Konkurenčné vzťahy vydavateľov

(Na príklade vzťahu: Akademická tlačiareň a bratislavskí vydavatelia v 18. storočí)

Vydavateľská sféra bola nielen priestorom pre realizáciu vydavateľských projektov a priestorom, kde text ako intelektuálny produkt získal svoju typografickú podobu. Možno ju vnímať aj ako priestor pre sebarealizáciu, profit, komerciu a rivalitu, ako je to u mnohých iných ľudských aktivít.

Ak v 16. a 17. storočí možno konštatovať obavy najmä nekatolíckych tlačiarov z cenzúry a prenasledovania, v 18. storočí a najmä v jeho druhej polovici sa do popredia dostáva strach z konkurencie, strach z nedostatočného odbytu vlastnej produkcie, strach z nenaplnenia komerčných očakávaní.

Vývoj kníhtlačiarskej sféry na slovenskom území, resp. v Uhorsku, koncom 16. a v 17. storočí bol v porovnaní s kníhtlačiarskou sférou napríklad v nemeckej časti Európy neporovnateľne pomalší. Vďaka pôsobeniu niekoľkých sociálnych, ekonomických a politických faktorov sa sformovala len málo produktívna a medzerovitá sieť kníhtlačiarní, pričom pôsobenie mnohých bolo z dnešného pohľadu zanedbateľné. Odberatelia, čitatelia či zberatelia kníh sa orientovali predovšetkým na produkciu importovanú do monarchie z mimouhorských oficín.

Situácia, v ktorej štát a katolícka cirkev podstatným spôsobom zasahovali do sféry, priala predovšetkým tlačiarňam pôsobiacim ako súčasť katolíckych štruktúr a nepriala samostatným podnikateľom, ktorí, akceptujúc neuspokojený dopyt po nekatolíckej literatúre, získali označenie heretickí tlačiari a ich podnikanie bolo sťažené, v nejednom prípade postupne úplne potlačené.¹ Tento vývoj spôsobil v druhej polovici 17. a tiež v prvej polovici 18. storočia dominanciu trnavskej Akademickej tlačiarne, ktorej sa len sporadicky a na krátky čas pokúšali konkurovať iné typografické subjekty.

Existoval však aj iný dôvod, prečo sa kníhtlačiarskemu podnikaniu v Uhorsku nedarilo tak, ako vo vyspelejších krajinách. Hoci je dlhodobo známe, že miera gramotnosti v krajine bola nízka, až investigatívne výskumy v posledných desaťročiach ponúkli tušeniam a všeobecným konštatovaniam kvantitatívne parametre, ktoré prekonali aj najpesimistickejšie predstavy o schopnosti Uhorského obyvateľstva písať a čítať.

Vo svetle týchto faktov sa môžeme pokúsiť interpretovať vydavateľské programy uhorských tlačiarní, medzi nimi i Akademickej tlačiarne. Jej prvým pilierom sú teologické diela katolíckej konfesie v najširšom chápaní, teda exegéza, dogmatika, cirkevné dejiny, praktická a pastorálna teológia a tiež cirkevné právo. Celý tento okruh bol vydávaný v latinčine, rovnako ako ďalší nemenej dôležitý a postavený na teologických základoch – prírodné vedy, metafyzika. Nemožno obísť historické a právnické diela, prevažne z pera SJ. Odberateľské zázemie týchto textov bolo redukované na vzdelané vrstvy, predovšetkých duchovných, študentov, učiteľov univerzity a podobne. Redukované distribučné možnosti sprostredkovane preukazuje iný výrazný vydavateľský segment – promočné tlače. Je známe, že tézy (assertiones, conclusiones) alebo zoznamy absolventov sa priväzovali k existujúcim vydaniam spolu s novým „promočným“ titulným listom obsahujúcim informácie o diele rovnako ako o okolnostiach promočného aktu.² Texty, z ktorých sa tieto promočné tlače zostavovali, neboli nič iné ako nerozdistribuovaná a možno aj iným spôsobom nedistribuovateľná produkcia tlačiarne, ku ktorej sa príležitostne pripojil nový hárok s promočnými informáciami. Takto si istá časť produkcie našla vhodné odbytište vo forme daru promoventov rôznym osobnostiam školy. Tento jav nebol ojedinelý, ale mal hromadný a systémový charakter, čo nespochybniteľne dokazujú uhorské retrospektívne bibliografie.³

Vydavateľský diapazón obsahoval iba niekoľko žánrov s väčšími distribučnými možnosťami a dokazuje to nielen vysoký náklad titulov,⁴ ale aj fakt, že sa nachádzali vo vydavateľskom programe takmer každej tlačiarne. Mám na mysli učebnice pre elementárne školy a gymnáziá vydávané Akademickou tlačiarňou dlhé obdobie relatívne monopolne.⁵ Špeciálnu kategóriu v učebnicovom segmente tvoria katechizmy, ktoré nás prenášajú do ďalšieho výrazného komerčného okruhu tvoreného knihami pre náboženskú každodennosť v jazykoch etník, medzi nimi predovšetkým modlitebné knihy a spevníky.

