Vydávanie historických diel v tlačiarni Jána Michala Landerera v rokoch 1750-1780

Úvod

Ako väčšina úspešných tlačiarov pôsobiacich v Uhorsku mali Landererovci, niekoľko- generační vlastníci prosperujúcich tlačiarní v Budapešti, Bratislave a v Košiciach, mimouhorský pôvod. Úspešnú éru začal Ján Sebastián Landerer, pôvodom z Bavorska, keď v roku 1723 založil prvú tlačiareň Budíne. Tlačiareň po jeho skorej smrti viedla vdova s faktorom (po ich sobáši pôsobí tlačiareň pod hlavičkou Nottenstein), po smrti faktora až do plnoletosti staršieho syna ju spravovala sama. Prvorodený Leopold František Landerer prevzal vedenie tlačiarne v roku 1751. Mladší brat Ján Michal Landerer sa vyučil za kníhtlačiara, prišiel do Bratislavy a využil príležitosť kúpiť upadajúcu, kedysi veľmi úspešnú, royerovskú tlačiareň. Takto v roku 1750 ako dvadsaťpäťročný, neskúsený a nemajetný otvoril svoju podnikateľskú dráhu, ktorú zavŕšil v roku 1795. Do sumarizácie jeho života a pôsobenia patria tri produktívne tlačiarne (Bratislava, Košice, Pešť), písmolejáreň, papiernický mlyn (Stará Turá) a možno predpokladať aj ďalší nezanedbateľný hnuteľný a nehnuteľný majetok (obec Füsküt), nadobudnutý možno aj ekonomickou činnosťou mimo kníhtlačiarsko-vydavateľského a kníhkupeckého komplexu. Úspešnú kariéru podčiarkuje zisk šľachtického titulu „de Füsküt“. O jeho súkromí vieme ešte, že bol členom Anglického arcibratstva najsvätejšej trojice,¹ počas života absolvoval dve manželstvá,² z ktorých vzišli pravdepodobne dve dcéry³ a syn Michal Landerer.⁴ Tento zdedil otcov majetok a v prosperujúcom stave ho zanechal svojmu synovi Ľudovítovi. Ľudovít Landerer rovnako ako jeho predchodcovia zveľaďoval podnik až do 40. rokov 19. storočia.⁵

Sumarizujúc vydavateľskú stránku úspešného života Jána Michala Landerera možno skonštatovať, že jeho meno figuruje v impresách približne 1700 titulov kníh, periodík, kalendárov a iných tlačí, čím sa neoddiskutovateľne zaradil medzi uhorských vydavateľských magnátov. Jeho vydavateľská produkcia sa koncetrovala na niekoľko segmentov: náboženská produkcia, učebnice, príležitostné vydania, historiografia a odborné texty.⁶

Vydávanie historických diel

Charakterizovať postavenie historickej disciplíny v Uhorsku v druhej polovici 18. storočia možno na základe mnohých indícií, jednou z nich je zrejme aj jej pozícia vo vydavateľských plánoch oficín či na knižnom trhu.

Percentuálne zastúpenie historických prác v pertraktovanej tlačiarni je asi 2 %. Táto podpriemerná účasť historikov v mediálnej sfére by sa ukázala v priaznivejšom svetle, ak by sme pri výpočtoch nenarábali s počtom titulov, ale brali do úvahy vnútorné, kvalitatívne atribúty - rozsah a kvalitu vytlačeného textu, počet zväzkov či celková náročnosť prípravy vydania historického diela.

Zázemie historikov, pre ktorých bol historický výskum a písanie o dejinách (predovšetkým uhorských), vydávanie prameňov a odkrývanie neideologizovanej a neznivelizovanej historickej faktografie poslaním, sa zreteľne vyformovalo až v 70. rokoch. Tento jav možno s istým odstupom považovať za signál príchodu osvietenstva. Pozoruhodné tiež je, že prostriedky na vydanie mnohých kvalitných a obsahovo objemných historických kníh investoval sám Landerer a jeho nakladateľská pozícia bez vyhliadky na rýchly návrat investícií, bola v tomto segmente jednoznačná a neprehliadnuteľná. Túto situáciu zrejme navodila aj zväčšujúca sa konkurencia nielen v Bratislave, ale aj mimo nej. Landerera tak možno považovať za jednu z kľúčových postáv, ktoré prispeli k zrodu vydaní aj dnes citovaných historických prác. Ponúka sa otázka, či tak konal na základe vlastného úsudku o texte alebo informácií dodaných treťou osobou.

