Ratio studiorum: kniha a jej využitie v jezuitskom školstve. Jezuitské školské knižnice
Marta Fórišová
Ignacius de Loyola a jeho spoločníci založili v roku 1540 jezuitskú rehoľu s cieľom vykonávať „mobilný“ apoštolát. Podľa potrieb katolíckej cirkvi a príkazov pápeža boli odhodlaní odísť obraňovať a šíriť katolícku vieru kamkoľvek vo svete, no na zakladanie škôl, či výchovných ústavov spočiatku ani nepomysleli. Podľa náčrtu ich rehoľného zriadenia síce patrilo do ich programu pri šírení viery aj „vyučovanie detí a nevzdelaných ľudí v kresťanskej náuke“, to sa však vzťahovalo len na katechézu, nie na školské vyučovanie, ktoré by obmedzovalo mobilitu členov rehole. Zmenu postoja si vyžiadala až samotná prax misionárov, kedy sa ukázalo, že žiadne formy apoštolskej činnosti nie sú tak účinné ako vyučovanie a výchova detí.
V roku 1599 vyšli tlačou podrobné medzinárodne záväzné predpisy jezuitského školstva pod názvom „Ratio atque institutio studiorum Societatis Jesu“, ktorými sa jednotne riadili všetky jezuitské školy vo svete až do zrušenia Spoločnosti. V rámci nich bola zakotvená povinnosť budovať a zveľaďovať knižnicu pri každej jezuitskej škole. Ratio studiorum určovalo obsah a metódy výučby na oboch stupňoch jezuitských škôl – gymnáziách i univerzitách, no nás zaujali predovšetkým nariadenia týkajúce sa organizácie knižníc a odporúčanej lektúry pre mládež, či dospelých. Vyučovanie sa u jezuitov sústreďovalo v rehoľných domoch – kolégiách, ktoré v Uhorsku predstavovali najvyššiu jednotku v organizačnej štruktúre rádu. To znamená, že okrem školskej činnosti riadili a usmerňovali apoštolskú prácu i všetky ostatné aktivity jezuitov v danom regióne. Vzhľadom na ich postavenie je pochopiteľné, že ich knižničné zbierky spravidla rozsahom a kvalitou fondov presahovali používateľské potreby školy, lebo zhromažďovali literatúru pre potreby celej komunity. Preslávený výrok jezuitu Petra Canisia: „Radšej kolégium bez vlastného chrámu, než kolégium bez vlastnej knižnice“ svedčí o význame, aký jezuiti knižniciam pripisovali. Hoci knižnice kolégií slúžili v prvom rade školskému vyučovaniu a ďalšiemu teologickému, či odbornému vzdelávaniu členov rádu, sprístupňovali aj knihy nevyhnutné ku každodennému vykonávaniu pastoračnej práce kazateľov, spovedníkov a katechétov. Svoje zázemie tu prakticky našli rehoľníci všetkých profesií, cez lekárnikov, ošetrovateľov chorých, právnikov až po ekonómov. Misijné a probačné domy si budovali vlastné pomerne bohaté, aj keď v porovnaní s kolegiálnymi rozsahom menej významné knižnice. Z jezuitského školského poriadku vyplývala pre všetkých provinciálov povinnosť každoročne prideľovať kolégiám z rozpočtu určité množstvo viazaných finančných prostriedkov, ktoré boli vymedzené výhradne na nákup novej literatúry. Za akvizíciu a fungovanie knižnice zodpovedal prefekt knižnice - bibliotékar, ktorého do funkcie volil rektor kolégia. V univerzitných kolégiách bol úrad bibliotékara údajne tretím najdôležitejším po rektorovi a kancelárovi. Bola to zodpovedná funkcia, jezuiti jej pripisovali veľký význam, šlo preto o osobu, ktorá prešla jezuitskou školou a bola riadne preverená. Prefekt knižnice rozhodoval o literatúre, ktorú bolo potrebné do fondu doplniť, akvizícii školských učebníc pochopiteľne predchádzala konzultácia s príslušnými pedagógmi a súhlas rektora. Sprostredkovať a včas zabezpečiť nákup kníh bolo úlohou prefekta štúdií, knihovník sa staral o ich uloženie, evidenciu všetkých prírastkov a ich sprístupnenie. Bol povinný evidovať i všetky jezuitské spisy, ktoré vznikli