Matej Bel - vydavateľ náboženskej literatúry

Produktívna osobnosť Mateja Bela inšpirovala počas viac ako dvesto rokov niekoľko desiatok historikov k skúmaniu, hodnoteniu a prehodnocovaniu toho, čo počas svojho mimoriadne aktívneho života vytvoril. Prirodzene, vyniesla mu tak i mnohé prívlastky, či z dnešného pohľadu akési zaškatuľkovania do okruhov vedných disciplín, a preto na základe výsledkov analýzy jeho aktivít dnes bez zaváhania hovoríme o Belovi ako o teológovi, pedagógovi, historikovi, geografovi a pod. V tomto kontexte je však neprehliadnuteľná jeho aktivita, ktorú s použitím dnešnej terminológie môžeme pomenovať ako aktivitu editorskú a vydavateľskú. Z pohľadu sociálnej komunikácie bol viac ako teológom či vedcom prinášajúcim nové poznatky, aktívnym komunikátorom týchto poznatkov. Označenia ako podnecovateľ a organizátor vedeckého výskumu,¹ editor alebo vydavateľ sú teda na mieste a naznačujú možnosť posunu interpretácií jeho aktivít do sféry dejín vydavateľstva a knižnej kultúry. Toto konštatovanie podčiarkujú realizované výskumy a tiež bibliografia² upozorňujúca na 36 titulov, na vzniku ktorých má Matej Bel aktívnu účasť – ako autor textu, editor a zostavovateľ, autor úvodu, prekladateľ či vydavateľ. Jeho korešpondencia³ je autentickým dôkazom nielen aktívnej účasti, ale aj bytostného a citlivého záujmu na prekladaní, zostavovaní, vydávaní a tiež distribúcii kníh rôzneho zamerania – kníh pre náboženskú každodennosť evanjelickej komunity, učebníc, ale aj vedeckých, vlastivedných, historických a jazykovedných kníh.⁴ Medzi nimi má nezastupiteľné miesto Biblia a náboženská literatúra pre evanjelickú konfesiu.

Biblia ako centrálna databáza viery plnila v období pred vynájdením kníhtlačiarstva, ale najmä po ňom, funkciu štandardizácie a udržiavania viery. Z tohto uhla pohľadu potom výrazne vystupuje do popredia potreba jej vydávania a rozširovania v národnom jazyku najmä pre nekatolícke konfesie. Jej úlohou bolo vytvoriť kontakt medzi inštitúciou (cirkvou) a verejnosťou.⁵ Skutočnosť, že prístupnosť biblických textov uľahčuje prácu kazateľom, si uvedomoval Bel už na začiatku vlastnej kazateľskej kariéry a cieľavedomo sa usiloval o vydanie Biblie v jazyku prístupnom pre komunitu, ktorej slúžil - teda v biblickej češtine. Aj preto zrejme prispel úvodom k českému vydaniu Nového zákona vytlačeného v r. 1709 v Halle.⁶ Zdôrazňuje v ňom, že Biblia nebola už dávno vydaná, a preto božie slovo v tomto jazyku nielen medzi pospolitým ľudom, ale dokonca aj medzi kňazmi "welmi skaupě se nalezalo a to pro nedostatek exemplářůw". Upozorňuje, že toto vydanie je výsledkom aktivity niekoľkých cudzincov - hallskej garnitúry, ktorá síce sama neovláda jazyk prekladu, ale zadovážila finančné prostriedky potrebné na realizáciu vydania. Už v tomto období pomýšľal na ešte väčšie vydavateľské podujatie - zaoberal sa myšlienkou vydať úplný text Biblie. Tento zámer v ňom obzvlášť rezonoval v roku 1711, keď už bolo, ako tvrdí, hallské vydanie úplne rozpredané. Veľmi dobre si uvedomoval neakceptovanie tohoto projektu zo strany katolíkov a cenzúry, ale interpretoval to ako úspech, keď svojmu hallskému predagógovi a priateľovi Augustovi Hermannovi Franckemu napísal, že "nenávisť (katolíkov) prezrádza, že prináša (Nový zákon) najhojnešie plody". Zveruje sa mu so svojim zámerom a prosí ho o podporu a pomoc. Nedostatok výtlačkov je údajne taký veľký, že mnohí kazatelia nemajú vlastnú knihu a niektorí sú nútení dokonca texty odpisovať. Najvýraznejší nedostatok videl práve u slovenského etnika. V jeho predstave sa malo na vydanie použiť zrevidované a od kalvinizmov očistené českobratské vydanie Biblie. Prosil Franckeho, aby mu poslal rukopis hallského vydania s vyznačením odchýlok. Korektúrou rukopisu chcel poveriť niektorého zo svojich študentov.⁷

Ešte v roku 1712 znova o tomto zámere prostredníctvom listu hovorili. Bel dúfal v podporu a poslal na pripomienkovanie pripravený rukopis. Ukázalo sa však, že napriek dramatickému nedostatku medializovaného božieho slova, ako ho opísal Bel, situácia na vydanie Biblie ešte nedozrela a okrem prípravných prác na rukopise sa už neudialo nič zaregistrovateľné.

