Neznámy bratislavský jezuita: Myšlienky o voľnom čítaní nebezpečných kníh

Bratislava : J. M. Landerer, 1771.

Úvod

Vo všetkých dobách existovali knihy, ktoré boli právom označené ako nebezpečné alebo dokonca ako vyslovene zlé a skazonosné, ale v našom storočí je takýchto kníh viac ako kedykoľvek predtým. Pravou príčinou je lichotivé uznanie, dôvtip, osvietený duch a veľká duša. Ľudia chcú knihy čitať a práve to povzbudzuje iných k tomu, aby ich písali. A tak píšu celkom príjemne, celkom nežne a zdanlivo celkom nevinne, dokonca píšu aj celkom oduševnene, ale niekedy je pod touto nežnosťou, pod touto zdanlivou nevinnosťou a oduševnenosťou skrytý smrteľný jed, ktorým sú schopní spôsobiť zvedavému a zároveň neopatrnému čitateľovi úplnú skazu jeho zbožnosti, jeho cnostnej mravnosti, ba i skazu jeho náboženstva. Preto asi nezostane bez úžitku, keď sa budeme pomocou týchto pár strán, ktoré práve predkladáme, usilovať starostlivo informovať a varovať katolícku obec pred touto dôležitou okolnosťou. Hodláme to vykonať tak, že najskôr podtvrdíme skutočnú existenciu nebezpečných kníh a potom uvedieme naše poznámky a pripomienky týkajúce sa voľného čítania nebezpečných kníh.

§ 1 O charaktere nebezpečných kníh

Otázka: Ktoré knihy vlastne pomenúvame „nebezpečné“?

Odpoveď: Všetky tie spisy a letáky, ktoré napádajú dobré mravy alebo katolíctvo alebo vyznávané náboženstvo vôbec. Môžu byť staré alebo nové a napísané v akejkoľvek reči.

Otázka: Sú nebezpečnejšie staré alebo nové knihy?

Odpoveď: Nové. Pretože omyly a pohoršenie, ktoré obsahujú, prinášajú ľuďom v omnoho vyumelkovanejšej a pôvabnejšej forme. Staré knihy sa kvôli ich príliš otvorenej nehanebnosti sprotivia každej priemerne čestnej duši a tie, ktoré sa priečia náboženstvu, nenájdu žiadnu dôveru ani u rozumných odporcov náboženstva vďaka svojej pochabej hlúposti, vďaka lžiam, vďaka osočovaniu, ktoré im slúžia ako zvyčajné zbrane.

Otázka: Ktoré knihy napádajú dobré mravy, ktoré katolíctvo, ktoré vyznávané náboženstvo?

Odpoveď: Prvú kategóriu tvoria najmä poetické spisy. Napríklad: obľúbené romány, ódy, spevy, svadobné spevy, divadelné kusy, pastierske hry, líčenia, opisy, obrazy a iné z týchto pomenovaní, ktorými sa do jemností a dvojzmyslov odievajú často len opovrhnutiahodné oplzlosti.

Katolíctvo napádajú všetky tie, ktoré vedú spory s jeho učením a naopak odobrujú, dokazujú a obraňujú odporujúce náuky. Tak, ako to robia kacírske biblie, knihy kacírskych bohoznalcov a vykladačov Písma alebo tie, ktoré zahŕňajú omyly iba náhodou a príležitostne na ojedinelých miestach. Tak, ako je to vo všetkých spevníkoch a modlitebných knižkách a väčšinou aj v historických knihách a cestopisoch inovercov.