Modlitebná knižka bezohľadu na jej konfesionálne určenie bola kľúčovým náboženským textom a toto tvrdenie platilo dvojnásobne pre najširšie pologramotné vrstvy vidieckeho obyvateľstva. Jej funkcia bola špecifická, nemožno ju spájať iba s modlením v dnešnom chápaní. Modlenie a čítanie bolo u pologramotných integrované do jedinej činnosti, a to až do tej miery, že sa tieto slová používali ako synonymá.⁶ Táto skutočnosť však urobila z modlitebnej knižky vydavateľský fenomén, notorikum a zrejme najrozšírenejšiu knihu. Jej vydávanie bez ohľadu na konfesionálne určenie a cielené rozširovanie bolo zámerom každej tlačiarne, pričom dôležitú rolu zohrávala okolnosť, že nebolo obmedzované privilégiami.

Zvláštne postavenie a mimoriadny význam mal pre vydavateľa kalendár, a to pre niekoľko dôvodov: miera jeho rozšírenia sa približovala miere rozšírenia náboženskej knihy, bol periodikom a bol monopolizovaným produktom. Calendarium Tyrnaviense vydávané v Trnavskej tlačiarni nepatrí však medzi typické ľudové kalendáre, nielen vzhľadom na jazyk, ale aj obsah – bol určený vzdelanejšej časti recipientov a obsahoval odborné štúdie, súbory sentencií významných osobností a podobne.⁷

Kalendár nás prenáša priestoru kráľovských vydavateľských monopolov, tzv. privilégií.⁸ Akademická tlačiareň bola nositeľkou niekoľkých. V období, ktoré je relevantné pre naše skúmanie, mala dokázateľné privilégium na na tlač snemových zákonov známych ako Articuli diaetales (od roku 1741) a privilégium na tlač Uhorského zákonníka Corpus juris hungarici (od roku 1743). Je potrebné pripustiť, že tlačiareň bola nositeľkou aj iných monopolov, o ktorých nemáme informácie. Rovnako nevieme o privilégiách z predchádzajúcecho obdobia a možno s vysokou pravdepodobnosťou predpokladať, že jej žiadne neboli udelené a tento stav mohol byť výsledkom nerušeného monopolného postavenia tlačiarne. Naopak, udelenie privilégií potvrdzuje nielen priazeň panovníčky voči tlačiarni, ale možno sa pokúsiť interpretovať ho ako výsledok zhoršenia vzťahov medzi Akademickou tlačiarňou a jej „súpermi“, ktorí sa objavili na uhorskej typografickej scéne.

Najbližším konkurentom bola bratislavská royerovská oficína a už na začiatku jej pôsobenia sa odohrali pozoruhodné udalosti upozorňujúce na jestvujúce napätie v ich vzťahu.

Keď sa v roku 1715 prisťahoval do Bratislavy salzburgský tlačiar Ján Pavol Royer s odhodlaním založiť tlačiareň, dostal od bratislavského magistrátu na kníhtlačiarsku činnosť povolenie. Úplnú legalizáciu však predstavovalo privilégium udelené panovníkom. Musel naň počkať niekoľko rokov a to zrejme aj vďaka intervenciám arcibiskupského konzistória ochraňujúceho záujmy trnavskej Akademickej tlačiarne. Konzistórium podalo na Royera sťažnosť, že tlačiarni údajne zapríčinil škodu. Sťažnosť mala zabrániť legalizácii Royerových aktivít. Vznikol spor trvajúci až do roku 1720, keď Karol III. udelil Royerovi privilégium.⁹ Čo vyvolalo prudkú reakciu kruhov okolo Akademickej tlačiarne, možno len predpokladať. Hoci bibliografie zachytávajú Royerovu produkciu až od roku 1718, zdá sa, ze tlačiť začal skôr a zrejme vysokonákladové tituly s vysokým distribučným potenciálom, ktoré dovtedy relatívne nerušene produkovala len Akademická tlačiareň. Iný predpoklad napovedá, že obštrukciu zo strany konzistória vyvolala už samotná obava, že takéto tituly Royer produkovať začne.

