Cenzúra v rokoch 1780-1845 

Jozef II., ktorý nastúpil na habsburský trón v roku 1780, považoval kníhkupcov a tlačiarov za širiteľov kultúry a rovnako ako slobodných obchodníkov. Tejto idei podriadil aj cenzúrny systém, ktorí prevzal po svojej matke Márii Terézii. Pripomeňme, že jej hlavným orgánom bola viedenská dvorská cenzorská komisia, ktorej boli podriadené cenzúrne komisie pri jednotlivých krajinských vládach. V Uhorsku to bola komisia pri Kráľovskej miestodržiteľskej rade (ďalej KMR). Často sa však stávalo, že rozhodnutia týchto komisií protirečili rozhodnutiam viedenskej komisie, predovšetkým často zakazovali to, čo viedenská dvorská komisia povolila a naopak. Tento fakt bol pre Jozefa II. vhodnou zámienkou na ich zrušenie, pretože jeho hlavným zámerom bola centralizácia cenzúry. Poslanie cenzúry vnímal celkom odlišne ako jeho predchodcovia, prioritou pre neho nebolo stráženie čistoty viery a morálky a eliminácia nekatolíckej literatúry, ale ochrana záujmov štátu. V roku 1780 vydal dokument charakterizujúci novú organizáciu cenzúrneho systému Grundregeln zur Bestimmung einer ordentlichen künftigen Bücher-Zensur. Zrušil ním krajinské komisie a všetky domáce a zahraničné knihy posudzovala komisia vo Viedni. Zrušené krajinské cenzorské komisie nahradili revízne úrady, ktorých úlohou bolo iba realizovať rozhodnutia prichádzajúce z Viedne. Koncepcia fungovania cenzúry bola v porovnaní s predchádzajúcim obdobím podstatne liberálnejšia. Cenzori mali povoliť všetko, čo neškodí všeobecnému záujmu, a zadržať všetko, čo je potenciálne nebezpečné, čo sa vysmieva náboženstvu, ale nezadržiavať protestantské knihy. Jozef II. odmietal prehliadky súkromných knižníc a pripúšťal len revízie pozostalostí prichádzajúcich na dražbu. Vyhlásil všeobecnú slobodu kritiky, či sa už týka panovníka alebo poddaného, pokiaľ sa autor neskryje do anonymity. Právne, lekárske, vojenské, vedecké a umenovedné diela mohli vyjsť bez cenzurovania. Index zakázaných kníh mal byť dôkladne zrevidovaný a diela, ktoré boli vo svetle nových princípov neškodné, mohli byť z neho vyškrtnuté. Vznikla kategória spisov, ktoré bolo možné sprístupniť na štúdium len vedcom na základe žiadanky (erga schaedam) a hlavným knižniciam. Kompetencie regionálnych cenzúr neboli predsa len celkom potlačené – mohli cenzurovať noviny, moditebné knihy a drobné rukopisy.

Cisárove Grundregeln mali spripomienkovať štátni radcovia. Vyvolali protichodné reakcie – nadšenie u liberálnejších a nespokojnosť a protesty v konzervatívnych, najmä katolíckych kruhoch. Tak sa z nich podarilo vypustiť niekoľko bodov

Podľa Jozefových Grundregeln vypracovala viedenská dvorská komisia v roku 1781 cenzúrnu inštrukciu. Pripomienkovanie zbavilo Grundregeln, a teda aj inštrukciu niektorých liberalizačných bodov. Bolo napríklad vypustené miesto, podľa ktorého vedecké knihy privezené zo zahraničia nepodliehajú cenzúre a pod.

