiech a živé slovensko-české kultúrne kontakty. Druhý menovaný index bol záväznou inštrukciou aj pre bratislavských cenzorov. Okrem jezuitských (aj v Trnave vydaných) a scholastických diel, brakového čítania na voľné chvíle sú tu vo veľkej miere zastúpené aj literárne produkty vtedajšieho progresívneho filozofického a politického myslenia, ktoré zostavovatelia katalógu nepovažovali za vhodnú lektúru pre širšie čitateľské vrstvy.