Možno predpokladať, že medzi Akademickou a Royerovou tlačiarňou existovala interakcia, isté latentné konkurenčné napätie prameniace z prekrývania produkcie a prekrývania objednávateľského a odbytového priestoru v rámci relatívne malého územia. K takýmto úvahám vedú ostré konkurenčné konflikty vydavateľov dokázateľne ovládajúce bratislavský vydavateľský priestor a jeho bezprostredné okolie (Budín, Pešť, Viedeň, Šoproň) v druhej polovici 18. storočia. Možno tiež predpokladať, že Akademická tlačiareň, ktorej existencia bola podložená ex offo a nie podnikateľskými zámermi, bola nútená presadiť svoju produkciu na trhu, správať sa ako subjekt s obchodnými očakávaniami, pretože pôsobila v takýchto podmienkach. Hoci nebola úplne odkázaná na zisk z predaja svojej produkcie, predsa však mala svoje distribučné zámery, ktoré sa mohli prekrývať s produkciou konkurenčnej tlačiarne.

Porovnanie vydavateľského programu Akademickej tlačiarne a Royerovskej oficíny, ktoré sprostredkovane umožňujú bibliografické dáta, dáva tejto hypotéze reálny rozmer, pretože umožňuje identifikovať prekrytia vydavateľských zámerov.

Royerov vydavateľský program naznačuje, že jeho spôsob existencie mal viac komerčných atribútov a výraznejšie zohľadňoval potreby prostredia, v ktorom sa tlačiareň nachádzala. Táto skutočnosť sa prejavila nielen v obsahu a žánroch, ale aj v jazykovom zastúpení produkcie – zastúpenie jazykov etník je u Royera výraznejšie. Ťažisko produkcie spočívalo v náboženských vydaniach (približne 40 %) avšak nemožno si nevšimnúť posun od teologických diel určených náročnejším recipientom smerom k „ľudovejším“ textom. Napriek tomu možno identifikovať zastúpenie niekoľkých titulov a autorov nachádzajúcich sa aj v produkcii Akademickej tlačiarne. Okrem autorov ako Ignác z Loyoly, Gabriel Hevenesi, Guillaume Stanyhurst, ktorí patrili v produkcii Akademickej tlačiarne medzi „kmeňových“ a ich texty sa objavujú aj u Royera, možno identifikovať ďalšie veľmi výrazné prekrytia u segmentov s redukovaným odberateľským zázemím - pápežské výnosy, vydania cirkevných bratstiev a teologických rečí. Okrem nich tu nachádzame aj tituly z komerčného hľadiska ťažiskové – modlitebné knihy pre katolícku konfesiu. U Royera sa objavuje tiež Canisiov katechizmus, ktorý dovtedy vydávala Akademická tlačiareň takmer monopolne, hoci nebola držiteľkou privilégia. Osobne sa domnievam, že práve v tomto okruhu sa objavil spor medzi tlačiarňami, hoci ho nemožno celkom jednoznačne bibliograficky doložiť.

Presuny objednávateľov typografických prác z jednej tlačiarne do inej možno celkom dobre dokumentovať aj prostredníctvom vydavateľskej edície bratislavských jezuitov Ex Bibliotheca Polemico-Catechetica Posoniensi Societatis Jesu (ďalej Bibliotheca). Edícia Bibliotheca bol cyklus rekatolizačných a protiheretických textov vydávaných bratislavskými jezuitmi v jazykoch etník. Z typografického hľadiska išlo o veľmi nenáročné vydania, ktorých obsah sa zmestil na jeden až dva hárky. Ich vydávanie sa začalo v 40. rokoch u Royera a pokračovalo v 50. a 60. rokoch u Landerera, začiatkom 70. rokov aj u Packa. Zaujímavé je, že Akademická tlačiareň sa na vydávaní tejto edície podieľala v najmenšej miere, iba niekoľkými titulmi, hoci by sme možno očakávali, že bratislavskí jezuiti uskutočnia svoj vydavateľský program v spriaznenej tlačiarni.

Omnoho výraznejším prienikom generujúcim konkurenčné napätie boli učebnice, predovšetkým šlabikáre, ale aj učebnice latinčiny, medzi nimi Alvarezove učebnice. Tieto sa dokázateľne objavili u Royera až v 40. rokoch.¹⁰ Ich najväčším producentom bola Akademická tlačiareň, hoci jej zrejme nikdy nebolo vystavené podobné privilégium. Alvarezove učebnice sa nachádzali vo vydavateľských diapazónoch viacerých uhorských tlačiarní.