Analytický pohľad na produkciu naznačuje, že jedným z kľúčových žánrov bol životopis. Produktívnym životopiscom bol vacovský kanonik Ján Baptista Róka. V 60. rokoch vydal dve dielka venované cirkevnému bratstvu založenému pri Vacovskej katedrále⁷ a v 70. rokoch sa špecializuje na významné postavy cirkevných dejín. Passavio vindicatus⁸ je malé dielko o živote prvej uhorskej kráľovnej Gizely, podporovateľky kresťanstva. Biografia vyšla v Landererovom náklade a bola určená širším vrstvám čitateľov. Hoci nie je expresis verbis určená členom cirkevnému bratstva, svojím charakterom zodpovedá tomuto typu literatúry a reprezentuje prechodný segment medzi religióznou ľudovou literatúrou a objektívnou históriou. Iný životopis – životopis vesprémskeho biskupa Ignáca Kollera⁹ - vyšiel ešte v tom istom roku a svojim charakterom už zapadá do klasickej cirkevnej historiografie. Je to nemecká mutácia toho istého latinského životopisu, ktorá vyšla Landererovým nákladom o rok skôr. Nemecká verzia vyšla zrejme so zámerom zasiahnuť textom ďalšie vrstvy obyvateľstva, resp. nemecké etnikum. Rukopis latinskej verzie odovzdal Landerer na cenzúru a biskup František Berchtold ho podrobil mnohým a vážnym zásahom. Okrem drobných korekcií urobil aj významné škrty. Jeho cenzorský posudok „Notae zur Kollerischen Lebensgeschichte“ obsahuje päť strán vecných pripomienok.¹⁰ Pre historické dielo cirkevného hodnostára je to vážny zásah a pre Róku to nebolo jediné cenzúrou poznačené dielo.¹¹ Biografický žáner v inej polohe predstavujú životopisné portréty rímskych cisárov od Caesara až po Jozefa II. od inak neznámeho autora Istvána Wáliho. Landerer ich vydal v roku 1778.¹² V 70. rokoch sa objavujú genealogické texty, medzi nimi obsiahle genealógie uhorských kráľov z pera Daniela Cornidesa.¹³ V titule diela autor naznačuje a v úvode následne dôsledne vysvetľuje, že text je obranou pred námietkami iného historika – Antona Ganóciho (Gánóczy). V roku 1774 vydal Juraj Pray rozpravu o sv. Ladislavovi a o rok neskôr ju v inej rozprave podrobil kritike Anton Ganóci. Cornidesove genealógie mali teda potvrdiť jediné správne Prayove poznatky.

Svoj špecifický okruh odberateľov mali aj diplomatáre, ktorých bolo v tomto období vydaných niekoľko predovšetkým zásluhou historika Karola Wagnera. Okrem dvoch menších diplomatárov (listy Petra Wardu¹⁴ a diplomatáru šarišskej župy¹⁵) zostavil Wagner svoje špičkové dielo Analecta Scepusii.¹⁶ Pozostávalo zo štyroch zväzkov a malo svoje osem rokov trvajúce vydavateľské peripetie. Prvý zväzok bol vyšiel v roku 1774 vo Viedni u Trattnera. Zaujímavé je, že úvod datoval autor 1770 a možno teda predpokladať, že už v tomto čase bolo dielo na vydanie pripravené. Jeho vydanie mohlo zdržať nedostatok finančných prostriedkov, cenzúra, prípadne technické komplikácie. Druhý zväzok vyšiel ešte v tom istom roku opäť u Trattnera a úvod je datovaný 1772. Má aj dedikáciu a hoci nemenuje osobu, možno predpokladať, že za oslovením „Illustrissime Preasul“ sa skrýva mecén, biskup Jozef Karol Zbiško, ktorý Wagnera podporil pri vydávaní diplomatára šarišskej župy. V úvode autor okrem iného vyslovuje svoje rozhorčenie, že aj diela takéhoto druhu je potrebné cenzurovať. Pripadá mu absurdné, že cenzori hodnotia a vstupujú do textov pôvodných historických dokumentov. Konštatuje aj veľký nedostatok kníh tohto typu. Tretia časť vyšla až o štyri roky neskôr a Wagner zmenil tlačiara – pre zostávajúce dva zväzky sa ním stal Landerer. Dôvodom mohli byť lepšie finančné podmienky vydania, pretože Analecta odteraz vychádzali na Landererove náklady. Úvod k tretiemu zväzku je datovaný 1774, čo potvrdzuje, že hotová práca čakala na vydanie štyri roky a dôvodom zdržania mohlo byť práve hľadanie vydavateľského potenciálu. 