Aspoň pre čiastočné vyplnenie tohto vákua distribuoval v rokoch 1719-20 svojím priateľom akúsi hallskú bibliu (zrejme tzv. Kanšteinskú) a nie celkom presne určené vydania Nového zákona. Danielovi Hajnócimu napr. poslal celkom 17 exemplárov Biblie ("6 väčších a 11 menších") a 5 exemplárov Nového zákona. Ukazuje sa, že sa zrejme aktívne podieľal aj na distribúcii lipského vydania maďarskej Biblie, keď opäť Danielovi Hajnócimu napísal, že už žiaľ nemá žiaden exemplár. Pravdepodobne i Hajnóci, v tom čase konrektor evanjelického gymnázia v Šoproni, bol vzhľadom na množstvo odobratých kusov distribútorom pre svoje najbližšie okolie.

Na jeseň 1720 sa však konečne v Halle našiel potenciál na vydanie tak veľmi chýbajúceho českého prekladu. Táto dobrá správa po ôsmych rokoch uhorského vydavateľa opäť zmobilizovala.

Hlavným aktérom plánu bol spojenec českých a uhorských evanjelikov Heinrich Milde, ktorý sa obrátil na grófa Henckela, milovníka českej evanjelickej komunity v Nemecku a objasnil mu hrozivý nedostatok tohoto základného nástroja šírenia a praktizovania viery. Gróf Henckel prísľúbil plánu podporu a obrátil sa na Bela ako dodávateľa textu. Medzi rokom 1712 - 1720 sa predsa len niečo udialo: vznikli tri skúšobné listy. Na prvých dvoch sa používa české písmo bez diakritických znamienok. Na tretej skúške, ktorá bola poslaná na posúdenie banskoštiavnickému konrektorovi Pelionovi a pastorovi Ventzkemu, sa už objavila diakritika. V auguste a v septembri 1720 mal už Milde prísľubené finančné prostriedky nevyhnutné na realizáciu plánu.⁸

Bel sa pri dohovoroch s Augustom Hermannom Franckem, hlavným spojencom v tejto záležitosti, koncentroval na prípravu textu a technické otázky vydania. Stále nepochyboval o tom, že preklad Českých bratov je napriek viacerým chybám najlepší, a preto po korektúrach použiteľný. V jednom z listov tvrdí, že sám už pred časom začal s opravou kalvinizmov, ale keď ho opustila nádej na vydanie, vzdal sa tejto práce. Preto bolo podľa neho potrebné v prvom rade urobiť korektúry a potom zabezpečiť, aby boli pri tlači použité kvalitné typy písma. Najvhodnejšie boli údajne tie, ktoré boli použité pri vydávaní Kanšteinskej Biblie. Nemal by sa však použiť ten typ, ktorým bol vytlačený Nový zákon v r. 1709. Aj formát Kanšteinskej Biblie bol podľa neho pre tieto zámery vhodný. Upozorňil tiež na riziká, ktoré poskytuje český pravopis a časté striedanie písma, preto podľa neho bude veľa závisieť od korektorov, ktorí budú musieť byť veľmi pozorní, aby sa predišlo chybám tlače. Prízvukoval výber kvalitného "čistejšieho" papiera, lebo "onen obyčajný rýchlo sa ničí, tým ľahšie v rukách ľudu, ktorý zvyčajne nevenuje knihám veľkú starostlivosť".

Francke v tom čase váhou svojej autority "vybavoval" Belovi primárnu účasť na príprave textu, keďže v Nemecku sa medzičasom vynorila konštrukcia, podľa ktorej by sa hlavným aktérom mal stať Krman a Bel by mu mal pri tom pomáhať. Situáciu na jar 1721 a dozrievanie idey na konkrétnu predstavu veľmi dobre osvetľuje "Memorial pre vytlačenie českej Biblie", ktorý pripravil predstavený tlačiarne Waisenhaus Johann Heinrich Grischow po dohode s Mildem. Obsahuje informácie sformulované do deviatich bodov. Podľa Memoriálu, finančné náklady vydania bude znášať gróf Henckel a ďalší podporovatelia. Náklad bude tvoriť 5000 výtlačkov. Predstava o formáte, písme a papieri sa upresní až na jeseň. Použiť sa mal tzv. väčší kanšteinský formát, teda väčšia osmička a ako písmo Corpus Schwabach. 1500 výtlačkov malo byť vytlačených na bielom a 3500 na bežnom papieri. To predstavuje 26 balíkov po 14 toliarov a 64 balíkov po 12 toliarov, teda 1132 toliarov. S tlačou by sa malo začať v januári 1722 a v auguste 1722 by pri použití dvoch lisov mohlo byť toto dielo dokončené. Navrhuje, aby nejaký študent z Uhorska alebo Sliezska robil korektúry. Tlak na zvýšenie kvality použitého písma sa ukázal ako efektívny - boli použité typy odliate špeciálne pre túto Bibliu. Korektormi sa mali stať slovenskí študenti Bohurad a Záskalický alebo český študent Motz. V decembri 1721 sa začalo s tlačou a v januári 1722 Bel veľmi uspokojene zreferoval Danielovi Krmanovi o priebehu prác. Biblia sa podľa neho tlačí "mohutne", rýchlosť a kvalita dokonca "prevýšila jeho nádej". Je známe, že Krman bol na tomto vydaní osobne zaangažovaný prostredníctvom predhovoru - "príhovoru k česko-slovenskému ľudu". Bel ho objednal "v rozsahu jednej stránky" a pripomenul, že sa treba "poďakovať podporovateľom spasiteľného diela a dielo nášmu ľudu odporúčať". Vo februári sa objavil problém Lutherovho predhovoru, ktorého existujúci preklad nebol dostatočne kvalitný a preto Bel poprosil Krmana, aby ho zrevidoval, prípadne urobil celkom odznova. Požiadavka bola dosť naliehavá, kníhtlačiar vraj už na text čaká. Mal tiež pátrať po predhovore k Starému zákonu a preložiť ho do češtiny. O preklad textu ďalšieho predohovu - predhovoru ev. teológa Dionysia Melandra - sa mal tiež postarať Krman. Tento sa však do tlače nedostal. Jeho ďalšou úlohou bolo zostaviť "slovníček čisto slovenských výrazov s vysvetlením slovenskými ľudovými výrazmi". To bola údajne požiadavka uhorských Slovákov, ktorí vraj v preklade Českých bratov viacerým slovám nerozumejú. Ani tento zámer sa však nepodarilo zrealizovať. Na tlačení Biblie pracovali traja sadzači a traja korektori. Použité boli dva lisy. V apríli už bol vytlačený Nový zákon a sádzal sa Pentateuch. Bel v tom čase finalizoval texty Starého zákona. Čistil sumáre a vytváral odkazujúce rubriky. Krmanovi poslal kvôli prekladu do češtiny predhovor Starého zákona, ktorý žiadal vydavateľ. Predhovor k Starému zákonu nakoniec predsa len pripravil sám. Keď v júni 1722 napísal Hajnócimu, že Biblia už vyšla, a že mu ju pošle v najbližších dňoch, nepochybne predbiehal udalosti, pretože v auguste prosí opäť Krmana, aby prezrel jeho predhovor napísaný jeho "potuchnutou češtinou". Posielal mu dovtedy vytlačené hárky. Informoval ho, že momentálne sa pracuje na Prorokoch a v priebehu troch týždňov bude celé dielo zavŕšené. Kládol mu na srdce, aby nielen urýchlil svoje práce, ale aby vydanie odporúčal celému českému národu.