Cenzúrnu inštrukciu dostala aj uhorská kráľovská rada a jej náboženská komisia (riadil ju ostrihomský arcibiskup), ktorá ju podrobila tvrdej kritike.   Ohradila sa proti slobode kritizovať panovníka a zákony, lebo vraj ani najlepší cenzor nebude vedieť vždy posúdiť, čo je už urážkou majestátu a podvracaním štátu. Zvlášť nebezpečné je dovoliť kritizovať cirkevné inštitúcie, lebo vtedy ľudia stratia rešpekt pred náboženskými prikázaniami a prestanú byť poslušnými poddanými. Ďalej žiadala, aby diela o krajinských zákonoch a poddaných sa predkladali najskôr kráľovskej miestodržiteľskej rade a potom vo Viedni, aby KMR revidovala dovezené knihy a aby drobnejšie knihy mohli revidovať tak ako niekedy biskupi a rehoľní predstavení. Panovník však trval na svojom a nariadil dokonca, aby pri KMR nerozhodovala o cenzúre náboženská komisia, ale priamo rada (od roku 1747 mala náboženská komisia dvoch jezuitov-cenzorov, ktorí pracovali pod dozorom ostrihomského arcibiskupa, i keď pod formálnou zodpovednosťou KMR). KMR sa mala vyrovnať so slobodomyseľnosťou cenzúry, hľadieť na tlačiarne ako na šíriteľov kultúry, nechávať protestantom ich náboženské knihy. Napriek všetkému, zostávali vykonávateľmi cenzúry v Uhorsku duchovní a vďaka tomu si cenzúra v Uhorsku udržala svoj konzervatívnejší ráz.

Najväčší úžitok z nej mali protestanti. V rámci nej a tiež v intenciách tolerančného patentu dostali právo sami si cenzurovať svoje náboženské knihy. Cirkevné dištrikty si volili svojho cenzora, ktorého mala schváliť KMR.

Uvoľnením cenzúry sa rozmohla knižná produkcia v dobrom i zlom zmysle slova. Kvantitatívne vzrástla predovšetkým braková produkcia. Jozef II. sa pokúsil zastaviť jej narastanie tak, že nariadil, aby každý, kto predkladá svoj spis cenzúre, zložil kauciu 6 dukátov, ktorú dostal autor späť iba v prípade, ak cenzori uznali dielo za vhodné na vytlačenie. Efekt tohto nariadenia sa však nedostavil. Jozef II. v roku 1788 prišiel na to, že niekedy je veľmi ťažko rozhodnúť, ktorá kniha je dobrá a ktorá zlá. Po páde Bastily, upustil od svojej liberálnosti a bol rozhodnutý radšej obmedziť slobodu, než pripustiť ohrozenie svojho spoločenského poriadku.¹

Po smrti Jozefa II. nastúpil na trón Leopold II. a ponechal Jozefov „liberálny“ cenzúrny systém, ale dal mu iného ducha. Centralizovaný systém, ktorý poslúžil Jozefovi II. na oslobodenie komunikačného priestoru, používa Leopold II. ako nástroj represie s cieľom zabrániť spoločensko-politickým pohybom, strach z ktorých bol po Francúzskej revolúcii evidentne prítomný v mocenských štruktúrach spoločnosti. Habsburská monarchia však bola stále katolíckym štátom a regule tridentského indexu rovnako stále platili a zrejme aj kvôli ich aspoň čiastočnému či formálnemu napĺňaniu, ale isto aj kvôli dôslednejšiemu systému kontroly, boli do cenzúry v Uhorsku pribraté ďalšie články. Funkciu tzv. lokálnych cenzorov² znovu získali svoju váhu. V roku 1790 získala túto kompetenciu v Uhorsku piaristiská rehoľa, konkrétne prievidzskí piaristi. ³

Cenzúrne povinnosti sa stali sa súčasťou povinností riaditeľa gymnázia a jeho spolupracovníkov. Ich kompetencie spočívali jednak v cenzurovaní menších rukopisov (teda v preventívnej cenzúre), jednak v kontrole knižného trhu (teda v represívnej cenzúre). Ich bezprostredným nadriadeným bol cenzorský úrad vo Viedni, neskôr, v 40. rokoch po čiastočnom osamostatnení uhorskej cenzúry, v Budapešti, pôsobiaci v rámci Kráľovskej miestodržiteľskej rady. Činnosť cenzorov bola usmerňovaná prostredníctvom katalógov cenzurovaných kníh (vydávaných v dvojtýždňovej alebo mesačnej periodicite vo Viedni), katalógu recenzurovaných kníh, špeciálnych inštrukcií vzťahujúcich sa na konkrétne cenzúrne zákroky a postupy a od roku 1810 aj predpisom Vortschrift für die Leitung des Censor-Wesens und für das Benehmen der Censoren.⁴

