Vydavateľské privilégium a autorské právo

Slovo privilégium vzniklo z latinského “privus”- jednotlivý, osobitný, zvláštny a “lex”- zákon. Privilégium všeobecne je teda výsada zo všeobecných právnych ustanovení v prospech určitej triedy osôb, vecí, pomerov (privilégium v širšom zmysle) alebo v prospech individuálnej veci, osoby, pomeru (privilégium v užšom zmysle). Podľa toho hovoríme o tzv. privilegium personae, prilegium rei, privilegium causae.

Privilégiá sa vystavovali aj predstaviteľom rozličných odborov a zamestnaní zviazaných s produkciou a distribúciou knihy. Vystavovali sa pre zakladanie tlačiarní, kníhviazačstiev a kníhkupectiev, ako aj na vydávanie diel. Môžme ich deliť na:

- privilégium splnomocňujúce založiť tlačiareň alebo kníhkupectvo;

- privilégium vydavateľské

V rámci vydavateľského privilégia môžme rozlišovať niekoľko typov:

- jednotlivé - na vydanie jedného diela

- súborné - na vydanie radu diel

- všeobecné - neobmedzené

Z hľadiska času možno privilégiá klasifikovať na:

- časovo ohraničené

- časovo neohraničené

Najstarší dokument tohoto druhu bol vystavený Johannesovi de Spira v Benátkach v roku 1469. Pre pochopenie funkcie privilégia vo sfére výroby a distribúcie tlačenej knihy je potrebné osvetliť práve obdobie udeľovanie prvých privilégií.

V období po vynájdení kníhtlače nemala tlačená kniha ešte taký vysoký stupeň publicity a produkcia bola ohraničená do skromného okruhu titulov. Tlačiari si vyberali texty, ktoré im garantovali odbyt. V neskoršom období, po vzniku ďalších kníhtlačiarskych dielní, sa zvýšená produkcia kníh dostáva do rozporu s ohraničeným dopytom (kniha je stále luxusným tovarom). Ohraničený dopyt na jednej strane a vysoké náklady tlačí na strane druhej nútili tlačiarov chrániť sa pred stratami, ktorým sa však mohli vyhnúť len prostredníctvom vysokého nákladu a jeho úplného odbytu. Takýto stav sa mal dosiahnuť pomocou privilégia, vďaka ktorému mal jeho vlastník zabezpečenú výlučnosť tlače, pretlače a predaja vydania, ktoré v ňom bolo zahrnuté. Táto výlučnosť bola vymedzená časovo a teritoriálne. Výlučnosť produkcie a distribúcie určitého diela vytvárala priaznivé podmienky pre jeho odbyt. Oslobodzovala totiž vlastníka privilégia od konkurenčných vydaní.¹ V prípade porušenia privilégia konkurentom mohol oprávnený vlastník žiadať splatenie pokuty, ktorá mala kompenzovať takto utŕžené straty.

Ak mala publikácia u odberateľov úspech a bolo možné rátať s odbytom nasledujúcich vydaní, alebo keď náklad nebol vyčerpaný a čas vyznačený v privilégiu uplynul, žiadal jeho vlastník o nové privilégium, rovnako aj v prípade smrti vlastníka (ak sa privilégium nevzťahovalo aj na jeho nasledovníkov), odkázania alebo predaja tlačiarne. Takýmto spôsobom mohla tlačiareň vlastniť výlučné právo publikovania určitého diela alebo určitého typu vydaní počas dlhého časového obdobia, napriek tomu, že tlač zmenila názov. Stretávame sa aj s prípadmi, že so súhlasom predchádzajúceho vlastníka privilégia získal oprávnenie na tlač určitej knihy iný tlačiar. Možno teda povedať, že kníhtlačiarske privilégium vytváralo vhodné podmienky pre odbyt diela a chránilo tak vydavateľa pred stratou.²

Ekonomická ochrana privilegovaného bola teda popredným zámerom tohoto reglementu. Zároveň plnili kontrolnú funkciu - dohľad nad kníhtlačiarňami, ich zakladaním a produkciou v krajine. Do procesu vzniku knihy, do života jej producentov, resp. potenciálnych producentov, vstupovalo privilégium niekoľkokrát:

• Pri zakladaní kníhtlačiarne. Potenciálny tlačiar bol povinný požiadať o privilégium splnomocňujúce založiť tlačiareň. Pripomeniem, že nariadenie o zákaze tlačiť bez predchádzajúceho privilégia sa objavilo v roku 1579 a kníhtlačiar Gutgesel v Bardejove nebol asi jediným, komu skomplikovalo život.³ V priebehu 16. až I. pol. 18. storočia malo práve toto nariadenie pôsobiť ako bariéra, ktorá sa nakoniec aj prejavila v neexistencii, resp. krátkodobej, prechodnej existencii nekatolícky orientovaných kníhtlačiarní na našom území. Typografi sa pokúšali nariadenie obchádzať, často tlačili tajne a v sťažených podmienkach produkovali málo. Za odôvodnením nenarušiť hospodársku prosperitu istej tlačiarne neudelením privilégia inému tlačiarovi v regióne mohol byť skrytý moment ochrany katolíckych záujmov.

Taktika vládnucej moci pri udeľovaní, resp. neudeľovaní privilégií v súčinnosti s niekoľkými ďalšími faktormi, predurčila stav a rozvoj kníhtlačiarstva v krajine. Jej výsledkom bolo ochromenie kníhtlačiarstva na slovenskom území v období protireformácie (dlhodobo a úspešne fungovala iba jezuitsky orientovaná akademická kníhtlačiareň) a tomu zodpovedajúci pokles knižnej produkcie. V tereziánskom období zaznamenávame vzostup kníhtlačiarskej sféry. Vznikajú mnohé produktívne tlačiarne. Ak obídeme ekonomické aspekty tohoto stavu, je to nesporne aj dôsledok uvoľnenia štátneho dozoru v tejto oblasti.

Tu treba pripomenúť, že aj adept kníhkupeckého podnikania musel ako jeden z prvých krokov získať kníhkupecké oprávnenie alebo privilégium. Veľmi často sa samotní kníhtlačiari zaoberali aj kníhkupectvom, k čomu ich viedli zrejme najmä ekonomické pohnútky.⁴

• V súvislosti s povolením vytlačiť nejaké dielo alebo skupinu diel. Po udelení privilégia na založenie kníhtlačiarne žiadal tlačiar o privilegium impressorium - povolenie vytlačiť istý titul. Privilegium impressorium bol najdôležitejší nástroj ochrany knižného trhu pred dotlačou diela. Tlače, ktoré mali vyborný odbyt, ako katechizmy, spevníky, kalendáre a pod. sa často stávali predmetom bezohľadného pirátskeho pôsobenia. Táto činnosť bola nezriedka krytá falošným impresom. Niekedy, najmä v období II. polovice 18. storočia bolo udeľované privilégium vykonávať kníhtlačiarsku činnosť spojené s definovaním okruhu povolených vydaní.

Ak bola v dokumente zahrnutá klauzula zakazujúca publikáciu diel, ktoré neobdržali cenzorské povolenie, bolo privilégium dôležitým nástrojom vykonávania cenzúry. Vlastník privilégia bol zodpovedný za obsah ním vydávaných diel pred cenzorským úradom a výklad titulov v texte privilégia slúžil nielen pre prijímateľa, ale bol nástrojom profilovania knižného trhu v súlade s politikou štátu. Privilegium impressorium je teda tiež nástrojom organizácie cenzúry, závažným prostriedkom zabraňujúcim objaveniu sa zakázaných titulov na trhu.⁵ Tento moment - privilegium impresorium s cenzúrnym dodatkom - sa objavuje v 60. rokoch 18. storočia a v 70. rokoch je už pravidlom.⁶

Prax udeľovania kníhtlačiarskych privilégií v období panovania Márie Terézie je dnes dokumentovateľná mnohými príkladmi. Ján Michal Landerer kúpil v roku 1750 tlačiarenskú oficínu Františka Royera v Bratislave a uchádzal sa o privilégium, ktoré mu bolo udelené o dva roky neskôr. V dokumente vydanom vo Viedni 1. septembra 1752 povoľuje Mária Terézia Jánovi Michalovi Landererovi a jeho dedičom znalým v odbore kníhtlačiarstva slobodne vykonávať kníhtlačiarske remeslo, tlačiť knihy akéhokoľvek druhu a predávať ich, prijímať učňov a vyučovať ich remeslu pod podmienkou, že budú dbať na úhľadnú tlač a všetky tlače podrobia revízii a cenzúre. Diela teologické a morálne majú byť zrevidované ostrihomským arcibiskupom, politické a iné svetské tlače podliehajú cenzúre vykonávanej magistrátom mesta. Každá tlač musí obdržať predbežné povolenie. Kráľovskej miestodržiteľskej rade treba zasielať tri exempláre každej knihy alebo iného vytlačeného diela. Tlačiarovi nemá pri vykonávaní remesla nikto verejne ani súkromne prekážať.