Bel neklamal, keď tvrdil, že práce idú rýchlo, pretože "okolo Michala" v 1722 vyšlo na svetlo 5000 exemplárov Biblie a už v januári 1723 nadšene oznámil Heinrichovi Mildemu, že boh vypočul prosby a "uštedril nám konečne prvé vydanie českej biblie po 110 rokoch".⁹ Upozornil ho na všeobecne radostné prijatie knihy vo svojej vlasti. Predpokladalo sa, že prevedenie s Krmanovým predhovorom sa bude distribuovať na slovenskom území a prevedenie bez Krmanovho predhovoru pre Čechov a Poliakov. Naozaj sa tak stalo a na Slovensku sa dokonca udomácnilo aj označenie Krmanova Biblia. 

Rok 1723 bol nielen rokom distribúcie na uhorskom území, ale aj prvých negatívnych ohlasov a začiatkom známeho napätia vo vzťahu Krman - Bel vyvolanom útokmi antipietistov, predovšetkým Samuela Hruškovica.¹⁰ Prapôvod konfliktu a obvinení z pietizmu, ktoré viedlo k tomu, že Krman sa od Biblie dištancoval, tkvel v tom, že Bel za Lutherovým predhovorom neuviedol Lutherovo meno a pridal do textu vlastné prvky, pričom ako tvrdil Krman, urobil to všetko podľa vlastného úsudku a nezohľadnil jeho pripomienky. Prvýkrát sa Bel o Hruškovicových útokoch a obvineniach z pietizmu zmienil v liste Danielovi Hajnócimu. Prosil ho, aby sa on vyjadril k tomu, čo je potrebné opraviť, lebo pomýšľa na nové vydanie. Tu sa zrejme vedome dopustil istej mystifikácie, pretože, je známe, že druhé vydanie Halskej Biblie sa uskutočnilo až v r. 1745. Neľahký spôsob, akým prvé vydanie prišlo na svet, ho musel poučiť o finančnej i organizačnej náročnosti realizácie takéhoto vydavateľského zámeru a len sotva mohol predpokladať, že by bolo možné v takom krátkom čase Bibliu opäť vydať. Zrejme aj pri naplnení istých materiálnych a organizačných predpokladov by ho od tohto kroku odradil čiastočný neúspech a vlastne aj prenasledovanie jeho osoby, ktoré si v nasledujúcich dňoch a rokoch predsa len musel pripustiť a vysporiadať sa s ním. Sám v r. 1743 pri príprave druhého vydania priznal, že si kvôli prvému vydaniu veľa vytrpel. Výhrady voči Biblii mu detailne explikoval aj Ján Mičinský. Obvinil ho, že si nedal texty schváliť, pričom mal zrejme na mysli cenzúru evanjelikov. Napísal mu, že Juraj Bahil pripravil do tlače dielo Bibliologiae Sacrae insignitum, ktoré bude pojednávať o rôznych vydaniach Biblie a toto dielo prezrel aj superintendent. Bel sa viackrát pokúsil obhájiť svoj postup pred Krmanom, ale i pred Mičinským. Odmietol výhrady proti predhovoru i obvinenie zo svojvoľnej úpravy českého prekladu (zaužívaného v cirkvi celé storočie). Neprijal obvinenie z neakceptovania Krmanových pripomienok a obídenia evanjelickej cenzúry. Tieň istej nelegitímnosti textov sa mu však nikdy nepodarilo celkom odstrániť.

Za zmienku stojí i fakt, že sám Krman sa po tejto roztržke usiloval o nové vydanie Biblie (podľa Osiandrovej verzie), ale k realizácii zámeru nikdy nedošlo.