Ako už bolo uvedené, náboženské spisy sú z centra pozornosti uhorských cenzorov postupne vytláčané nábožensko-politickou a rýdzo politickou tvorbou. Koncom roku 1846 dostali prievidzkí cenzori direktívu nájsť a zlikvidovať výtlačky knihy Dreyssig Kriegsartikel der neuen Zeit für Officiere und gemeine in despotischen Staaten od Karla Heinzena, vydanú v roku 1846 v švajčiarskom Neustadte, rovnako ako v Hamburgu vytlačenú knihu Magyar Szozatok. Knihu Episcopi moderni Hungariae in statera aevi ecclesiastico politica, (vydanú v Halle) údajne priviezli do Uhorska kníhkupci v počte 100 exemplárov. Podľa vyjadrenia centrálneho cenzorského úradu, tento spis osočuje uhorských biskupov a v súlade s týmto ohodnotením bolo potrebné s nájdenými exemplármi zaobchádzať. Do tejto kategórie zrejme patrilo aj vydanie Kunterbunt od Gustava Zerffyho, vydané v Lipsku v roku 1845, ktoré dostalo od viedenskej komisie „damnatur“ a preto bolo potrebné zachytiť podľa možnosti všetky exempláre nachádzajúce sa u kníhkupcov.

Ďalším očividne znepokojujúcim segmentom knižného trhu boli kalendáre. Za ich prvoplánovou neškodnosťou sa neraz mohli skrývať informácie považované za celkom neprijateľné a nevhodné pre širšie ľudové vrstvy. Tento fakt si dobre uvedomovali kompetentní a preto naliehajú na cenzorov, aby nevypúšťali kalendáre zo svojho zorného uhla. V inštrukcii z roku 1843 sa konštatuje, že niektorí lokálni cenzori dopustili, aby sa najnižší plebs dostal ku kalendárom, ktoré sú preň z hľadiska obsahu nevhodné. Preto treba pristúpiť k dodatočnej revízii. Táto mala zabrániť ich ďalšiemu rozširovaniu, pričom aj v budúcnosti mali striktne dbať, aby neboli aprobované kalendáre s politickými alebo historickými rozpravami. Za nebezpečný sa považoval akýkoľvek diskurz o národno-politických otázkach a akýkoľvek text so skrytým potenciálom vyvolávať nepokoje.

Neporovnateľne akčnejším a preto aj znepokojujúcejším médiom boli politické letáky. V predrevolučných a revolučných rokoch boli dôležitým prostriedkom informovania, burcovania a agitácie, čo si veľmi dobre uvedomovali ich autori, ale i tí, ktorí sa nimi cítili byť ohrození a eliminovať ich pôsobenie mali práve cenzori. Väčšia časť z nich vznikla v zahraničí a do krajiny sa dostali nepozorovane, o to väčší rozruch vznikol po ich odhalení. Vďaka rozširovaniu letákov sa do problémov s cenzúrou dostal kníhkupec z Brestova (Šariš) August Schultz a to kvôli údajnému rozširovaniu letáka Reformation und Revolution od E. Wellera. Jeho objavenie zrejme vyvolalo prehliadky a konfiškácie aj v iných kníhkupectvách. Kníhkupci, samozrejme v snahe predísť odhaleniu a konfiškácii zakázaného tovaru, vykonávali rôzne protiopatrenia a zastieracie manévre, ktoré boli však tiež z času na čas odhalené. V inštrukcii zo 6. novembra 1846 sa konštatuje, že pod obálkou s názvom Stancsics Mihály Népkönyv sa ukrýva zakázaný leták vydaný v Lipsku u Keila a Hosfelda. 100 výtlačkov vpašoval do krajiny akýsi peštiansky kníhkupec a rozširuje ich. Cenzorom sa prikazuje úzkostlivo pátrať po tomto letáku, pričom tlak na kníhkupcov mal byť stupňovaný aj hrozbou väzby za kolportáž. Michal Stancsis bol údajným autorom aj ďalšieho poburujúceho spisu Hunnia függetlensége vydaného v Jene.