Podobná duplicitná situácia nastala pri vydávaní snemových článkov „Articuli diaetales“, na ktorých sa podieľali súbežne obe oficíny a tento stav viedol k udeleniu privilégia Akademickej tlačiarni v roku 1741.

Ukazuje sa teda, že royerovská tlačiareň sa v krátkom čase, úspešne a na dlhú dobu presadila aj ako producent titulov, ktoré sa tlačili v Trnave. Vydávala veľké množstvo náboženských diel, príležitostných tlačí a tiež snemové zákony, teda mnohé z toho, čo produkovala a na relatívne malom území sa snažila predať aj Akademická tlačiareň. Koncom 40. rokov sa Royerovská oficína dostala do problémov a v roku 1750 ju odkúpil Ján Michal Landerer. Jeho vydavateľské a obchodné aktivity v krátkom čase vrátili bratislavskej tlačiarni parametre, ktoré mala v časoch svojej konjunktúry. Ján Michal Landerer bol úspešný nielen vďaka typografickej činnosti v intenciách svojho tlačiarenského privilégia, ale aj vďaka svojim rozsiahlym aktivitám v príbuzných oblastiach, predošetkým v kníhkupectve, papierenstve a písmolejárstve. V roku 1764 vybudoval písmolejáreň a dal vyučiť písmolejára. Možno predpokladať, že v nasledujúcom období písmolejáreň fungovala, hoci o legalizáciu tejto činnosti sa pokúsil až v roku 1773. Na základe odmietavého postoja práve Akademickej tlačiarne mu povolenie neudelili,¹¹ čo však zrejme jeho aktivity nezastavilo.

Landerer bol podstatne úspešnejší, keď sa pokúšal strhnúť na svoju oficínu privilégiá vzťahujúce na tlač rôznych textov, ktoré produkovali kráľovské úrady. Hoci z hľadiska dejín knižnej kultúry sú marginálnou záležitosťou, tvrdé boje o získanie „kráľovských“ a „mestských objednávok“ dokazujú, že boli existenčnou prioritou uhorského tlačiara. Privilégium, respektíve povolenie vydávala panovníčka na tlač Regulamentum militare, rozsiahleho nariadenia reglementujúceho fungovanie vojska. V rokoch 1752-1753 dostal takéto povolenie Landerer, pričom tlačiť mohol aj v maďarčine. Povolenie mu vydala kráľovná údajne na základe mnohých prosieb.¹²

V roku 1765 sa mu podarilo získať privilégium na tlač snemových zákonov Articuli diaetales, ktoré na neho panovníčka preniesla z Akademickej tlačiarne a tento fakt dokumentuje jeho dobrú pozíciu a vzrastajúci kredit.¹³ Akademická tlačiareň disponovala od roku 1743 aj exkluzívnym privilégiom na tlač uhorského zákonníka Corpus Juris Hungarici. Vydávala ho opakovane až do svojho zániku. Verbócziho zákonník vydal Landerer po prvýkrát až v roku 1779.

V súvislosti s reformami Márie Terézie vzniklo a bolo zverejnených nezanedbateľné množstvo legislatívnych a inštruktívnych dokumentov a ich tlač bola pre tlačiara rovnako výhodným obchodom. Takto sa Landererovi podarilo získať objednávku na tlač urbára.¹⁴

V období pôsobenia Landerera boli učebnice stabilným a výnosným segmentom knižného trhu. Dobrá vydavateľská taktika mohla priniesť zaručený odbyt veľkého množstva exemplárov v rámci niekoľkých typograficky nenáročných stereotypov. Preto sa učebnice stali neprehliadnuteľnou prioritou ambicióznej oficíny. Toto tvrdenie podčiarkuje analytický pohľad na produkciu tlačiarní. De facto každá väčšia uhorská tlačiareň učebnice vydávala. Šlabikáre, latinské gramatiky a čítanky, katechizmy v jazykoch uhorských etník a ich opakované vydania s minimálnymi zmenami počas desaťročí vychádzali až do konca 70. rokov 18. storočia v zhode s voluntaristickými ambíciami vydavateľov-tlačiarov, pričom ich napojenie na edukačný systém v krajine sa v istom uhle pohľadu môže zdať sekundárnou okolnosťou.