Ukázalo sa, že ani distribúcia Biblie do Čiech a Uhorska nebude jednoduchou vecou. Na Moravu sa výtlačky mali dostať cez Tešín, do Čiech cez Žitavu, kde údajne "istý Čech vždy v noci cestuje do Čiech a naspäť". Výtlačky Biblie viezli do Čiech cez Norimberg a obchodníci museli byť veľmi opatrní. Dokonca aj kazatelia z Viedne spolupracovali pri rozširovaní Biblie do Čiech a na Moravu. Na Slovensko sa Biblia dostala cestou cez Wroclaw, Bohumín a Těšín a pravdepodobne aj cez Viedeň. V Belovej korešpondencii nenachádzame zmienky o jeho účasti na distribúcii diela a v nasledujúcich rokoch posiela svojim známym len výtlačky Nového zákona. Ani z iných zdrojov nemáme informácie o spôsobe jej rozširovania.

Napriek všekým výhradám vyjadril Krman radosť z toho, že ľud dostal Bibliu za takú nízku cenu. Nevieme presne o akú cenu šlo, je však isté, že svojich odberateľov si našla bez väčších problémov, nakoniec jej druhé vydanie v r. 1745 je potvrdením úspechu. Toto druhé vydanie je de facto iba dotlačou prvého vydania bez akýchkoľvek zmien (bez Krmanovho predhovoru a s registrom tlačových chýb).¹¹ Podnet na vydanie dal Bel. V júni 1743 opísal Johannovi Heinrichovi Grischowovi svoju predstavu. Všetko malo zostať v pôvodnej podobe, vrátane predhovorov, pretože dielo sa podľa neho legitimovalo, hoci bolo často urážané. Podľa neho okolnosti nedovoľujú uskutočniť prenumeráciu.

Obraz zaangažovanosti Mateja Bela do prípravy vydania biblických textov by bol neúplný, ak by sme prehliadli jeho účasť na maďarskom vydaní Biblie v Lipsku v r. 1714, na ktorej distribúcii sa tiež podieľal a sprostredkovanie vydania Nového Zákona v maďarčine opäť v Lipsku v r. 1717.¹² Bel pripravil aj úvody k latinskému Castellionovmu vydaniu Nového zákona, ktorý vyšiel na rovnakom mieste v r. 1724 a 1735.¹³

Z korešpondencie sa nakoniec vynára i spolupráca s Jurajom Bahilom pripravujúcim české vydanie Biblie v r. 1745 -1749. Tento text však zostal v rukopise.

Nielen biblické texty boli nástrojom vytvárania, upevňovania a praktizovania viery. Hneď vedľa nich figurovali modlitebné knihy a iné diela praktickej teológie určené pre evanjelickú komunitu v jazyku pre ňu zrozumiteľnom. Belovi sa podarilo zrealizovať celkom sedem takýchto vydaní, pričom sám bol tvorcom, respektíve zostavovateľom dvoch z nich. Hoci v literatúre staršieho obdobia nenachádzame analýzy týchto aktivít, predsa sú dôležitým komponentom obrazu vydavateľských a v širšom kontexte spoločenských agilít Mateja Bela.

Jeho prvý edičný, ale aj prekladateľský čin vo sfére teologickej literatúry pre pospolitý ľud vznikol ešte počas pôsobenia v Banskej Bystrici. Bol to preklad do maďarčiny a nasledovné vydanie Kompendia kresťanského učenia Johanna Anasthasia Freylinghausena.¹⁴ Podľa úvodu Bel Kompendium nielen preložil a vydal, ale aj doplnil krátkymi návodmi na usporiadaný kresťanský život. Dedikoval ho Andrejovi Torkošovi, evanjelickému kňazovi v Győri a publikujúcemu pietistovi. Prekladať začal v januári 1711 s úmyslom vydať ho ako školskú príručku a preklad ukončil v októbri. Vydať sa mu ho podarilo až v r. 1713 v Halle, zrejme s masívnou finančnou i organizačnou podporou tamojších priateľov.

Na maďarské kompendium nadviazal o dva roky preklad a vydanie náboženskej príručky Johanna Arnda Paterý Knihy o Prawém Křesťanstwj.¹⁵ Kniha sa považuje za základné dielo nemeckého pietizmu. V úvode tejto knižky upozorňuje na skutočnosť, že prvé štyri z týchto kníh boli po prvýkrát do češtiny preložené v r. 1697 Michalom Longoliom a pod titulom Anatomia et Laboratorium veri Christianismi vytlačené u Daniela z Karslbergu. Výtlačky sa predávali nielen v Čechách, ale aj v Sliezsku, Poľsku, na Morave a dokonca aj v Uhorsku. Počas uplynulých sto rokov údajne počet zachovaných exemplárov prudko klesol, ako tvrdí: "nejvice, v one welike promene již cirkev česká podniknuti musila, takže w celých Krajinách sotva jeden alebo druhý exemplár naleznuti mohl". Keďže však, ako ďalej v predhovore tvrdí, vznešené a pobožné osoby boh inšpiroval, aby vložili svoj potenciál do vydania tejto knihy, mohli sa dať vytlačiť znova a v nemalom náklade. Upresňuje tiež mieru zhody pôvodného a nového textu. Pôvodný Longoliov text je očistený od chýb a nezvyklých slov, a tiež je pridaná piata kniha, ktorá doteraz nebola v češtine vydaná. Pripomína nie práve najpriaznivejšiu spoločenskú klímu pre vydávanie textov tohto druhu a tiež útoky antipietistov, keď uvádza, že "nedbal na všetečný, nezrelý a často aj nepriateľský súd tých, ktorí dobrú radu za zlú a zlú za dobrú vyhlasujú a uvádzajú bez príčiny do podozrenia prácu ľudí, ktorí sa starajú o vzrast a rozšírenie cirkvi". Podčiarkuje dôslednosť práce korektorov - kniha je "na nesčíselných miestach polepšená". Nepodarilo sa ale zabrániť vzniku nových chýb pri opravovaní starých, a preto nabáda čitateľov, aby pri samostatnom opravovaní omylov pamätali na to, že je nedosiahnuteľné, aby cudzozemský tlačiar vytlačil text v cudzom jazyku bez akéhokoľvek omylu.