Okrem politicky nežiadúcich textov figuroval na knižnom trhu ďalší produkt, ktorý by sme použitím dnešnej terminológie nazvali zrejme pornografiou. Pre uhorských cenzorov to boli „obscénne“ alebo „škandalózne“ obrázky. Komerčný úspech tohto tržného segmentu bol zrejme neprehliadnuteľný a preto mali kupci a tlačiari záujem dostať do krajiny nielen hotový tovar, ale aj jeho matrice. Tomuto javu sa malo zabrániť práve častými vizitáciami v tlačiarňach, kníhkupectvách a u iných kupcov, pričom zvláštnu pozornosť mali venovať zahraničným typografickým produktom, starostlivo ich preveriť a uviesť v pravidelnej revízorskej správe.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že hlavným bremenom cenzorov nebola domáca produkcia, ale to, čo sa do krajiny dovážalo, resp. pašovalo, napriek všetkým bariéram v hojnom množstve. Možno pozorovať, ako nielen konkrétne tituly, ale dokonca produkcia istého vydavateľstva en bloc upadla do nemilosti. Tak to bolo napr. v prípade lipského vydavateľstva Reclam Otta Wiganda, ale aj iných. Wigandovo vydavateľstvo bolo už spomenuté v súvislosti s letákom Reflexiones privatae de lingvae latinae in sacris Ecclesiae Catholicae usu, ejusque apud Hungaros in occasum vergentis inclinatione, avšak to nebol jediný titul, ktorého dovoz do krajiny a čítanie znepokojovalo kompetentné zložky až do tej miery, že sa vydavateľstvo ako také dostalo na čiernu listinu. V inštrukcii z mája 1846 je konštatovanie, že Otto Wigand a jeho nemecké vydavateľstvo Reclam šíri rôzne nebezpečné, škodlivé a neslušné knihy, pričom používa často aj falošné titulné listy. Prostredníctvom kníhkupcov sa tieto knihy dostávajú do Uhorska a dedičných krajín. Knihy pochádzajúce z tohto vydavateľstva sú zakázané a treba ich ostražito rozpoznávať aj pod falošným titulným listom, s ktorým sú neraz vpašované do krajiny. Tento príkaz sa v nasledujúcich rokoch zopakoval ešte niekoľkokrát, pričom niekedy upozorňoval aj na konkrétne aktuálne tituly. V roku 1847 to bola kniha Supplementum reflexionum: Clerus Hungariae in sphaera ecclesiastico-politica-literaria. Authore Adeodato Veridico, ktorá údajne uráža katolícku cirkev a pápežov. Na čiernej listine sa ocitol aj brusselský vydavateľ a kníhkupec C. G. Vogler či lipskí vydavatelia Ernest Keil a Gustáv Maier, ale aj hamburgské kníhkupectvo Hoffmann a Campe, rozširujúce údajne rôzne nebezpečné spisy a pamflety namierené proti monarchii. Ako už bolo spomenuté, ich produkcia sa do krajiny dostáva neraz pod falošným titulným listom a preto mali cenzori venovať ich vyhľadávaniu zvláštnu pozornosť.

Rôzne zastieracie a utajovacie praktiky neboli cudzie ani domácim kníhtlačiarom. Ich snahám obchádzať cenzúru, používať nepravé a vymyslené miesta vydania alebo si uľahčiť situáciu neuvedením mena vydavateľa, miesta a roku vydania sa malo zabrániť prísnejším dozorom na kníhtlačiarňami. Najmä tendencia obchádzať povinnú procedúru aprobovania textov je očividná z niekoľkonásobných napomenutí hlavného cenzorského úradu.