Ako už bolo spomenuté, Alvarezove učebnice latinčiny boli niekoľko desiatok rokov doménou trnavskej, prípadne košickej Akademickej tlačiarne. Hranice tejto domény však z času na čas prekračovali aj iní vydavatelia, medzi nimi aj Royer a jeho dedičia, vydavateľ Spaiser a iní. V 50. rokoch zaradil Alvarezove učebnice do svojich vydavateľských plánov aj Landerer a bez toho, aby sa pokúsil získať na túto činnosť koncesiu, vydával ich viac menej pravidelne. Toto počínanie samozrejme vyvolávalo nesúhlas predstavených Akademickej tlačiarne. V roku 1774 sa mu v tom pokúsili zabrániť sťažnosťou nasmerovanou na Kráľovskú miestodržiteľskú radu. Miestodržiteľstvo prikázalo bratislavskému magistrátu prešetriť zmienený problém, vykonať prehliadku v tlačiarni a skonfiškovať všetky protiprávne vytlačené učebnice.¹⁵ V roku 1776 informoval györsky kníhviazač Nicolaus Holzer kurátorov trnavskej tlačiarne, že Landerer pretláča a prostredníctvom györskeho kníhviazača Müllera predáva knihy, ktoré sú nelegálnou pretlačou titulov, na ktoré má privilégium Akademická tlačiareň.¹⁶ Dokument neuvádza konkrétne tituly, ale možno predpokladať, že okrem už spomenutého Alvareza mohli byť predmetom sporu aj ďalšie učebnice, prípadne katechizmy alebo náboženské tituly pre najširšie použitie.

Ján Michal Landerer vnímal pôsobenie iných tlačiarov a vydavateľov v Bratislave a v jej blízkom okolí ako ohrozenie svojej existencie a aj preto požiadal v roku 1770 panovníčku o udelenie tridsaťročného exkluzívneho privilégia na tlačiarenskú činnosť na území Bratislavy s odôvodnením, že pôsobenie iných vydavateľov mu prináša straty, kvôli ktorým nemôže splácať úvery, ktoré potreboval na obnovenie zruinovanej Royerovej tlačiarne. Panovníčka jeho žiadosti nevyhovela.

Akademická tlačiareň v 70. rokoch postupne strácala svoj význam a toto tvrdenie dokladá aj skutočnosť, že v roku 1771 udelila Mária Terézia rozsiahle vydavateľské privilégium obsahujúce aj koncesiu na tlač učebníc budínskej tlačiarni Kataríny Landererovej, vdovy po Leopoldovi Františkovi Landererovi.¹⁷ V roku 1777 vstúpil štát prostredníctvom reformy školského systému Ratio educationis aj do vydávania učebníc. Hlavným garantom vydávania učebníc sa mala stať Akademická tlačiareň premiestnená do Budína, a pre tento účel získala v roku 1779 výlučné privilégium. Krátko predtým však získali privilégium ohraničené na zabezpečenie učebníc pre ľudové školy aj Landerer a Packo, a neskôr sa práve kvôli nemu dostali do konfliktu s Akademickou tlačiarňou.¹⁸

Trnavská Akademická tlačiareň v 70. rokoch utlmila činnosť a nakoniec bola premiestnená do Budína. Po zrušení Spoločnosti Ježišovej zostala nevyužitá jej košická pobočka. Landerer sa preto pokúsil o jej získanie a bol úspešný. Takýmto spôsobom získal nielen tlačiareň vo fyzickom zmysle slova, ale aj oficínu, na ktorú sa viazalo niekoľko vydavateľských privilégií, čo hodlal dôsledne využiť. Vyvolal tak viacero konfliktov s konkurentami. To je však už kapitola z dejín vydávania kalendárov v Uhorsku, média, o ktoré zvádzali uhorskí vydavatelia tvrdé boje od začiatku 18. storočia až po jeho 70. roky. Tieto konflikty potvrdzujú tézu, že ekonomickú stabilitu a zisk tlačiarne mohli zabezpečiť len vo veľkých množstvách predávané tituly – učebnice, knižky pre náboženskú každodennosť rovnako ako spomenuté kalendáre. Ich monopolizácia prostredníctvom privilégií bola iba neúspešným pokusom ovládnuť a kontrolovať sféru, ktorá vo svojej dobe predstavovala všeobecne dostupnú, „masovú“ kultúru. V intenciách s týmto poznaním konal Jozef II. a považujúc knižný obchod za slobodnú obchodnú doménu, prestal v 80. rokoch privilégiá tohto druhu udeľovať.