Z úvodu je zrejmé, že editorom prvých štyroch častí a prekladateľom piatej je Bel. Mená "dobrodincov", teda tých, ktorí finančne zaopatrili vydanie sa však nedozvedáme. V anonymite ich udržiava impresum, v knihe nielenže nie je žiadna dedikácia, ale ani uvedené miesto vydania. Vzhľadom na informáciu o cudzom tlačiarovi v predhovore možno predpokladať, že kniha bola vytlačená v Nemecku. Podľa listu Mildeho, na ktorý upozorňuje Rösel, niet pochybností o tom, že Patery knihy vyšli v Halle. Tu sa dokonca zachoval korigovaný skúšobný exemplár tlače s mnohými dodatkami korektora, poznámkami, doplnkami a korektúrami. Ich autorom nie je Bel, ale Milde. Komerčný úspech tohto vydania je nespochybniteľný. Už v roku 1720 neboli v Halle žiadne výtlačky. Milde napísal, že svoj vlastný čistý exemplár pôvodne určený na korektúry dal zviazať a poslal do Banskej Štiavnice a už sa snaží zohnať prostriedky na nové vydanie.

Distribúcia tejto knihy považovanej za pietistickú narážala na Slovensku na nemalé problémy. 25. 3. 1721 údajne na uhorských hraniciach (presnejšie neurčených) bol celý voz zo zásielkou knihy prepadnutý jezuitmi a vojakmi a knihy boli zničené sekaním a trhaním. Milde sám vyslovil želanie, aby všetko, čo sa v Halle alebo na inom mieste vytlačí mohlo byť dovezené a distribuované na Slovensku bez prekážok ako iný privilegovaný tovar a nie len tajne a kradmo.

Sám Bel sa v zachovaných listoch nezmienil o tomto vydaní a ani na distribúciu a prijatie knihy sa dnes nemôžme pozrieť jeho očami. O niečo viac sa dozvedáme o jeho ďalšom vydanom preklade Záhradka rajská.¹⁶

Zmienená kniha je súbor modlitieb určených najširším ľudovým vrstvám. Titulný list je bez impresa iba s rokom vydania 1722. Analýza hallských prameňov nepreukázala, že by sme aj tento produkt mohli považovať za výsledok spolupráce Bela s hallskými pietistami. Ako ďalšia možnosť sa ukazuje iná nemecká tlačiareň, napr. Monathova v Norimbergu, s ktorou Bel viacnásobne spolupracoval. Zatajovanie miesta vydania a tiež neprítomnosť aprobácie v tlači vytvárajú predpoklad obáv z nepríjemností, ktoré môžu vzniknúť pri dovoze, či distribúcii. Bel dedikuje modlitebnú knihu evanjelickým cirkvám v slobodných kráľovských mestách v Kremnici, Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici. V predhovore pripomenul, aké dôležité je modlenie pre správneho kresťana, a preto, nabádaný priateľmi, rozhodol sa pred nejakým časom vydať Arndtovo pojednanie o pravom kresťanstve v českom jazyku. V podstate dobrým prijatím tohto diela sa Bel cítil byť povzbudený k vydaniu modlitebnej knihy toho istého autora, ktorá už vyšla vo viacerých jazykoch. Preklad do češtiny spolu s ním pripravili Andreas Georgiades a Daniel Krman, ktorí robili aj korektúry textov. Bel sa opätovne zmienil o komplikovanosti prípravy textu, v ktorom sa podľa neho nedajú celkom vylúčiť chyby, ale naopak stále vznikajú nové a nové:

"... kdy skrze nowé prwných correctury odpisowanj nowá opět omýlenj tu y tam se wtrusyla což y o impresii se rozumj, při které takmeř nemožné bylo, aby mezi tak mnohy čárkami gimiž Psánj České a podlé toho y Slowenské gakoby ohrazeno gest toho neb giné neporádně se neimprimowalo: neywjc kdy y giné přjpadnosti gichž se y tu nemálo nalezalo prácy takowau nesnáznau činj. ...".

Bel sa podieľal aj na distribúcii. V liste Jurajovi Bohušovi napísal, že knihár počká kým sa zozbierajú peniaze na zaplatenie. Mal na mysli zrejme peniaze na zaplatenie zviazania a možno aj transportu výtlačkov. V máji 1721 napísal neznámemu adresátovi o tom, že mnohým "závistlivcom" sa vydanie knižky nepáči. Neuviedol konkrétne dôvody, je to údajne preto, lebo "to neurobili sami" a že títo ľudia ani "nechcú robiť nič, čo by si zaslúžilo svetla", zato však iným konajúcim mužne robia nenávistné prekážky. Bol nespokojný nielen s prijatím diela, ale aj s cenou, za ktorú sa predávalo. Knihára, ktorý knihu predával po jednom zlatom, označil za lakomého. V Levoči sa zase nezviazaná predávala po ôsmych grošoch. Vysoká cena ako dôsledok "nenásytného lakomstva" bola podľa neho prekážkou ešte väčšieho predaja, rozšírenia a najmä používania, teda "prekážkou zveľaďovania duší.