v kolégiu, či mimo neho. Od roku 1609 mal každý knihovník i vlastného pomocníka – socia. Knihovník spolu s prefektom štúdií prísne dohliadali na to, aby študenti nečítali zakázanú a nemravnú literatúru, ale ani neužitočné knihy, a aby k nim nemali prístup. Mohli používať len knihy schválené učiteľským konzíliom, vždy so súhlasom rektora a študovali ich len v určenej miestnosti a v stanovenej dobe. Knihy sa okrem členov rádu a študentov výnimočne požičiavali aj dôveryhodným osobám mimo kolégium. Okrem „veľkej“ bibliotéky tu boli aj izby pedagógov a kazateľov trvalo zariadené menšími príručnými knižnicami. Vlastné príručky tak mali profesor svätého písma, scholastickej teológie, kazuistiky, filozofie, rétoriky, ale aj slovenský, maďarský, nemecký kazateľ atď., takže pri zmene pôsobiska alebo funkcie pátri našli vždy pripravenú izbu s potrebnou príručnou literatúrou. Bolo to praktické riešenie a vyžadoval si to spôsob života rehoľníkov, ktorí na príkaz nadriadeného často zo dňa na deň museli zmeniť miesto pôsobenia a putovať tam, kde ich práve potrebovali.
Nové prírastky jezuiti získavali darmi, alebo nákupmi na domácom či zahraničnom trhu prostredníctvom stálych jezuitských agentov, ktorí pôsobili napr. vo Frankfurte nad Mohanom a odtiaľ zásobovali na objednávku všetky európske kolégiá. Okrem toho zhromažďovali i knihy zrušených kláštorov, alebo zabavené konfiškáty. V domácom prostredí boli zabezpečení knihami hlavne vďaka produkcii inštitucionálnych jezuitských kníhtlačiarní, ktoré na našom území pôsobili pri kolégiách v Trnave, Bratislave a Košiciach. Produkty týchto dobových vydavateľstiev distribuované rehoľnými bratmi boli určené širšiemu čitateľskému publiku, ich spotrebiteľmi boli kolégiá, ktoré sa prostredníctvom nich starali aj o náboženskú výchovu obyčajného ľudu vo svojich pôsobiskách. Na pôde kolégií jezuiti knihy z vlastnej produkcie sami predávali a aj takto finančne zabezpečovali chod tlačiarne (nákladné bolo najmä prelievanie a rekonštrukcia písma a pod.)
Ratio studiorum nariaďovalo povinnú katalogizáciu kníh, vďaka čomu dnes máme k dispozícii množstvo cenných archívnych dokumentov – knižničných katalógov, ktoré sú najdôležitejším historickým prameňom pri poznávaní dejín knižníc.
U jezuitov možno všeobecne konštatovať snahu zhromažďovať vo svojich zbierkach predovšetkým spisy jezuitských autorov z celého sveta, ktoré boli spoľahlivou zárukou „kvalitnej“ lektúry. Zostavovaním jezuitských učebníc boli už od začiatku konštituovania prvých kolégií poverení významní jezuitskí teológovia, filozofi a filológovia. ... Spôsoby prijímania antickej tradície v pedagogike a didaktike jezuitských škôl sformuloval podrobnejšie vo svojom diele Bibliotheca selecta de ratione studiorum (1593, 1603, 1607 ...) jezuita Antonio Possevino. Táto bibliograficko-metodická príručka priniesla pre učiteľov mnohé odporúčania ako interpretovať texty antických autorov, ako vykladať príbehy z mytológie a napokon ako aplikovať tieto poznatky aj v iných druhoch umenia. (Karabínová: Recepcia diel antických autorov na Slovensku v 16.-18. storočí, DP, 2003, s. 19). Ich spisovateľská a vydavateľská činnosť bola dôležitým prostriedkom ovplyvňovania širokej verejnosti, preto sa jej pripisovali veľké zásluhy. Peter Canisius v pol. 16. stor. formuloval myšlienku „jeden spisovateľ znamená viac ako desať profesorov“ chápajúc, že zápas medzi katolicizmom a protestantizmom je v neposlednej rade bojom o moc nad kníhtlačou a víťazstvo pripadne tej strane, ktorá si bude vedieť zaistiť účinnú propagandistickú literatúru.
