Cenzúra v dejinách knižnej kultúry

Encyklopedia wiedzy o ksiazce definuje cenzúru ako kontrolu vydávania a rozširovania kníh riadenú administratívnymi orgánmi s cieľom zabrániť rozšíreniu tých tlačí, ktoré nereprezentujú resp. narúšajú štátnu ideológiu.¹

Lexikon des Bibliothekswesens definuje cenzúru ako kontrolu, či sa v krajine žiadne škodlivé knihy netlačia alebo či takéto knihy nie sú z iných krajín privezené a predávané.²

Pri pokuse definovať cenzúru sa nám ponúka celá škála rozličných definícií, takmer všetky majú jednu spoločnú črtu - uďeľujú pojmu negatívny zmysel. Cenzúru vo všeobecnom zmysle možno vnímať ako autoritatívnu kontrolu ľudských výrokov. Význam je odvodený od rímskej cenzúry - cenzorského úradu, zaoberajúceho sa preverovaním majetku občanov. Išlo teda o “skúšanie, posudzovanie” (z lat. censeo). Rozhodujúcim príznakom cenzúry je teda posudzovanie, nie zákaz alebo povolenie objektu cenzúry. Pričom ale zákaz ako možný následok cenzúrneho konania formoval zmysel pojmu, hoci odmietavý postoj nemôže platiť bez výnimky. Preto pojem obsahuje aspekt obmedzovania slobody prostredníctvom cirkvi, štátu alebo inej moci v duchovnom živote ľudskej spoločnosti.³

Ak si všímame organizačno - právne  formy cenzúry, môžme rozlíšiť dva základné cenzúrne systémy, ktorými sú:

• preventívna cenzúra
• represívna cenzúra

Systém preventívnej cenzúry má zabrániť pôsobeniu odmietnutých spisov tým, že dané dielo skontroluje ešte pred jeho výjdením. Je to vlastne systém všeobecného zákazu s podmienkou povolenia. Každý spis musí byť vo forme rukopisu pred vytlačením poslaný cenzorským orgánom na posúdenie.

Opakom preventívnej cenzúry je represívna cenzúra. Je to systém všeobecného povolenia s výnimkou zákazu. V tomto prípade posudzuje cenzúrna komisia (niekedy na základe udania) už vytlačený resp. rozšírený spis a rozhoduje o jeho povolení alebo zákaze. Ak si za hľadisko klasifikácie zvolíme fakt, či boli jednotlivé cenzúrne nariadenia odvodené od štátu alebo cirkvi, potom jej výsledkom je členenie na cenzúru:

•  štátnu
•  cirkevnú

V dejinách cenzúry nachádzame tieto formy často v zmiešanej podobe.⁴ Je tiež možné rozlišovať medzi pojmami:

• cenzúra
• revízia

V tomto prípade vnímame cenzúru vo vlastnom zmysle ako kontrola rukopisu pred jeho vytlačením a revíziu ako prehliadku zo zahraničia importovaných spisov⁵ (prehliadky v kníhkupectvách a tlačiarňach, na trhoch a colniciach, v neposlednom rade aj konfiškácie a pálenia kníh). Pri takomto rozlišovaní sa pojem cenzúra prekrýva s pojmom preventívna cenzúra, pojem revízia je potom synonymom pojmu represívna cenzúra.

Preventívna cenzúra

Skôr ako tlačiar vytlačil rukopis, bol povinný dať preveriť a schváliť jeho obsah kompetentnými orgánmi. Údaj o absolvovaní tejto procedúry „aprobatio“ (z lat. aprobare - schváliť, súhlasiť) mal byť podľa tridentských regulí vytlačený za titulným listom tlače. Obchádzanie schvaľovania rukopisu bolo obchádzaním preventívnej cenzúry a mohlo mať pre tlačiara nepríjemné následky v podobe konfiškácie, peňažného trestu a pod. Právo schvaľovať rukopisy a udeľovať povolenia mali univerzity, cirkevní cenzori, neskôr aj štátne orgány. „Aprobatio“ mohlo niesť aj názov „Imprimatur“ alebo „Facultas“ . Jeho obsahom bola ustálená formula - presná informácia o autorovi a posudzovanom titule s pripojeným konštatovaním, že dielo neobsahuje nič odsúdeniahodné „nihil obstat“ a preto môže byť vydané s pripojením mena posudzovateľa. Tlačiar uviedol často už na titulnom liste „Cum facultate superiorum“ t. j. s povolením vrchnosti, aby upozornil na fakt, že rukopis bol riadne preverený.