V r. 1722 už pripravoval na vydanie maďarskú verziu Záhradky rajskej.¹⁷ Predsavzal si, že bude vytlačená lepšími typmi písma a na lepšom papieri. Maďarská mutácia naozaj vyšla v Norimbergu v r. 1724. Kniha je dedikovaná Jánovi Krištofovi Burgstallerovi, bratislavskému obchodníkovi a mecénovi, a tiež inšpektorovi evanjelickej cirkvi, bratislavskému sudcovi Michalovi Mikossovi, bratislavskému notárovi Samuelovi Huberovi a nakoniec bližšie neurčenému Matejovi Maidlovi. Na rube tohto listu sa nachádza ďalšia dedikácia ešte významnejším postavám - právnikovi Trenčianskej župy Pavlovi Príleskému, podžupanovi Gemerskej župy Pavlovi Lánimu a šľachticovi Pavlovi Jesenákovi.

Ukazuje sa, že Bel sa po istých negatívnych skúsenostiach obával reakcie na produkty, ktoré šíril po krajine. Krmanovi poslal výtlačok maďarskej verzie a prosí ho, aby "neprezradil autora, lebo je to potrebné s ohľadom na nepriateľov". Toto tajnostkárstvo sa v tomto období vyskytlo viackrát. Aj vydanie notoricky známeho dielka Thomasa a Kempis O napodobňovaní Krista (De Imitando Christi). ¹⁸ sa stretlo s averziou, tentokrát zo strany domácich jezuitov. Vyvolalo dokonca kauzu, ktorej okolnosti nám dnes približuje Belova obrana Modesta Apologia.¹⁹ Jej rukopis spolu s poznámkami cenzora sa zachoval ako prameň osvetľujúci spor s cenzormi.

Bel sa v Apológii snažil vysvetliť okolnosti vzniku knihy a zmyť zo seba obvinenie, podľa ktorého Kempenského dielo prekrútil, vydal a dal doviesť do kráľovstva, kde sa ho pokúšal distribuovať.

Tento text, keďže obsahuje aj spätnú reakciu cenzora na Belove tvrdenia, je jedným z mála autentických dokladov, na základe ktorých si napätie a konflikt stanovísk medzi cenzormi a vydavateľmi, či autormi možno sprítomniť. Apológia je exaktným výpočtom obvinení a údajných usvedčujúcich dôkazov, ktoré obvinený uvádza na pravú mieru a vyvracia, resp. snaží sa o to. Na základe textu možno predpokladať, že došlo k vypočúvaniu, nevedno však, ako sa celá udalosť uzavrela.

Apológia s podnázvom Sled činov alebo podoba skutočnosti obsahuje úvodné informácie o tom, ako predmetná knižka prišla na svet a pôvod obvinenia. Lipský vydavateľ, tlačiar a kníhkupec Samuel Beniamin Walther údajne dlhodobým presviedčaním primäl Bela k tomu, aby k tomuto vydaniu, ktoré bolo už vtedy známou úpravou Sebastiana Castellia, napísal predhovor - niečo, čo motivuje nemeckú mládež zaobstarať si a čítať klasiku De Imitando Cristi. Bel v tvrdí, že len "mrzuto" súhlasil a to po porade so svojimi priateľmi. Nakoniec, keď úvod napísal a odovzdal vydavateľovi, ktorý knihu vydal, vydanie sa veľmi rýchlo rozšírilo. Kníhkupec mu ako prejav vďačnosti poslal niekoľko exemplárov, ktoré Bel venoval svojim priaznivcom a priateľom. Takto sa kniha dostala na verejnú cenzúru. Teraz je obvinený a má byť potrestaný ako editor a distribútor, ale najmä ako "corruptor" či "falsator" štvrtej a poslednej časti Kempenského diela. Zdôrazňuje, že lipský kníhkupec požiadal o spoluprácu jeho a nie naopak a predmetné dielo je v protestantských cirkvách frekventované už od r. 1583, pričom je považované za veľmi hodnotné a je veľmi často tlačené, takže neexistoval dôvod na jeho prepracovanie.

Pri tejto skutočnosti zrejme stojí za to sa pozastaviť a skonštatovať, že ak by toto tvrdenie naozaj zodpovedalo realite, bolo by deklaratívnym ukazovateľom Belovho renomé, ak nemecký vydavateľ považuje práve jeho úvod k textu za vhodný ťah. V Belovej korešpondencii sa však nevyskytuje žiaden Waltherov prosebný list, ani žiadna iná zmienka, ktorá by potvrdzovala, že konzultoval záležitosť s priateľmi. Bel systematicky informoval blízkych priateľov o svojich vydavateľských plánoch a pripravoval ich tiež na budúci odber exemplárov, takže neprítomnosť informácií o tejto aktivite v jeho korešpondencii je prekvapujúca. To možno však vysvetliť aj tak, že zo strachu pred nastávajúcim nebezpečenstvom všetky listy, ktoré by mohli poslúžiť ako usvedčujúci materiál zlikvidoval.

Za usvedčujúci dôkaz považovali cenzori výraz "denuo edidit" teda "opäť vydal" v titule knihy a tiež očité svedectvo neznámej osoby, ktorá tvrdila, že Bel chcel pre dvoma rokmi vydať Kempenského v Bratislave, ale obávajúc sa práve cenzúry, preniesol svoje vydavateľské ambície do Lipska.