Nakoniec k tretiemu druhu patria zlostné výplody oných nízkych voľnomyšlienkárov, ktorých je v našich časoch veľa a ktorí riadiac sa nafúkanými rozumovými závermi, vytvorili si nové náboženstvo, ktorým síce vlastne vyznávajú božstvo, ale sú schopní mu odoprieť práve oné prednosti, onú dokonalosť, bez ktorej nič božské neexistuje. Neakceptujú žiadne iné zákony ako tie, ktoré sú v súlade s prírodou a ani naopak nenechajú zakázať nič, čo je s nimi v rozpore. Nedúfajú v odmenu za dobré, ani sa nemusia báť trestu za zlé skutky. Robia si posmech z Kristovho Evanjelia rovnako ako z Talmudu Židov alebo z Koránu Turkov a životopis Ježiša Krista, jeho učenie, jeho zázraky, jeho predpovede a jeho hrozby sú pre nich ako lživé príhody Mohamedove, prostomyseľné bájky. Takže kniha, ktorá sa objaví pod klamlivým menom: múdrosť náboženstva, práva prírody, krása a nevinnosť prírody, podstata skutočnej bohoslužby, pojednanie o povinnostiach spoločenského života, pravá ľudskosť, kritické rozpravy o náboženských ceremóniách a zvykoch, pôvod rádov a podobne, je naisto kvôli nejakému miestu podozrivá z voľnomyšlienkárstva, pretože voľnomyšlienkárstvo sa vždy po svete rozširuje pod takýmto morálnym nadpisom.

Otázka: Ktoré knihy sú najnebezpečnejšie?

Odpoveď: Knihy napísané jemnejšie, dráždivejšie a zdanlivo nevinnejšie. Pretože tým neočakávanejšie čitateľa prekvapia. Ovládnu jeho srdce a zatiaľ, čo si on myslí, že má ešte všetko vo svojich rukách, prinesú mu pred oči zlo v podobe dobra a týmto spôsobom ho nakazia neresťou, zatiaľ čo on sa domnieva, že sa učí cnosti. A práve preto sú nebezpečné obzvlášť voľnomyšlienkárske knihy. Čitateľ nemá ani dostatok úsudku, ani učenosti, aby rozoznal dvojzmyselné prednášky, ktoré sa predkladajú už na začiatku a o ktoré sa opiera ostatná stavba alebo skutočné chyby, ktoré sa pekne zlepia s oslnivými pravdepodobnosťami, z čoho sa potom vyvodzujú zvrátené závery. Tým je znenazdajky strhnutý na bludnú cestu, z ktorej sa už nikdy viac nedokáže odkloniť, a pretože nebol dostatočne opatrný, aby zbadal tajné úklady nepriateľa, tak nemá ani dosť sily na to, aby odrazil jeho otvorené útoky. Nechá sa zavádzať, aby uznal zvrátené tézy a vďaka tomu prestáva byť schopný vyvrátiť oné zlostné závery rozumu, ktoré z nich potom celkom nenútene vyplývajú. Súhlasí teda aj s nimi. Ocitá sa tým v skaze, o ktorej si myslel, že je pred ňou bezpečnejší ako pred čímkoľvek iným

§ 2 O čítaní nebezpečných kníh

Otázka: Je niekomu povolené čítať nebezpečné knihy?

Odpoveď: Všeobecne povedané, nikomu. Lebo nikto nie je schopný slobodne hovoriť o svojom nebezpečenstve a pretože ten, kto sa trúfalo zverí nebezpečenstvu zániku, beží svojvoľne záhube v ústrety. Okrem toho zakázala cirkev čítanie nebezpečných kníh najprísnejšími nariadeniami a pod hrozbou najstrašnejšej kliatby. Nevyvrátiteľným dôkazom toho sú mnohé buly pápežov a biskupov. A nemáme tu aj nedávny, celkom chvályhodný príklad francúzskeho duchovenstva z roku 1765 ? Na svojom zhromaždení v Paríži odsúdilo značný počet zlých kníh a veriacim prísne zakázalo ich čítanie. Na konci zhromaždenia zverejnili osvietení preláti v zatracujúcej bule toto závažné vyjadrenie:

Zakazujeme pod trestom svätého cirkevného práva všetkým pod našu starostlivosť zvereným veriacim čítať a prechovávať knihy, ktoré sme tu zavrhli alebo iné nevhodné knihy a nabádame ich, aby to pokladali ani nie tak za užitočnú prezieravosť ako za nutnú výstrahu o dôležitých povinnostiach svojho vznešeného poslania a mali na pamäti, že ten, kto miluje nebezpečenstvo, ten, podľa neomylných výrokov božieho Písma, ide do istej záhuby a takýto človek sa stáva vinným z hriechu už tým, že sa dopúšťa bezočivosti, ak číta knihy tohoto druhu, knihy, ktoré môžu vyhasiť vieru veriaceho, pokaziť jeho mravy a narušiť pokoj štátu.