V prvej polovici 19. storočia si stále mohutnejšie miesto na uhorskom knižnom trhu ukrajujú periodiká - noviny a časopisy. Ich obsahové zameranie siaha od zábavných a obrázkových časopisov cez politické mienkotvorné noviny až po noviny, ktoré uhorskí cenzori považovali za nebezpečné. Dovážali sa zo Švajčiarska a z Nemecka a v tomto čase bol už celkom dobre zabehnutý aj systém predplácania titulov na poštách. Pre ich rozširovanie platili smernice. Dovoz a predávanie každého mesačníka bolo podmienené povolením, za pašovanie hrozila pokuta. Niektoré noviny sa smeli čítať len na základe povolenia. Všeobecne povolenými periodikami v tomto období boli napr. Algemeine Muster Zeitung a Illustriertes Volksblatt, teda „neškodné“, ale aj informačne bezcenné, zábavné noviny. Ich uhorskí čitatelia si ich smeli nielen kúpiť, ale aj abonovať na poštách.

Napriek prísnej legislatíve mali kníhkupci silnú tendenciu dovážať aj nepovolené tituly. Reakciou na to boli ad hoc upozornenia lokálnym cenzorom. V máji 1845 boli uhorskí cenzori upozornení na švajčiarske noviny Eidgenössische Zeitung a Staats-Zeitung der katholischen Schweiz, ktoré sa smeli čítať len so špeciálnym povolením. Hoci napríklad švajčiarske politické noviny Erzähler von S. Gallen boli bez výnimky zakázané, čitatelia si ich aj naďalej predplácali na poštových úradoch. Cenzori mali teda zabrániť nielen ich predplácaniu, ale aj verejnému čítaniu. V tomto období bol zakázaný aj nemecký Deutsche Tribun. Do problémov s cenzúrou sa zrejme dostal aj známy bratislavský kníhkupec a tlačiar Karol Fridrich Wigand po tom, ako sa zistilo, že práve jemu je adresovaných 200 výtlačkov „komunistického a odbojného“ časopisu Prometheus, ktoré sa objavili v Lipsku.

Činnosť kníhkupcov a dovozcov kníh bola cenzúrnymi predpismi značne skomplikovaná. Podľa platných predpisov boli povinní uľahčiť prácu cenzorov pátrajúcich po zakázaných knihách zostavovaním zoznamov do krajiny dovážaného tovaru.

Syntetizujúc informácie zo zachovaných prameňov, môžme vidieť povinnosti rektora kolégia a jeho spolupracovníkov v troch kľúčových, medzi sebou sa prelínajúcich rámcoch:

- cenzúra a (od roku 1803) recenzúra rukopisov a pravidelné informovanie nadriadeného orgánu o jej výsledkoch

- kontrola kníhkupcov - prehliadky a konfiškácie zakázaného tovaru

- kontrola kníhtlačiarov s cieľom zabrániť nežiadúcemu správaniu (tlačenie neaprobovaných textov, tlačenie s falošnými impresami a pod.)

Prievidzkí piaristi, v uhorských dejinách známi predovšetkým ako zakladatelia škôl a učitelia, sa stali súčasťou represívneho systému, ktorého pôsobenie nebolo jednoznačne účinné. Nastavenie cenzúrnych bariér malo informačne izolovať monarchiu, dostať pod absolútnu kontrolu jej mediálny priestor a zabrániť tak i snahám o zmenu spoločenského status quo. Posledná inštrukcia adresovaná prievidzkým piaristom z centrálneho cenzorského úradu je datovaná 17. marca 1848 a dáva im na vedomie, že preventívna cenzúra a revízia zaniká a zavádza sa sloboda tlače, ktorá bola jednou z dôležitých revolučných požiadaviek národov monarchie.