Landerer bol vydavateľom niekoľkých diel najproduktívnejšieho uhorského historika tejto doby Juraja Praya. Vydal nielen jeho dizertácie ale aj jeho dvojzväzkové dielo Specimen hierarchiae hungaricae¹⁷ o dejinách ostrihomského a kaločského arcibiskupstva. Okrem náročných a rozsiahlych vydavateľských projektov sa v 60. a 70. rokoch objavujú aj drobné historické pojednania špecializované na témy, ktoré dnes vyvolávajú čiastočný údiv. V roku 1764 vyšla drobná práca Jána Michala Kerna, bratislavského učiteľa, evanjelického teológa a filozofa, po roku 1764 pôsobiaceho v Nemecku, ktorej názov možno voľne preložiť ako „Dejiny a mravné posúdenie prestrojení a masiek“.¹⁸ Sú to dejiny masiek, prezliekania a divadiel, ktoré začínajú v staroveku. Autor sa pokúša „preobliekanie“ posúdiť z hľadiska kresťanskej morálky. Kniha pôsobí výlučne nielen v kontexte produkcie tlačiarne, ale aj v kontexte ostatných početných jazykovedných, filozofických a teologických prác svojho autora. Možno aj to je dôvod, prečo jeho meno nie je v tlači uvedené. Jeho vzťah k historickým témam dokumentuje už len príležitostná reč zostavená na počesť sobáša svojho kolegu na Evanjelickom gymnáziu v Bratislave Jána Juraja Strečka (Strecska), inšpirovaná starovekými dejinami.¹⁹

Na knižnom trhu sa v tomto období presadzujú polyhistorické a popularizačné texty vznikajúce syntézou a kondenzáciou už známych historických textov. Úspešným popularizátorom vedeckých poznatkov je Karol Gottlieb Windisch, ktorý v úvode svojho diela Politisch- geographisch- und historische Beschreibung des Königreichs Hungarn doslova tvrdí, že táto knižka je určená tým, ktorí si pre veľké zaneprázdnenie alebo výdavky, resp. nedostatočnú znalosť latinčiny, nemôžu prečítať kvalitné historické texty o Uhorsku. Menuje niekoľkých relevantných autorov a upozorňuje tiež, že nebolo jednoduché vyhnúť sa straníckosti a nájsť strednú cestu v spleti kontroverzných názorov napr. v otázke národných slobôd (Nationalfreiheiten) a náboženstva. Kniha vyšla tak ako niekoľko ďalších pod vydavateľským patronátom Antona Löweho v roku 1772.²⁰ Meno tlačiara v nej nie je uvedené, ale Landererovi ju môžeme prisúdiť na základe revízneho súpisu odovzdaného bratislavskému magistrátu, v ktorom práve toto dielo uvádza.²¹ Kniha mala mimoriadny úspech, ak považujeme za smerodajnú Windischovu informáciu z úvodu inej popularizačnej historickej práce Kurzegefasste Geschichte der Ungern,²² v ktorej uvádza, že celý náklad bol „in kurzer Zeit vergriffen“ a vydavateľ už pomýšľal aj na jej druhé vydanie. Potom sa však na základe jeho rady rozhodol urobiť v diele isté zmeny. V prvom rade sa rozhodli eliminovať veľké množstvo chýb, ktorých vznik pripísal najmä nedostatku času na prípravu textu. Potom sa ale zrodila idea prepracovať text aj po obsahovej stránke a ponúknuť ho čitateľovi v úplne novej podobe. Úvod obsahuje aj poďakovanie čitateľom za dobré prijatie a pripomína aj priaznivé ohlasy na knižku v zahraničných časopisoch. Zaujímavé je tiež, že autor reflektuje aktuálne dianie v historiografii a vyslovuje želanie, aby syn Mateja Bela dokončil vydávanie Notícií. Spomína aj vlastné vydavateľské plány. Vychádza najavo, ako aktívne vstupoval Anton Löwe do vydávania Windischových textov. Môžno predpokladať, že práve on presmeroval tlačiarenské objednávky z Landerera na Packa, u ktorého vyšla väčšina Windischovych prác. Landerer tak vo Windischovi stratil zaujímavého autora, ktorého knihy sa dobre predávali. Aj v prelimináriách ďalších u Packa vydaných historických a geografických diel upozorňuje Windisch na dobrú spoluprácu s vydavateľom a jeho vklad do vzniku knihy. V kníhkupcovi Löwem tak načrtáva obraz moderného vydavateľa, ktorý nielen prispieva svojím finančným potenciálom, ale aktívne ovplyvňuje aj ďalšie aspekty vydavateľského procesu, od výberu textu, cez realizáciu vydania až po distribúciu, obsahové stránky diela nevynímajúc. Pohľad na sériu naozaj kvalitných vydaní, za ktorými stojí práve Anton Löwe, toto tvrdenie podčiarkuje a zároveň ukazuje, že v istých vydavateľských segmentoch už nestačilo iba disponovať peniazmi, ale bolo potrebné anticipovať záujem trhu, pričom bolo možné ho aspoň čiastočne ovplyvniť a orientovať aj smerom k náročnejším textom.