Otázka: Predsa sa len zdá, že tento zákaz pripúšťa nejaké výnimky, lebo takéto knihy možno nájsť aj u zbožných a bohabojných ľudí a čítajú ich dokonca aj duchovní?

Odpoveď: Ako duchovní tak i laici musia mať výslovné povolenie najvyšších cirkevných predstavených alebo biskupov tej diecézy, do ktorej patria, aby mohli čítať tieto knihy bez toho, aby sa dopustili hriechu a bez ujmy na svojom svedomí. Predsa však, aby mohla osoba takéto povolenie obdržať, musí mať skutočné, zbožné pohnútky a žiadne zakuklené, klamné dôvody, za ktorými je skrytá ľahkomyselná zvedavosť a trestuhodná márnivosť. Okrem toho sa musí bez ohľadu na toto povolenie správať obozretne a opatrne. Udelené výsadné právo - čítať zakázané knihy - nemôže použiť na žiadne iné ako na zbožné, povznášajúce a sväté ciele. Pri čítaní škodlivých spisov musí mať na zreteli, že má ostatných pred nimi varovať a odstrašiť, že má odkryť ich zlobu a omyly, že ich má vyvrátiť, aby týmito odhaleniami a popreniami upevnil nevinnosť mravov a pravdivosť náboženstva.

Otázka: Predsa však, stačí, keď je osoba rozumná, aby neutrpela stretom s nepríjemnosťami a omylmi zlých kníh?

Odpoveď: Stačí, pretože cirkev bez rozdielu a bez výnimky, či ide o osvietený alebo hlúpejší rozum, zakazuje čítanie škodlivých kníh a pretože má moc to zakázať a každý je povinný bez ohľadu na to, či je múdrejší ako ostatní, bez odporu poslúchať. Okrem toho je úplne nepravdivé, že len vďaka lepšiemu rozumu je človek bezpečnejší pre podnetmi pohoršujúcich kníh. Dôkazom toho je ustavičná skúsenosť svedčiaca naopak o tom, že práve tí, ktorým sa veľmi páči hrať v spoločnosti rolu múdrych a vzdelaných, sa roztrieštia na tomto skazonosnom útese. Opovážlivá reč, ktorou knihy vykladajú o tajomstvách náboženstva a o jej svätých zákonoch, o nariadeniach, o tradíciách, o právach cirkvi a ich ľahkomyseľný spôsob života, ktorý sa celkom presne zhoduje s ich rečou a s ich spôsobom myslenia, okrem toho prezrádza, že buď majú len primálo rozumu, aby vyviazli z nebezpečenstva zavádzajúcich spisov, alebo majú zavádzajúce spisy priveľa sily, aby otupili ich rozum.

Otázka: V týchto knihách sa ale nachádza aj mnoho dobrého a mnoho učeného. Možno sa dobrého zmocniť a zlé v nich zanechať?

Odpoveď: Nie je pravda, že možno zlé zanechať, keď je človek vďaka inštinktom svojej zvrátenej vášne zo všetkého najviac uchvátený tým, čo pomenúvame ako zlé, nesprávne a nepovolené. Ako? Keď človek práve naopak, dobré úmyselne obíde a zlému celkom prepadne. A nakoniec, neexistujú aj zbožné, nevinné a prinajmenšom neutrálne knihy, ktorými je možné všade uspokojiť dychtivosť po vzdelaní? Určite. Keď človek nie je zvyknutý merať učenosť len podľa dobre znejúcej slovnej nádhery, podľa očarujúcej štylistiky, tak sa o tom môže presvedčiť na nespočetných a celkom zjavných príkladoch, obzvlášť v týchto časoch, keď sa pri vynaložení veľkého úsilia a námahy spája s písaním alebo s prekladom zbožných, povznášajúcich a beztrestných kníh aj jemnosť a uhladenosť štylistiky. Takže sa naši vedomostichtiví vtipkári môžu oslobodiť od namyslenej potreby, vytvárať osviežujúce pramene z nečistých kaluží, alebo sa zbaviť svojej nevhodnej zaujatosti, podľa ktorej nič pekné a učené nemôže vyjsť na svetlo, keď to nebude zároveň napísané vábne. A že sa v zlých knihách môže nájsť tak veľa učenosti, aby sa oplatila námaha nakúpiť si túto učenosť za takú vysokú cenu, akou je nebezpečenstvo skazy srdca? A smie si človek pripustiť, že urobí ako učenec pred očami sveta pózu, že putuje ako statočný veriaci pred očami Pána?