Literatúra v jezuitských knižniciach:
V jezuitských bibliotékach vo všeobecnosti zaznamenávame prevahu náboženskej literatúry z pera jezuitov nad ostatnou literatúrou profánneho charakteru. Na druhej strane sa však pri školskom vyučovaní bezprostredne využívalo len menšie percento náboženských kníh, učebnicovú literatúru na gymnáziách podľa požiadaviek modernej humanistickej doby zastupovali hlavne diela antických rímskych a gréckych autorov. Ratio studiorum zdôrazňovalo zvlášť používanie spisov Cicerona a Aristotela pri vyučovaní, jezuiti ich totiž pokladali za najvyššie antické autority. Náboženstvo sa na gymnáziách obmedzovalo iba na zvládnutie základov katechizmu, náboženské otázky sa v plnej miere stali predmetom vyučovania až počas univerzitného štúdia na teologických fakultách. S cieľom zabezpečiť jednotný výklad v základných otázkach viery museli všetky jezuitské gymnáziá používať katechizmus katolíckej vierouky od jezuitu, prvého provinciála rádu Petra Canisia. Tento titul bol pritom v rámci prekladovej literatúry v našich jezuitských knižniciach najzastúpenejším. Účinok náboženskej výchovy mal byť podľa nariadení jezuitského školského poriadku umocňovaný duchovnými rozhovormi a hlavne duchovným čítaním, mládeži bolo odporúčané čítať najmä životopisy svätých, čo mimochodom vysvetľuje bohaté zastúpenie hagiografickej literatúry v zbierkach jezuitských knižníc (veľmi frekventované sú najmä životopisy zakladateľa rádu Ignacia de Loyolu).
Popredné miesto vo vyučovacom systéme jezuiti vyhradili Ciceronovi. Jeho listy a reči sa popri učebnici latinskej gramatiky od španielskeho jezuitu Manuela Alvareza stali elementárnou literatúrou pre zvládnutie latinčiny na jezuitských gymnáziách. Výber jednotlivých jeho diel bol pritom vždy dobre premyslený tak, aby okrem filologicko-literárno-historického významu pôsobili na žiakov aj výchovne. Ciceronove spisy boli v rámci antickej literatúry na Slovensku najvydávanejšími a spomedzi všetkých antických spisovateľov patrilo práve jemu a jeho komentátorom v knižniciach gymnaziálnych kolégií vedúce postavenie.
Počas gymnaziálneho štúdia boli ďalej aplikované predovšetkým práce Vergilia, Ovidia, či Horatia, a preto sa v rámci antickej poézie v katalógoch objavujú mená všetkých troch veľmi frekventovane. Ratio studiorum však podmieňovalo recepciu antickej poézie používaním „očistených“ (purgati), resp. cenzúrou opravených kníh. Podľa zvláštneho nariadenia sa tvorba antických básnikov aplikovala až po prísnom „vyčistení“ od obscénností a všetkých neprijateľných, mravy ohrozujúcich pasáží, najmä tých, ktoré sa dotýkali telesnej lásky. Jediným konkrétnym antickým autorom, ktorého diela Ratio studiorum považovalo za nevyčistiteľné a neodporúčalo ich, bol komik Terentius („si expurgari non possunt, non legantur, ut Terentius“). Napriek tomu, že jeho hry sa nestali dostatočným prameňom motívov pre rané jezuitské divadlo, v jezuitských knižničných zbierkach ich nachádzame jednotlivo, či v súborných vydaniach v pomerne veľkom počte, medzi nekatolíckymi knihami sme tu zaregistrovali i protestantské učebnice s komentármi k jeho dielam od Stephana Reicha. V tejto súvislosti je nutné pripomenúť existenciu indexov zakázaných kníh uchovávaných v kolégiách. Nielen Terentiove, ale i diela ostatných antických básnikov a dramatikov (najmä Catullove, Tibullove, Propertiove, Ovidiove, Plautove, Martialove a pod.) sa stávali ich súčasťou a po vyčlenení zo základného fondu sa zvyčajne ocitli v tajnej miestnosti, do ktorej mal prístup iba rektor.