Podobný charakter a odberateľské nasmerovania ako Windischove texty mali niektoré vydania Jána Severiniho. Jeho úspešné dvojzväzkové dielo o uhorských dejinách napísané na základe renomovaných uhorských historikov Conspectus historiae hungaricae malo zaujímavé vydavateľské peripetie a časť z nich nám osvetľuje sám Severini v listoch Institorisovi-Mošovskému. Prvá časť vyšla v roku 1769 v lipskej tlačiarni Wilhelma Gottlieba Sommera.²³ Severini je jediným uhorským autorom, ktorý dokázateľne spolupracoval s týmto tlačiarom, ale nie je známe, za akých okolností táto spolupráca nastala. Niečo naznačuje úvodný list nemeckého historika uhorského pôvodu Johanna Gottlieba Böhma.²⁴ Práve on mohol byť osobou ovplyvňujúcou výber tlačiara. O rok neskôr dal Severini vytlačiť u Sommera ešte jedno svoje dielko Pannonia veterum monumentis illustrata, takže ich spoluprácu môžeme považovať za úspešnú. V žiadnom z listov Severini neuvádza dôvody vydania v Nemecku. Hoci sa mu podarilo obísť uhorskú cenzúru rukopisu, problémy tohto druhu nastali pri importe výtlačkov do Uhorska. Cenzúra kníh dovezených do monarchie bola však už v kompetencii viedenskej cenzorskej kompetencie a jej prístup bol tolerantnejší. V marci 1771 prosí Michala Institorisa-Mošovského, aby dohliadol na plynulý prechod zásielky z Viedne, kde absolvovala cenzúru, do Bratislavy a jej distribúciu, pričom presne menuje aj odberateľov. V tom istom liste tvrdí, že dokončil aj druhú časť Conspectus, ale kvôli komplikáciám s cenzúrou (má zrejme na mysli práve cenzúru pri dovoze diela) a veľkému zdržaniu už nechce pokračovať vo vydávaní v Lipsku. Rozhoduje sa medzi Viedňou a Bratislavou a prosí Institorisa o radu. Uvádza, že Landerer mu ponúkol vytlačenie 500 exemplárov rovnakého vzhľadu, ako má prvá časť.²⁵ Na odporúčanie Institorisa však Severini nakoniec predsa len uprednostnil Packa a Institorisovi prenechal dohľad nad realizáciou vydania.²⁶ V marci 1773 Severini pomýšľa na druhé vydanie Conspectus a myslí pritom na Packa.²⁷ Na jar 1774 komunikuje o druhom vydaní s Packom prostredníctvom Institorisa a pokúša sa získať Löweho ako nakladateľa. Podľa neho je to dôležité najmä preto, lebo Löwe ako kníhkupec má väčšie možnosti knihy predávať. Môže tak dosiahnuť, aby bol výtlačok drahší o jeden zlatý a získať aj honorár (približne 12 zlatých) alebo zaplatenie niekoľkých exemplárov.²⁸ Napriek tomu, že Löwe sa nakladateľom nestal, v apríli 1774 knihu už tlačili a zrejme na náklad dedikantov, ktorých mená sa objavili v tlači.²⁹ Druhá časť, ktorá vyšla v roku 1778, má v názve doplnok „in usus praesertim iuventutis adornatae“, bola teda určená mládeži. Okrem toho obsahuje doplnky – historické udalosti sú popísané až do roku 1775. V roku 1778 vydal Landerer znova obe časti Conspectus.³⁰ V obsahu diela nedošlo k žiadnym zmenám, ako píše Severini v úvode. Druhé vydanie bolo teda dôsledkom úspechu a vypredania celého nákladu a ďalšie vydanie u Landerera jeho nákladom tento úspech ešte potvrdilo.