Otázka: Keď je človek zlý a chce ako zlý pristupovať k veci, môže aj z dobrej a zbožnej knihy vyťažiť zlo?

Odpoveď: Určite. Had urobí aj zo štiav liečivých rastlín smrteľný jed vo svojom jedovitom vnútrajšku. A pokazené srdce pomôže vlastnej záhube prostriedkami, ktorými spravodlivá duša zdokonalí svoju cnosť. Keď bludári posilňujú svoje omyly aj výrokmi svätého Písma a úctyhodnými božskými slovami, nie je pre zlomyseľného ťažké použiť ku prospechu svojej zloby aj prednosti každej inej zbožnej knihy.

Okrem toho, že kniha musí byť už pri svojom vzniku dobrá a nesmie obsahovať nič trestuhodné, musí byť prispôsobená predovšetkým rozumu a predstavám čitateľa, ktorý ju musí čítať so zreteľným úsudkom, vedený k chvályhodným cieľom. Čitateľ má byť vyučovaný o tajomstvách a povinnostiach náboženstva, o povinnostiach svojho povolania, svojho úradu, svojho stavu a vedený k cnosti tak, aby získal vedomosti a zručnosti pre blaho kresťanstva a štátu, a nie k prázdnej trúfalosti a k samoľúbej kratochvíli, aby kriticky posudzoval výroky, ktoré obsahuje, robil si smiešne poznámky alebo dokonca vyvodzoval podlé rozumové závery, nepriaznivé pre kresťanstvo a štát.

Už sme poznamenali, že aj pod zámienkou zbožnej a duchaplnej knihy sa na svet rozsievajú bludné a zlostné zásady, ktoré sú omnoho viac skazonosné, pretože sa vkrádajú dokonca aj do nevinných a mravne čistých duší. Rozhodujúci znak, podľa ktorého považujeme knihu za podozrivú, môže byť hlavne tento: keď sa vyslovuje pre príliš prísnu výuku mravov, alebo keď chce viesť k príliš vznešenej svätosti. Obzvlášť treba byť na pozore u druhého pohlavia, ktoré čím viac je naklonené k zbožnosti, tým ľahšie je zavádzané zdanlivou zbožnosťou. Ó! Francúzsko by nebolo zatečené prekliatiahodným jansenizmom, keby nebol našiel miesto u mnohých bohabojných žien prostredníctvom zakuklených svätostí. Takže žena, ktorá chce čítať, pokiaľ jej kniha nie je vopred známa, musí sa o tom poradiť s múdrym a zbožným duchovným pastierom, aby sa tak poistila proti nebezpečenstvu obrátenia svojho srdca. 

§ 3 O účinkoch čítania nebezpečných kníh

Otázka: Aké sú účinky čítania nebezpečných kníh?

Odpoveď: Zo všetkých najhoršie. Ako sme už na týchto stranách tu a tam podotkli a ako to už veľmi zarmucujúca skúsenosť zreteľne ukazuje, čítanie takýchto kníh zahaľuje rozum oparmi, ktoré z nich stúpajú a robí ho s ohľadom na skutočne múdre veci a ešte oveľa viac s ohľadom na veci nadprirodzené a božské hlúpym a nerozumným. Zaháňa najkrajšie dary duše prostredníctvom nestáleho života, ku ktorému navádza a ktorý z neho nesporne vzniká. Prostredníctvom bezočivých téz, ktoré vštepuje čitateľovi, vyháňa z neho všetko blaho a všetku počestnosť v spoločenskom styku a namiesto toho privádza bezuzdnú nerozvážnosť a nepríjemnú nehanebnosť. Prostredníctvom prekrútených rozumových záverov, ktorými omamuje, zhasína postupne všetky lúče svetla viery v kresťanskej duši. Vyučuje štátnickej múdrosti, ktorá je zdanlivo celkom zmysluplná a prospešná, ale v skutočnosti pôsobí na krajiny a štáty pustošivo a namiesto všeobecného blaha prináša všeobecnú skazu. Takže je čítanie takýchto kníh nanajvýš škodlivé cnosti, zbožným mravom, náboženstvu a štátu, je škodlivé pre všetky stavy, pohlavia v každom veku a predovšetkým mládeži.