Pripomeňme, že história štátnych katalógov zakázaných kníh sa začína v období panovania Márie Terézie a v tradícii ich vydávania pokračoval Jozef II. Aj nasledujúci panovníci považovali jeho tvorbu a zverejňovanie za jeden z vhodných a účinných spôsobov zasahovania do knižného trhu. Preto sa jeho existencia zavŕšila až v roku 1848. Počas svojho takmer storočného jestvovania modifikoval obsah, rozsah, formu, názov i periodicitu vydávania. V roku 1790, keď sa ako cenzúrna pomôcka dostáva do rúk kráľovského cenzora v Prievidzi mal názov Verzeichniss der ... zugelassenen Bücher. Tlačil sa v dvojtýždňovej alebo mesačnej periodicite vo Viedni a obsahoval zoznam kníh, ktoré prezrela a ohodnotila viedenská dvorská cenzúrna komisia. Bol rozdelený spočiatku na dve časti: knihy a rukopisy. Neskôr sa štrukturoval na knihy, rukopisy, časopisy, mapy, maľby, hudobniny a pod. Ako pribúdal cenzurovaný materiál, boli zriaďované provinčné cenzúrne komisie, ktoré mali v katalógu svoj vlastný priestor. Vydania pochádzajúce z Bratislavy a iných slovenských miest sa cenzurovali vo Viedni a vychádzali v katalógu ako Inländische, in den Provinzen gedruckte, in Wien censurierte Werke. Všeobecne akceptovaný termín „katalóg zakázaných kníh“ teda nezodpovedá celkom realite, pretože súpisy neobsahovali len knihy zakázané, ale všetky cenzurované knihy a aprobované rukopisy, vrátane kartografických a výtvarných diel. Jednotlivé záznamy o knihách obsahovali meno autora, názov, miesto a rok vydania a meno tlačiara. Za záznamom o knihe alebo rukopise bola poznámka o stupni jeho sprístupnenia. Používalo sa päť stupňov sprístupnenia: admittitur (kniha alebo rukopis je úplne povolený), permittitur, toleratur a transeat (stupne povolenia s obmedzením) a damnatur (kniha alebo rukopis je zakázaný). U rukopisov sa tiež používali označenia ako „Reimpr. admitittur“, „Reimpr. cum corr. admittitur“ alebo „Om. del. corr. admittitur„ a pod. Bol to zaužívaný spôsob povolenia až po vykonaní korekcií v texte.

Niekedy cenzori uviedli pri knihách a časopisoch aj konkrétne strany, ktoré bolo potrebné vynechať, aby sa text mohol legálne rozširovať na uhorskom knižnom trhu.

Už povrchnejšia analýza obsahu katalógov naznačuje, že cenzúrny systém nebol v stave zachytiť všetko, resp. ani podstatnú časť toho, čo sa do monarchie dovážalo, resp. toho, čo sa tu produkovalo. Počty cenzurovaných kníh to jednoznačne potvrdzujú. Sú dokázateľne menšie ako počty na trhu sa nachádzajúcich kníh. Obsah katalógu ďalej potvrdzuje, že do rúk cenzorov sa vlastne dostávala „lepšia“ časť produkcie a dovozu. Väčšia časť spisov dostala „admittitur“, „permitittur“ alebo „toleratur“, teda boli de facto povolené. Na druhej strane stupeň povolenia „damnatur“, teda absolútny zákaz sa takmer nevyskytuje. Tento fakt nemožno interpretovať ako vysoký stupeň disciplíny dovozcov, autorov a vydavateľov, ale ako ich schopnosť vyhnúť sa kontrole spisov, o ktorých vedeli, že sú viac-menej predurčené na zákaz. Minimálny počet produktov územne slovenských titulov je ďalším dôkazom, že táto cenzúrna bariéra nebola nepriepustná. A práve lokálni cenzori mali zabezpečiť jeho zdokonalenie kontrolou kníhkupcov a kníhtlačiarov vo svojom okruhu pôsobnosti. Výsledky tejto činnosti boli povinní pravidelne zaznamenávať a zasielať centrálnym úradom. Centrálny súpis sa potom dopĺňal o nimi dodané informácie. Okrem katalógov dostávali lokálni cenzori z Viedne aj správy zamerané na niektoré aktuálne a špeciálne aspekty svojej činnosti. Napríklad „Nota“ k cenzúre zahraničných politických novín a časopisov z roku 1804 upravuje spôsob zaobchádzania s týmto chúlostivým materiálom. Ich čítanie bolo povolené jedinej vybranej osobe, ktorá mala sprostredkovať informácie o obsahu jednotlivých článkov a ich vhodnosti na lektúru. V nóte sa expressis verbis uvádza politický časopis Courier des Londres der Honiteur ako úplne zakázaný a jeho čítanie bolo prípustné len na základe povolenia. V roku 1816 obdržali prievidzkí piaristi oznámenie týkajúce sa preventívnej cenzúry spisov dotýkajúcich tzv. finančného patentu (Finanz-Patent). Vstúpil do platnosti 1. júna 1816 a vyvolal zrejme búrlivé útoky kritikov vtedajšej politiky. V nóte sa preto prízvukuje veľmi starostlivá revízia týchto spisov, ktoré môžu byť povolené len ak neobsahujú nič kontroverzné.