Landererovo privilégium je privilégium úplné - umožňuje vykonávať kníhtlačiarsku činnosť a ako privilegium impressorium neobmedzuje tlač z časového hľadiska, z hľadiska druhu a počtu vydaní. Obsahuje dôležitú klauzulu týkajúcu sa revízie tlačí - plní teda aj cenzúrnu funkciu. Nadväzuje na nariadenie KMR z roku 1747 o preventívnej cenzúre.

Takú istú podobu má privilégium udelené o 23 rokov neskôr Františkovi Augustínovi Patzkovi. Keď v roku 1770 požiadal o povolenie tlačiť, zisťovala dvorská komora u mestskej rady, či nájdu dve tlačiarne v Bratislave dostatočný zárobok. Potom Mária Terézia udelila Patzkovi iba dočasný tlačiarsky indult (15. október 1770) a až 1. septembra 1775 spomenuté riadne privilégium.⁷

Panovníčka vydávala aj samostatné privilegia impressoria najmä v súvislosti s tlačou učebníc a kalendárov. 9. septembra 1771 bolo privilégium na tlač učebníc udelené Kataríne Landererovej, majiteľke budínskej tlačiarne. Podľa neho smela K. Landererová tlačiť a rozširovať menšie šlabikáre, povolené katechizmy, nedeľné evanjeliá, festiváliá v nemeckom a maďarskom jazyku. Ale aj kalendár Vaticinium Sybillinum vo veľkom, strednom a malom formáte v nemeckom, latinskom a slovenskom jazyku. Desaťročná platnosť privilégia bola aj tu podmienená odovzdávaním rukopisov a produktov na cenzúru a revíziu magistrátu a biskupovi. Pod hrozbou trestu konfiškácie a peňažnej pokuty sa zakazuje všetkým ostatným typografom tlačiť uvedené knihy v akejkoľvek forme. V decembri 1774 požadovala typografka Landererová od KMR zverejnenie svojho privilégia, pretože vraj kníhkupci nakupujú a predávajú knihy, na ktoré má privilégium ona, inde ako u nej. Otvorenie štátnej školy v Bratislave a fakt, že Katarína Landererová nedokázala svoju obchodnú šancu využiť, boli tými podstatnými momentami, ktoré priviedli panovníčku k tomu, aby neskôr takéto privilégium udelila okrem budínskej tlačiarne (1779) aj Landererovi a Patzkovi.⁸ Mimoriadne výnosným artiklom boli tiež kalendáre, ktorých produkcia v tereziánskom období bola značná. Ich vydávanie tiež podliehalo povoleniam, ktoré sa veľmi často porušovali.

Prax udeľovania úplných privilégií v tereziánskom období je možno považovať za prejav relatívnej voľnosti, dobrých podmienok pre vydavateľskú činnosť. Len málo sa zo zachovaných archívnych prameňov dozvedáme o skutočne realizovaných peňažných trestoch, konfiškáciách alebo iných postihoch ako dôsledku ich porušenia. Ani bratislavskí tlačiari sa podľa vzoru niektorých svojich uhorských, resp. rakúskych kolegov (napr. viedenský tlačiar Thomas Trattner) neštítili produkcie pirátskych vydaní.