Ak sa pozrieme na formulácie na titulnom liste, tak musíme cenzorom priznať oprávnené obvinenia pretože tam doslova stojí "Accessit Liber Quartus ... . Nunc denuo edidit Matthias Belius" (t. j. Nasleduje štvrtá kniha .... teraz opäť vydal Matej Bel), čo síce nedokazuje, že Bel naozaj pozmenil štvrtú knihu, ale je to nespochybniteľný dôkaz o tom, že text vydal a napísal úvod.

Bel sa pokúsil presvedčiť cenzorov, že ide o nedozumenie, ktoré vyplynulo z nesprávnej interpretácie údajov o intelektuálnej zodpovednosti formulovaných na titulnej strane, pretože ako tvrdí "denuo edidit" neznamená, že knihu nanovo a v pozmenej podobe vydal, ale iba, že bola "opäť vydaná". Na konto očitého svedka, ktorý uviedol, že videl túto knihu v rukopise u nemenovaného bratislavského tlačiara, tvrdí, že to, čo svedok videl, nebol Kempenský, ale prvá časť Kresťanských modlitieb, ktoré ukazoval tlačiarovi a nakoniec po dokončení poslal cenzorom "bez vyzvania a rád". Treba pripomenúť, že ak by mal očitý svedok pravdu, nebola by to ani prvá a ani posledná kniha, ktorá bola vďaka miernejšej cenzúre vydaná za hranicami kráľovstva.

Okrem týchto obvinení musel čeliť obžalobe, podľa ktorej rôznymi poznámkami a vsuvkami pozmenil význam štvrtej knihy do tej miery, že de facto vytvoril novú verziu. Dielo známe niekoľko storočí ako Štyri knihy Tomáša Kempenského objavujúce sa zrazu ako "Tri knihy .... a štvrtá kniha" vyvolalo pozornosť cenzorov. Po detailnom preskúmaní textu objavili nezrovnalosti s klasickou verziou, ktoré zhodnotili ako prekrúcanie a rúhanie sa voči katolíckemu náboženstvu, jej svätým a sviatosti oltárnej. Viac by objasnil cenzorský posudok, či cenzurovaný exemplár, ktorý zatiaľ nemáme k dispozícii. Aj od týchto obvinení sa Bel kompletne dištancuje a žiada, aby bol vypočutý. Poučuje cenzorov o predchádajúcich vydaniach diela, čo je však opäť len veľmi slabým dôkazom jeho neviny.

Výpočet útokov voči knihe sa týmto zďaleka nekončí. Ďalší je nasmerovaný na samotný úvod knihy, v ktorej údajne útočí na katolíkov tým, že príliš poukazuje na rozdiely v napodobovaní Krista u katolíkov a evanjelikov. Obvinený to vidí ako zlý výklad jeho slov tými, ktorí sú vedení predovšetkým nenávisťou. Faktom však zostáva, že Bel je autorom rozsiahleho teologického úvodu, v ktorom explikuje vlastné náhľady úzko súvisiace s textom.

Posledné obvinenie sa týka distribúcie. Bel len opakuje, že rozdal svojim priateľom niekoľko exemplárov, ktoré dostal od kníhkupca a žiadne nedoviezol aj vzhľadom na to, že sám nie je kníhkupec. Pripomína tiež frankfurtskú a staršiu lipskú edíciu, ktorá sa v kráľovstve voľne predáva a nikdy nebola zakázaná. Pozná ju nakoniec celá protestantská Európa. Cenzor ale na margu argumentuje nemalým počtom zadržaných kníh. Preskúmanie frankfurtskej edície môže podľa neho preukázať potrebu zákazu aj tohto vydania.

Nakoniec Bel ešte pripomína, že všetko čo urobil, urobil pod záštitou cisára a s najlepším svedomím, a preto si v žiadnom prípade nezaslúži trest, ktorý chcú na neho uvrhnúť.

Trestom požadovaným od jezuitov bola zrejme peňažná pokuta. Nevieme ako tento spor dopadol a zachované pramene nám ani neumožňujú jednoznačne posúdiť okolnosti vydania a distribúcie. Bel zjavne v snahe uchrániť sa pred trestom dezinterpetoval v Apológií niektoré nespochybniteľné skutočnosti týkajúce sa edície. Proti jeho výkladu svedčí aj ďalší fakt. Preklady a úpravy diel teológa a prekladateľa Biblie Sebastiána Castellia (1514-1563) boli v evanjelickej Európe počas 17.-18. storičia početne vydávané a jeho verzia Kempenského nebola prvým textom, ktorý Bel vydal. Rok pred jej vydaním práve v spoluprácí s Waltherom vydal a napísal úvod ku Castellionovmu prekladu Dávidovej a Šalamúnovej etiky,²⁰ ktorá bola tiež určená študujúcej mládeži. Dokonca formulácia na titulnom liste je takmer zhodná s tou, ktorá je na vydaní Kempenského, teda "vydal a napísal úvod". To je už tretia paralela, ktorá vedie k záveru, že táto kniha rovnako ako Kempenský bola plánovaným vydavateľským činom, od ktorého sa ale nakoniec nebolo nutné dištancovať, keďže nenadobudol cenzorskú dohru. Bel napísal tiež preliminárium k už spomenutej Castellionovej verzii Nového zákona a titulný list aj v tomto prípade jednoznačne definuje jeho zodpovednosť - "s parenézou Mateja Bela pre študujúcu mládež".