Veľkým mysliteľským vzorom bol pre jezuitov popri Ciceronovi Aristoteles. Celá jezuitská teológia morálky vychádzala z jeho Ethicy Nicomachey, v ktorej podal v histórii prvý výklad morálneho správania sa v každodennom živote a rozpracoval ho detailne až na konkrétne prípady. Jezuitom vyhovovala Aristotelova filozofia o schopnosti človeka dosiahnuť blaženosť vlastným úsilím, lebo boli presvedčení, že človek môže sám vlastnou slobodnou vôľou aj bez božského zásahu dospieť k dokonalosti. Aristotelovské spisy značne ovplyvnili scholastiku kresťanského stredoveku, čo sa odzrkadlilo v učení jezuitmi najuznávanejšieho teológa Thomasa Aquinasa. Ten rozvinul celý systém zo zásady, že žiadne jednanie navonok nemá samo o sebe morálny obsah, pokiaľ nevyplynulo z aktu slobodnej vôle. V praktickom živote jezuitov sa filozofia slobody vôle založenej na rozumovom rozpoznaní a slobodnom rozhodnutí vykonať skutok prejavila napr. v spovedníctve, kedy nemal byť predmetom posudzovania čin sám, ale úmysel penitenta. Podľa jezuitského moralistu Guryho tak nebolo hriechom čítať neslušné knihy, pokiaľ nebol čitateľ vedený vôľou po zmyslovom vzrušení. Formálnym heretikom nebol ten, kto čítal heretické knihy, no vnútorne s nimi nesúhlasil, ani ten, kto tak konal nevedome. Jezuitská kazuistika napr. aj kníhkupcom povoľovala ponúkať heretické knihy, ale iba učeným mužom, ktorí ich čítali len preto, aby proti nim horlili a varovali pred nimi ostatných. Za kacíra mal byť teda považovaný iba človek, ktorý z vlastnej vôle so súhlasom rozumu pochyboval o pravdách viery. Výučba jezuitských filozofických fakúlt sa opierala výhradne o Aristotelovu tvorbu a jezuitská výkladová literatúra k jeho spisom tu bola podľa odporúčaní Ratia studiorum všeobecne najčítanejšiou. Základným pramenným materiálom teologických štúdií bol zas Aquinasov spis „Summa theologica“, aj keď učebné osnovy pripúšťali možnosť odchýliť sa v niektorých otázkach od jeho názorov. Ratio studiorum tento postoj odôvodňovalo faktom, že ani tí najväčší tomisti s Aquinasom úplne vo všetkom nesúhlasia, no zároveň si do určitej miery protirečilo ďalším príkazom, podľa ktorého nebolo dovolené v čomkoľvek sa od neho celkom dištancovať. Aristotelove filozofické spisy a Aquinasove teologické práce s komentármi mali najbohatšie zastúpenie v knižniciach univerzitných kolégií a aj keď sa povinné štúdium ich diel a výkladových spisov zakotvené v požiadavkách Ratia studiorum vzťahovalo na profesorov a poslucháčov vysokoškolských fakúlt, podľa ich početného zastúpenia v knižniciach gymnázií či rezidencií sa im dobrovoľne venovali aj ostatní členovia rádu.
V jezuitských knižniciach i v školstve sa sústredila veľká pozornosť zhromažďovaniu a recepcii biblie a exegetických textov, lebo s dobrou znalosťou Svätého písma a hlavne s jeho správnym pochopením súvisela systematická príprava žiakov na ich budúce duchovné povolanie. Jezuitský školský poriadok poslucháčom teológie prísne nariaďoval, aby sa v rámci domácej prípravy pravidelne venovali čítaniu biblie v refektári. Okrem latinskej vulgáty mal v uhorských jezuitských fondoch najvýznamnejšie postavenie maďarský preklad Biblie od jezuitu Juraja Káldiho vydaný v roku 1626 vo Viedni.