Už dosť zložitá situácia sa ešte skomplikovala v roku 1803, vďaka aktivitám tzv. recenzúrnej komisie. Jej úlohou bolo revidovať knihy vydané za Jozefa II., teda de facto napraviť nežiadúce následky benevolencie jozefínskych cenzorov. Výsledkom činnosti tejto komisie bolo cca 2500 zakázaných, pôvodne počas vlády Jozefa II., povolených kníh.⁵ V roku 1803 začínajú dostávať prievidzkí piaristi okrem tlačených katalógov aj listy viedenskej cenzúrnej komisie týkajúce sa práve recenzúrnej procedúry. Priebiehala teda nielen v centre, ale aj u provinčných cenzorov. Títo mali zasielať do Viedne zoznamy recenzurovaných kníh na jednotných vlastnoručne vyhotovených a podpísaných zoznamoch.

V časoch vyostrujúceho sa napätia, konkrétne v rokoch 1841-1848, bol postup prievidzkých piaristov pri cenzúre a revízii usmerňovaný nielen katalógmi, ale aj inštrukciami zasielanými z cenzorského centra v Budapešti. V tomto období obdržal rektor gymnázia celkom 84 inštrukcií a ich obsah možno vidieť v niekoľkých okruhoch:

- forma cenzúrnej procedúry

- príkazy na zaobhádzanie s konkrétnymi titulmi letákov, kníh, novín a časopisov

- kalendáre a ich obsah

- obscénne obrázky

- zakáz rozširovania informácii o lotériách

- cenzúra verejno-politických diel

- cenzúra politických prejavov

- tlačenie a pretláčanie oficiálnych dokumentov

- tlačenie a verejné predstavenia divadelných hier

- vydania konkrétnych vydavateľov dovážané do krajiny

- dovoz a predplácanie periodík

- cenzúra novinových článkov

- dozor nad tlačiarňami

- podmienky dovozu kníh

- dodržiavanie autorských práv a privilégií.

Vynára sa pred nami dosť široký záber vplyvu a už na prvý pohľad je zrejmé aj to, že ústredný cenzorský problém - nekatolícka literatúra (libri acatholici), ktorý dominoval až do 80. rokov 18. storočia, vystriedal problém politických textov. Problémy s literatúrou nekatolíckych konfesií, či s katolíckou doktrínou nie celkom súzvučných diel však ešte pretrvávajú. Napríklad v roku 1841 sa objavilo niekoľko diel takéhoto zamerania, ktoré pobúrili uhorských cenzorov. Najskôr vo februári knižka rožňavského kanonika a farára vo Švedlári (okres Spišská Nová Ves) Františka Skalníka „De mixtis matrimoniis Paraenesis ad Catholicos“. Vyšla v roku 1835 v Levoči u Werthmüllera a mala byť považovaná za zakázanú s výnimkami, teda šlo o tzv. povolenie „erga schaedam“. V júni dielo Jána Krommera (farára v Babinej, okres Zvolen) „Considerationes de Ecclesia Romano-Catholica et ei oppositis protestanticis“, ktoré vyšlo v Banskej Bystrici u Filipa Macholda v roku 1837 a ešte raz bez uvedenia tlačiara, ale zrejme u toho istého tlačiara v roku 1839. Podľa vyjadrenia centrálneho cenzorského kolégia je kniha nespravodlivá voči protestantom, dogmatike a morálke a vnáša nenávisť medzi nich a katolíkov, preto je bez výnimky zakázaná, zapísaná do zoznamu zakázaných kníh a kníhkupcom má byť zhabaná.