Cenzúra v období panovania Márie Terézie (1740-1780). Reforma cenzúry
V roku 1740 nastúpila na habsburský trón Mária Terézia. Po desiatich rokoch úporných vojen, v ktorých bojovala o udržanie svojich dedičných dŕžav, započala proces centralizácie krajiny, zrealizovala komplex reforiem štátnej správy, vojenských, hospodárskych a iných reforiem monarchie, ktoré sa do dejín zapísali ako osvietenský absolutizmus. Medzi ne patrila aj reforma cenzúrneho systému - poštátnenie, ktorou zaradila habsburskú monarchiu medzi prvé krajiny odmietajúce nadradenosť pápežských inštrukcií v cenzúre. Tak ako mnohé tereziánske reformy, aj táto len s oneskorenením a čiastočne zasiahla Uhorsko udržiavajúce si vysokú mieru autonómie a istej zaostalosti voči západným častiam monarchie. Je preto dôležité objasniť priebeh, výsledky a tiež pozadie tejto reformy.
Pôvod reformy cenzúry treba vidieť v postupne sa meniacich spoločenských vzťahoch v monarchii, predovšetkým v jej západnej časti. Išlo predovšetkým o zmenu pomeru štát - cirkev v prospech štátnej centralizácie a sekularizácie spoločnosti ako dôsledok komplexu sociálnych, hospodárskych a kultúrnych faktorov. Pri samej podstate tohto javu si však nemožno nevšimnúť strety a spory v samotnej katolíckej cirkvi, ktorých teologickým pôvodom bol reformný katolicizmus a predovšetkým jansenizmus.1 Tieto myšlienkové prúdy ovplyvňovali svetonázor osobností nachádzajúcich sa v mocenskej špičke monarchie s priamym vplyvom na samotnú panovníčku.2 Mária Terézia, pôvodne konzervatívna katolíčka, sama pociťovala nutnosť racionálneho usporiadania monarchie, nutnosť reforiem, ktoré sa mali dotýkať aj cirkvi, preto ponechala svojim poradcom široký priestor pre ich realizáciu.3 Myslenie aktérov reforiem pohybujúcich sa v tomto priestore bolo poznačené nielen spomenutým jansenizmom, ale aj tendenciou k individuálnej náboženskej slobode a tolerancii. Prvým výdobytkom na tomto poli bol zákaz zverejňovania výnosov pápeža bez súhlasu panovníka, čiže Placetum Regium, v roku 1749. Išlo o napĺňanie zámerov Márie Terézie zvrchovane vykonávať svoju moc v oblasti dovtedy ovládanej cirkvou. Tento proces mal svoj pôvod v projansenistickej orientácii časti cirkevnej hierarchie v monarchii, ktorá v duchu tohoto učenia prenechávala štátu iniciatívu vo všetkých oblastiach, ktoré nepatrili priamo k výkonu duchovnej správy. Prehĺbila sa tak polarizácia medzi „nepriateľmi jezuitov“, čiže reformne orientovanými, medzi ktorých patrila aj reformná časť viedenského kléru (arcibiskup Trautson, jeho nástupca Migazzi) a ich odporcami. V tejto atmosfére vzniká duchovná báza pre reformu cenzúrneho systému, v ktorej zohral hlavnú rolu Holanďan Gerhard van Swieten, osobný lekár Márie Terézie a prefekt dvorskej knižnice. Táto osobnosť, považovaná za predstaviteľa jansenizmu mala rozhodujúci vplyv na reformu školstva Ratio educationis.
V roku 1751 bola zostavená cenzúrna komisia - viedenská dvorská cenzúrna komisia. Mala sa stať protiváhou viedenskej univerzity, ktorá týmto stratila svoje právomoci a zároveň mala obmedziť moc jezuitov na tomto poli. Kľúčovú, hoci stále nie vedúcu pozíciu mal v komisii van Swieten. Cenzurované diela boli rozdelené do 6 kategórií: teologické a filozofické, právnické, historické, politické a lekárske. Cenzurovaná mala byť aj beletristika. Pre každý odbor boli vybraní odborne erudovaní cenzori. Snahou van Swietena bolo čo najskôr vynechať jezuitov z účasti na činnosti komisie. On sám cenzuroval diela filozofické, lekárske a „materies mixtae“. Pre cenzúru teologických diel bol do spolupráce pozvaný aj arcibiskup Johann Joseph Trautson. Jeho prítomnosť a prítomnosť jezuitov bola príčinou sporov v komisii. Pre arcibiskupa boli všetky vedy neodškriepiteľne spojené s náboženstvom a vierou a štátny záujem mal byť podriadený záujmom náboženským. Pri zrážkach s pokrokovým van Swietenom sa odvolával na Tridentský koncil a iné nariadenia zdôrazňujúce autoritu pápeža. V politickej hre 50. rokov sa však nakoniec postavil na stranu van Swietena.4