Jezuiti vo svojich knižniciach uchovávali aj evanjelické knihy (okrem reformačných náboženských spisov či reformačných vydaní Biblie boli medzi nimi i konfiškáty nezávadného obsahu), otázne je len, do akej miery ich sami používali. V ich školskej praxi boli aplikovateľné predovšetkým didaktické a filologické Komenského, Melanchthonove, či Erasmove práce, pričom práve posledný z nich reprezentoval diela reformátorov v jezuitských zbierkach najúspešnejšie (najmä populárnym spisom Adagia s prísloviami a porekadlami gréckych a rímskych spisovateľov).
V dôsledku prísnej organizácie jezuitskej rehole prezentujúcej medzinárodne záväzné pravidlá, ktoré nevynímali ani budovanie biblioték a unifikovali školskú lektúru, možno uvažovať o príbuznej skladbe fondov jezuitských kolegiálnych, resp. školských knižníc v celoeurópskom, ba v celosvetovom meradle. Táto skutočnosť jednoznačne vyplývala zo zamerania jezuitskej pedagogickej ústavy, ktorá mala zaistiť, že ľuďom bude na celom svete vštepovaný jednotiaci duch katolíckeho svetového názoru. Výchovný systém jezuitov bol pritom v mnohých ohľadoch úspešný, čo možno doložiť slovami Voltaira, ktorý kedysi študoval na jezuitskom kolégiu v Clermont a o svojich skúsenostiach (pokiaľ neironizoval) raz napísal: „Čo som pozoroval u jezuitov behom tých siedmych rokov, ktoré som u nich strávil? Ten najumiernenejší, najusilovnejší a najporiadnejší spôsob života. Po celý deň sa venovali našej výchove alebo prísnemu plneniu prísnych sľubov svojho rádu. Dovolávam sa pritom tisícich svedkov, ktorých vychovali tak ako mňa.“
Použitá literatúra:
Ratio Atqve Institutio Stvdiorvm Societatis Iesu. Avctoritate Septimae Congregationis generalis aucta. Antverpiae, Apud Joannem Meursium. M. DC. XXXV. [= 1635] Svperiorvm Permissv. 173, [34] str.
KRAPKA, Emil a kol. Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Oxford, 1990.
FECHTNEROVÁ, Anna. Klementínští knihovníci od roku 1609 do roku 1773. In Miscellanea Oddělení rukopisů a starých tisků 2, 1985. Praha : Národní knihova v Praze, 1985.
REPČÁK, Jozef – MIHÓKOVÁ, Mária (zost.). Dejiny knižnej kultúry v Košiciach do roku 1945. Košice: ŠVK, 1981.
ZVARA, Edina. Katolikus intézményi könyvtárak Magyarországon. 1526-1726 Jegyzékszerü források. Szeged : Scriptum Rt., 2001.
FÜLÖP-MILLER, René. Moc a tajemství jezuitů : Kulturní a duchovní dějiny. Praha : Rybka Publishers, 2000.
ČORNEJOVÁ, Ivana. Tovaryšstvo Ježíšov :. Jezuité v Čechách. Praha : Mladá fronta, 1995.
TIBENSKÝ, Ján. Veľká ozdoba Uhorska : Dielo, život a doba Mateja Bela. Bratislava : Tatran, 1984.
STIEBITZ, Ferdinand. Stručné dějiny římské literatury. Brno : Vlastním nákladem, 1991.
BÍLEK, Tomáš V. Dějiny řádu Tovaryšstva Ježišova a působení jeho vůbec a v zemích království Českého zvláště. Praha: Dr. Frant. Bačkovský, 1896.
FARKAS, Gábor a kol. Magyarországi jezsuita Könyvtárak 1711-i :. Kassa, Pozsony, Sárospatak, Turóc, Ungvár. Szeged: Scriptum Kft., 1990.