Okrem historických prác smerujúcich k objektívnemu informovaniu a vzdelávaniu gramotnej verejnosti vznikali aj tendenčné historické texty. Vyvolávali napätie, diskusie a spätné reakcie v podobe vydávania iných textov napádajúcich a spochybňujúcich obsah textov, ktoré polemiku vyvolali. Latentne pretrvávajúce konfesionálne napätie vytváralo pre takéto kreácie veľmi dobré podmienky. Pozoruhodná výmena náhľadov na známu historickú postavu prebehla na začiatku 50. rokov medzi renomovaným hallským teológom Christianom Wilhelmom Franzom Walchom a vcelku neznámym, v tom čase v Bratislave sa zdržiavajúcim teológom Michaelom Kuenom alias Eusebiom Engelhardom.³¹ Landerer zohral v tejto kauze relatívne pasívnu úlohu tlačiara diela na náklad autora. Ešte predtým však Michael Kuen napísal a v Landsbergu vydal biografiu Lucifer Wittenbergensis, teda životopis Kataríny von Bora, manželky Martina Luthera.³² Obsah životopisu urazil evanjelikov a Walch sa rozhodol naň reagovať. Okrem ostrej recenzie napísal a vydal v roku 1751 v Halle iný životopis Lutherovej manželky, ktorý mal neobjektívnosť Kuenovej biografie uviesť na pravú mieru.³³ V obsiahlom úvode osvetľuje mnohé fakty týkajúce sa Kuena alias Engelharda, jeho identity a jeho knihy. Udivuje ho, že kniha otvorene urážajúca evanjelikov vyšla s cenzorským povolením. Tvrdí, že skutočné meno autora je „Michael K.“ a nie je „missionarius Castrensis“, ako tvrdí, ale žije v Bratislave. Tento fakt potvrdzuje aj bratislavská lokalizácia na konci úvodu diela Lucifer Wittenbergensis. Kuenova reakcia nenechala na seba dlho čakať. Prišla v podobe spisu Freundschaftliche Erinnerungen.³⁴ Autor sa v nej opäť prezentuje ako „Cleric. in Comm. Viventius Presbyter“. Dielo má aj aprobáciu vydanú v Augsburgu, v ktorej cenzor Franz Joseph de Handl cituje zo sv. Augustína, čo je veľmi netypické, rovnako ako skutočnosť, že dielo vytlačené v Bratislave aprobovali mimo Uhorska. Dôvodom takého postupu môže byť autorova príslušnosť k nemeckej provincii Augustiniánov. Nakladateľom je samotný autor. Celý náklad alebo jeho väčšia časť bola zrejme určená pre nemecký trh, pretože v imprese figuruje informácia o predaji knihy u Matthiasa Riegera v Augsburgu. Vytlačenie knihy v Bratislave opäť potvrdzuje Walchovu informáciu o Kuenovom bratislavskom pobyte.³⁵ Tú istú knihu si však v tom istom roku dal Michael Kuen vytlačiť aj u vydavateľa Stadlera v Augsburgu. Takto chcel pravdepodobne zabezpečiť jej väčší náklad a zrejme aj odbyt a využil preto kontakty na inom mieste svojho pôsobenia. Dôvodom napísania reakcie bola údajne snaha odhaliť čitateľovi nestrannú pravdu. Kuen sa snažil vyvrátiť všetky Walchove podozrenia týkajúce sa jeho identity. V dvanástich listoch, z ktorých obsah knihy pozostáva, bráni svoje tézy z knihy Lucifer Wittenbergensis a pre tento účel používa texty cirkevných historikov, rovnako ako jeho odporca. Ďalšie pokračovanie polemiky už nevzniklo a od roku 1754 pôsobí Michael Kuen dokázateľne v augustiánskom kláštore v Ulme ako jeho opát a tu sa koncetruje predovšetkým na vydávanie spisov cirkevných spisovateľov, teda na nekonfrontačnú a polemiky nevyvolávajúcu editorskú prácu.