Vydavateľské a autorské právo

Ako už bolo uvedené, privilégium ako nástroj mocenského dozoru a zároveň ochrany vlastníka privilégia vstupovalo do vydavateľskej sféry niekoľkokrát v niekoľkých podobách. Napriek tomu neprekonalo obmedzenia, ktoré malo ako ochranca záujmov autora a vydavateľa. Privilégium nebolo skutočným právom, ale špeciálnym povolením alebo výnimkou podmienečne udelenou tlačiarovi alebo vydavateľovi. Inak povedané, privilégium nie je pozitívne právo, ale výnimka z prirodzeného práva „každý má právo pretlačiť akúkoľvek knihu“.⁹ Vo všeobecnosti sa však považuje za predchodcu autorského práva a tzv. „copyright“, ktorý sa podarilo presadiť v Anglicku v roku 1710. Štatút kráľovnej Anny z roku 1710 sa považuje za prvý moderný „copyright law“ v Anglicku a v anglicky hovoriacich krajinách. Spisovatelia mohli kontrolovať rozširovanie svojho diela v období 14 rokov s možnosťou obnovenia na ďalších 14 rokov. V nemeckých krajinách sa autorské právo etablovalo až koncom 18. storočia¹⁰ a v Uhorsku vznikla prvá právna úprava tohto druhu až v roku 1884. Túto situáciu a uhorské oneskorenie možno explikovať pomocou objasnenia formovania a presadzovania sa fenomému autora. Autorské právo a tendencia chrániť duševné vlastníctvo sa vynára v súvislosti s etablovaním autora, ktorý si svojimi produktami zarába na živobytie. Tento fenomén sa dokázateľne formuje v nemeckých krajinách v 60.-70. rokoch 18. storočia a súvisí s mimoriadnou expanziou tlačených produktov, formovaním čitateľskej verejnosti a prechodom od limitovaného patronátu aristokracie a mecénov pod demokratický patronát trhu.¹¹ Zvyšujúci sa dopyt vyvolal situáciu, keď sa knižný obchod stáva lukratívnou záležitosťou a jestvujúci systém ochrany už nie je adekvátny. Autori a vydavatelia boli stále častejšie konfrontovaní s dotlačou (reprint, Nachdruck), teda neautorizovaným tlačením kníh bez povolenia pôvodného vydavateľa. Fenomén dotlače alebo tzv. pirátstva vznikol už na konci 15. storočia, ale v 18. storočí nadobudol mimoriadne rozmery. Asi najznámejším európskym knižným pirátom bol viedenský tlačiar a kníhkupec Johann Thomas Trattner, o ktorom historici píšu, že „viac ako tridsať rokov terorizoval nemecký knižný trh“.¹²

Analýza produkcie uhorských tlačiarov preukazuje dominanciu titulov, ktoré neboli a nemohli byť generátorom napätia a tlaku na formovanie autorského práva. Je to neprehliadnuteľná kategória „notorík“ - katechizmov, spevníkov a biblických textov, klasických učebníc, kalendárov, školských vydaní antických autorov. V pravom zmysle slova autorské a autorizované texty, literárne a vedecké práce boli stále akoby v ich úzadí. Aj to je jeden z dôvodov nedostatku informácií o tom, ako fungovali jednotlivé aspekty vzťahu vydavateľ – autor. Ak by bol systém ochrany autorských práv zabehnutý, nebolo by napríklad také jednoduché opakované vydávanie niektorých úspešných Belových titulov, napr. zemepisnej príručky Compendium Hungariae geographicum, učebnice Ungarischer Sprachmeister a iných, ktoré sa v produkcii bratislavského vydavateľa Jána Michala Landerera vyskytujú s neprehliadnuteľnou frekvenciou. Jedinou Belovou učebnicou, ktorej autorské práva Bel predal, bola učebnica nemčiny Institutiones lingauae germanicae. Vlastníkom autorských práv sa stal profesor Körber v Halle. Ako dokazujú typografické vyskumy, Landerer uskutočnil okrem oprávneného aj jedno pirátske vydanie s falošným impresom Halle.V Landererovej produkcii sa možno opakovane stretnúť s pirátskou dotlačou, v niekoľkých prípadoch preukázanou aj prostredníctvom typografickej analýzy, a teda aj odhalením použitia falošného impresa. Dotlač je v tomto období porušením práv vydavateľa rovnako ako autora. Prvým pokusom o jeho ochranu je privilégium typu „privilegium impressorium privativum“, teda výlučné právo autora na publikovanie svojho diela. V uhorskej vydavateľskej praxi sa však vyskytlo len zriedkavo. Takéto privilégium udelili Josefovi Hechtovi, bratislavskému cisársko-kráľovskému poštovému kontrolórovi, na vydanie knihy Einleitung zum universal europaeischen Post-Recht. Privilégium mu najskôr udelil cisár František Lotrinský v roku 1745. V texte privilégia je uvedené, že má výlučné právo na vydanie tejto knihy (drucken lassen) a jej predaj a v nasledujúcich desiatich rokoch nesmie nikto toto výlučné právo narušiť vytlačením (nachdrucken) a predajom bez jeho vedomia. Privilégium približne rovnakého znenia mu udelila aj Mária Terézia v roku 1749. Zriedkavý výskyt autorských privilégií je dôkazom, že autori v Uhorsku nepociťovali strach zo zneužitia svojho intelektuálneho vlastníctva. Obdobie druhej polovice 18. storočia, je v Uhorsku obdobím etablovania profesionálneho nakladateľa (ešte nie autora), ktorý sa vynára zo silnejúcej kníhkupeckej a kníhtlačiarskej sféry.