V roku 1752 navrhol van Swieten pripraviť katalóg zakázaných kníh, ktorý by sa ako pracovná pomôcka odovzdal kníhkupcom a komisiám v jednotlivých krajinách monarchie. Tu sa už prejavuje centralizačná funkcia viedenskej komisie, ktorej bezprostrednou oblasťou pôsobnosti bolo územie Dolného Rakúska, ale jej rozhodnutia boli záväznými smernicami pre komisie v krajinách monarchie. V roku 1754 vyšiel po prvýkrát tlačou súpis zakázaných kníh. Vychádzal až do roku 1757 každoročne zaopatrený doplnkami, po prerušení sa opätovne objavil v 60. a 70. rokoch. V priebehu tohto obdobia sa vytvoril od komise závislý cenzúrny úrad. Sem prichádzali knihy priamo z colnice, prevzali ich dvaja koncipisti, ktorí ich vyhľadali v katalógu zakázaných kníh, porovnali tituly a podozrivé nové vydanie odovzdali cenzorom. Posudok nikdy nevznikol na základe úvahy jedného cenzora. Van Swieten viedol komisiu ako úrad s kolektívnou zodpovednosťou a základom rozhodovania bol princíp väčšiny. Cenzúrna komisia bola občianskym a intelektuálnym grémiom. Nebola v nej zastúpená ani vysoká byrokracia, ani vysoká šlachta. Van Swieten tým sledoval aj vyšší cieľ: vylúčiť z komisie účasť jezuitov, keď sa mu to po intervencii Márie Terézie v roku 1751 pri zakladaní komisie nepodarilo. Odmietal jezuitmi praktizovanú metódu individuálneho posudzovania kníh. Kolektívne porady a rozhodovanie jej dávali charakter úradu a zvyšovali jej autoritu.5 Spojením s arcibiskupom Trautsonom sa van Swietenovi darilo vytláčať jezuitov, ktorí tu zastupovali vlastné záujmy mimo konceptu arcibiskupa a van Swietena. V druhej polovici 50. rokoch hrajú už naozaj len rolu štatistov, nakoniec sú zosadení so súhlasom nového arcibiskupa Migazziho (1758) a v roku 1759 začína van Swieten predsedať komisii. Bol to kulminačný bod v jej pôsobení. V 60. rokoch vznikajú opäť konfrontácie, tentokrát medzi arcibiskupom Migazzim a van Swietenovou „censure publique“. Výsledkom opozičného snaženia Migazziho sa totiž nezriedkavo stalo, že kniha povolená komisiou bola dodatočne zakázaná dvorskou rezolúciou alebo odkazom od panovníčky.
Takýto stav pretrval až do konca 60. rokov. Potom sa však začali stále zreteľnejšie prejavovať vplyvy, s ktorými van Swieten zrejme nerátal alebo ich mienil aspoň redukovať. Jeho pôvodným cieľom bola neutrálna a partikulárnych záujmov zbavená inštitúcia, slúžiaca jedine všeobecnému dobru, sekularizovaná, predsa však ešte nie celkom zbavená náboženského základu. Vo vnútri komisie sa objavili diferencie, bol to skrytý nátlak k ústupu pochádzajúci od silnejúcich opozičných konzervatívnych síl podporovaných starnúcou panovníčkou. Van Swieten požiadal o prepustenie, vo funkcii však zostal až do svojej smrti v roku 1772. Potom nastúpila totálna byrokratizácia, pred ktorou vo svojich memoároch varoval. Keď gróf Lanthieri prevzal predsedníctvo, odstúpili všetci cenzori van Swietenovej éry, „učené hlavy“ a angažovaní „intelektuáli“, ktorí sa postavili do služieb veľkej veci, „k ovládaniu dobrých mravov, vykoreneniu neresti, pre rast a podporu vied a umenia“ ako to pomenovali.6 V roku 1777 bol zakázaný Catalogus librorum prohibitorum, ale vychádzať prestal až v roku 1780.
Osvietenský optimizmus a dôvera vo víťazstvo rozumu boli vlastné van Swietenovi, ktorý bol obviňovaný na jednej strane z prísnosti, na druhej strane z laxnosti. Bol presvedčený, že úlohou štátu je zakazovať len najhoršiu lektúru. Inak je jej voľba a posúdenie vecou rodiny a jednotlivca. Jeho liberálny duch a individualizmus, ktorý si priviezol z Holandska, bol v Rakúsku v tomto období ešte predčasný.
Že sa pod jeho vplyvom zmenil aj postoj ku knihe, možno vytušiť aj z toho, že knihy neboli v tomto období viac vystavované verejnému páleniu. Zakázané knihy boli zničené na zasadnutiach komisie s výnimkou teologických kníh, ktorými sa obohacovala arcibiskupská knižnica a „štatistických“, ktoré pojednávali o štáte o obyvateľstve, ráze krajiny, hospodárstve a spoločnosti všeobecne. Tieto sa dostali do dvorskej knižnice.