Celá kauza významnejšie nepoznačila Belovu ambíciu vydávať náboženské texty, ale nepochybne prispela ku kryštalizácii jeho už aj tak nie práve najlepšieho úsudku o cenzúrnom systéme v kráľovstve. V roku 1726 pripravil na vydanie ďalšiu zo série modlitebných kníh, tentokrát nejde o preklad, ale o zostavovateľskú prácu. Sú to Preces Christianae, teda Kresťanské modlitby.²¹ Svojmu priateľovi a spolupracovníkovi, prešovskému lekárovi Jánovi Adamovi Raymanovi poslal ukážku Kresťanských modlitieb, pričom tvrdil, že ich zostavil s nemalým úsilím na požiadanie, ba priamo na rozkaz. Vytlačiť sa mali nákladom subskripcie. Prosil ho, aby presvedčil svojich cirkevníkov predplatiť si tiež niekoľko exemplárov. Sľubil mu nielen návrat vynaložených nákladov, ale dokonca i zisk. Zároveň však upozornil, že veci treba vybavovať bez rozruchu, aby sa o nich nedozvedeli neprajníci. Očividne sa teda obáva negatívnych reakcií na vydanie a rozšírenie diela a prípadne aj cenzúry. Aj Pavlovi Rádaymu ponúka na predplatenie 50 alebo viac výtlačkov. Modlitebná knižka vyšla v r. 1728 v Lipsku. Belovo vydavateľské zázemie v tomto meste sa zatiaľ dobre nepoznáme. Na samotnej knihe nie je meno Mateja Bela nikde uvedené a proti svojim zvyklostiam nenapísal ani predhovor. Je tu iba báseň Auctoris Suspirium, ktorú mu zrejme môžeme pripísať. V liste Krmanovi v r. 1729 sa zmienil, že modlitebnú knihu zostavil na želanie Jesenákovcov, pričom možno predpokladať práve ich výraznú finančnú podporu vydania.

Jeden exemplár Kresťanských modlitieb poslal už na začiatku r. 1729 Krmanovi. V tomto roku sa mu podarilo zrealizovať aj nemeckú mutáciu Kresťanských modlitieb.²² V úvode podpísanom ako "ein dürftiger Mit-Beter", kde je jeho meno zašifrované za iniciálkami M B, uvádza, že vydaním tejto knižky sa nesledovalo len zvýšenie ich počtu. Podľa neho modlitebné knihy v evanjelickej cirkvi nechýbajú a pripomína vydanie Záhradky rajskej. Neuvádza žiadne ďalšie pohnútky vydania. V liste Hajnócimu v r. 1731 spomenul, že kniha bola vydaná "nákladom priateľov". Nakladateľmi a mecénmi boli zrejme aj v tomto prípade Jesenákovci.

Bel sám distribuoval latinskú aj maďarskú verziu. Nemeckú mutáciu predával kníhkupcovi za 6 grošov. Hajnócimu poslal ešte v tom istom roku 12 nemeckých a 12 latinských výtlačkov. Latinské modlitby predával po 12 grošov. Tieto knihy poslal na základe konkrétnej objednávky svojich priateľov, ktorá je priložená k listu aj s počtami objednaných exemplárov a sumármi cien. Pripúšťa, že sa občas výtlačok môže aj podarovať. "Nie som kníhkupec, ak niektoré exempláre predsa len zostanú, .... venujem ich chudobným", napísal opäť Hajnócimu, keď mu posielal 12 exemplárov nemeckých modlitieb.

Hoci modlitebné knihy boli veľmi dobrým obchodným artiklom pre najširšie odberateľské vrstvy, komerčné pohnútky pri ich vydaní sa u Bela nedajú takmer vôbec identifikovať. Išlo mu o saturovanie potrieb evanjelického obyvateľstva, ktoré malo k dispozícii len veľmi málo produktov náboženskej literatúry. Tento stav vznikol aj ako výsledok mocenského potláčania kníhtlačiarskeho podnikania v krajine a preferovania dvoch inštitucionálnych jezuitských kníhtlačiarní v Trnave a v Košiciach. Reakciou naň je aktivizácia neinštitucionálnych vydavateľov, medzi nimi i Mateja Bela, ktorí realizujú všetky fázy vydania knihy od prípravy textu až po distribúciu produktu spontánne a na základe osobných kontaktov doma a za hranicami monarchie. Pre celú procedúru je charakteristická neziskovosť a finančné dary spriaznených osobností. Často sa pre pokrytie nevyhnutných nákladov využíva inštitút prenumerácie. Absencia spolupráce s domácimi kníhtlačiarňami je nahradená spoluprácou s tlačiarmi v Nemecku, kde v tomto období existuje kníhtlačiarstvo a spolu s ním aj vydavateľstvo ako rozvinuté, relatívne slobodné a cenzúrnym reglementami neutlmované podnikanie. Hoci sa takto darilo obísť náročnú procedúru preventívnej cenzúry, v zahraničí vytlačené diela sa na hraniciach monarchie stávali prohibítami aktivujúcimi systém represívnej cenzúry a plodiacimi konflikty s jezuitskými cenzormi. Aj preto sa distribúcia produktov stala spravidla súkromnou záležitosťou vydavateľa v spojení so spriazneným kníhviazačom-kníhkupcom a niekoľkých priaznivcov, ktorí ako distribučný medzistupeň zavŕšili vydavateľský proces predajom kníh vo svojom bezprostrednom okolí.