„Jediný úžitok cenzúry spočíva v tom, že každú zakázanú knihu možno vo Viedni získať“ poznamenal posmešne následník trónu v roku 1765. Nedokonalosť systému bola tiež výsledkom zmien nepochybne užitočnej van Swietenovej éry. Hoci bol tento van Swietenom vybojovaný stav zvrátený v 70. rokoch, kedy pri starnúcej Márii Terézii obnovujú svoj vplyv konzervatívne sily na čele s kardinálom Migazzim, nikdy viac však už neboli súkromné knižnice podrobované prehliadkam vizitačných komisí, ktoré prezerali dom od povaly po pivnicu. Jozef II., krátko po svojom nástupe na trón, cenzúrny systém opäť zreformoval, v snahe vytvoriť podmienky pre rozvoj vydavateľskej a kníhkupeckej činnosti.
Počas celého obdobia pôsobil zhluk mnohých, vzájomne účinkujúcich progresívnych, aj retardačných vplyvov. Svoju rolu tu zohrali aj osobné záujmy, rôzne vonkajšie zásahy a pod. Z hľadiska priebehu reformy cenzúry v ňom možno spozorovať tri vývojové štádiá: štádium pred začatím pôsobenia cenzúrnej komisie, čiže do roku 1750, obdobie jej vzostupu medzi 1750 a 1772 a obdobie ústupu progresívneho programu pred konzervatívnym zakončené nástupom Jozefa II. na trón.
Situácia v Uhorsku v rokoch 1740 - 1780
Vzhľadom na to, že Uhorsko si v tomto období zachováva istú mieru autonómie a vymyká sa centralizačným tendenciám, výnosy a pôsobenie viedenskej cenzúrnej komisie nemajú na situáciu v Uhorsku priamy a bezprostredný dopad. Kompetencie patria Kráľovskej miestodržiteľskej rade, jej náboženskej komisii, ktorú riadi ostrihomský arcibiskup. Hoci v rakúskej časti monarchie už v roku 1752 nesmela byť bez súhlasu komisie spálená žiadna kniha, v Uhorsku o všetkom rozhodujú až do roku 1753 jezuiti pod jeho vedením. Vydávanie kníh a kalendárov bolo preventívne kontrolované nariadením z roku 1747, podľa ktorého nesmie tlačiar vytlačiť nič „sine praevia censura ac revisione“, t. j. bez riadnej cenzúry a revízie. Problematickým bodom bola cenzúra dovezených kníh. Jej určujúcim reglementom bola od roku 1747 inštrukcia biskupa Althana. Definovala procedúru zachytávania nekatolíckych kníh na tridsiatkových staniciach a ich revízie stanoveným cenzorom. Jej produktom boli zoznamy zadržaných nekatolíckych kníh s precíznymi posudkami, ktoré určili ďalši osud kníh. Zlomom je rok 1754, keď viedenská cenzúrna komisia začína so zasielaním svojich vlastných súpisov zakázaných kníh KMR a naopak, cenzorské zoznamy KMR idú prostredníctvom uhorskej kancelárie viedenskej dvornej cenzúre na schválenie. Bratislavskí cenzori takto stratili autonómiu a často boli nútení vo svojich cenzorských výnosoch opakovať rozhodnutia Viedne. V roku 1756 prišiel z Viedne výnos, podľa ktorého knihy cenzurované vo Viedni netreba znovu cenzurovať v Uhorsku, to isté platí pre revíziu dovezených kníh. Takto sa jezuitské konzervatívne pomery museli prispôsobiť viedenským liberálnejším metódam. Tento proces sa nezaobišiel bez konfliktov. Ilustruje to prípad z roku 1758, keď Mária Terézia žiadala listom od KMR vysvetlenie, čo sa stalo zo zásielkou nemeckých evanjelických biblií, určených pre Kremnicu a Banskú Štiavnicu. Zásielka bola totiž zadržaná v Bratislave v náboženskej komisii, hoci viedenská komisia ju bez výhrad prepustila a nebola doručená adresátovi ani po urgencii panovníčky, ktorá po roku zmenila názor a rozhodla, že pre budúcnosť síce uvedenú bibliu možno povoliť, ale túto zásielku treba vrátiť do Viedne na opätovnú cenzúru. Preventívna cenzúra—povinné aprobovanie domácich rukopisov pred vytlačením - zostalo naďalej nepríjemným momentom pre vydavateľov a autorov, ako to ilustrujú niektoré autentické výpovede v dobových prameňoch. Až keď v roku 1772 nariadili posielať KMR na preventívnu cenzúru aj všetky teologické knihy, boli biskupi z tejto procedúry úplne vylúčení.7 Nie je to koniec cirkevnej cenzúry v pravom zmysle slova, pretože cenzúra dovezených kníh sa naďalej realizuje zabehnutým spôsobom pri KMR, ktorú ovláda katolícky klérus, len neochotne sa prispôsobujúci pokynom z Viedne. Vo svojich posudkoch na nekatolícke knihy len pozvoľna opúšťajú radikálne vyjadrenia, odsudzujúce istú knihu na spálenie, kvôli nevhodným doktrínam. Pomer medzi množstvom natrvalo zadržaného knižného tovaru a tovaru vráteného majiteľom sa preto len veľmi mierne mení k lepšiemu.