Otázka: Prečo najviac mládeži?

Odpoveď: Preto, lebo zásady, poučné divadelné hry, návody, ktoré mládež takto prijíma, prilipnú veľmi pevne na dušu a pamäť a preto, že aj názory, ktoré z nich pramenia, budú celkom trvanlivé a nezmazateľné. Ako vhodné prirovnanie môžeme použiť podobenstvo o rozpustenom vosku a roztavenom železe. Tak ako tvary, ktoré pri svojom zmäknutí a skvapalnení prechádzajú rukami umelca a po svojom opätovnom stvrdnutí si zachovávajú svoju formu, tak nenechávajú ani chlapec a dievča uniknúť svoje vedomosti, názory, úsudky, ktoré pohltia v rozkvete mladosti. Týmto môžme presvedčiť rodičov, učiteľov a učiteľky o poľutovaniahodnej a nezodpovednej lúpeži, ktorú páchajú na svojich malých zverencoch, keď trpia v ich rukách zlé knihy, keď ich sami s nimi zoznamujú a sami ich nabádajú k čítaniu.

Otázka: Ale mládež zo všetkých najmenej rozumie tomu, čo číta.

Odpoveď: Lenže, stáva sa žiadostivou porozumieť. A za krátky čas porozumie pomocou premýšľania, zisťovania, pomocou pátrania. Týmto spôsobom veľmi skoro spozná veci, ktoré mali ešte dlho zostať pred ňou skryté. Bude kvôli tomu cítiť vo svojom vnútri poryvy, pudy, dráždenie, ktoré ju v dospelosti privedú k veľkému pôžitkárstvu, bez toho, aby sa od neho mohla odvrátiť. Bude úplne zženštilá, rozmaznaná a na dôvažok vydaná napospas tomu, čo zaváňa rozpustilosťou a hýrivosťou, a tým samozrejme, naopak, veľmi mrzuto sa bude stavať či už k dobru, či k počestnosti alebo k potláčaniu svojich náruživostí, zbožnosti, bohabojnosti, zachovávaniu tajomstiev viery a iným povinnostiam. Vzniknú takpovediac voľnomyšlienkárske a náboženstvu sa vysmievajúce duše, bez toho, aby vedeli niečo o týchto pomenovaniach. Aká to skaza pre ich nadchádzajúce roky!

Otázka: V zrelom veku sa teda naopak netreba obávať čítania takýchto kníh?

Odpoveď: Aj v zrelom veku je čítanie zlých kníh obzvlášť škodlivé. Pretože, buď sa človek stal dobrým a nevinným, alebo sa takým nestal. Bol ním? Tak ním viac nebude práve vďaka týmto spisom, ktoré všade docielia zvrátenie srdca. Keď ním ale nebol a bol už skôr zlým? Tak bude pomocou nich ešte horší, lebo oni zosilnia vášeň, ktorou je ovládaný. Živia zmyselnosť a žiadostivosť, ktorými sú uchvátení, upevňujú zlomyseľné zámienky a bludné princípy, ktorými sa vo svojej bezbožnosti snažia obhajovať, ospravedlňujú všetky pohoršenia, ktorých sa dopúšťajú, zatemňujú rozum, aby človek nemohol vidieť a pochopiť príšernú situáciu, v ktorej sa nachádza. Utvrdzujú vôľu, aby ju urobili nepremožiteľnou voči všetkým dohováraniam, napomenutiam, voči strašným hrozbám a najdojemnejším prísľubom, voči všetkým búrkam proti neresti. Odpracú z pamäte všetky spomienky na veci, ktoré odstrašujú zlo a sú schopné priviesť späť k dobru. Ak bol predtým nerestným veriacim, tak teraz prostredníctvom jediného slova prečítaného zo zlej knihy prestane byť veriacim vôbec a ak predtým na boha zabúdal, tak teraz ním začne opovrhovať. 

§ 4 O uchovávaní zlých kníh

Otázka: Je zakázané aj prechovávať zlé knihy?

Odpoveď: Pravdaže, takmer rovnako prísne a pre tie isté príčiny ako čítať zlé knihy. Lebo seba a okolo žijúcich ľudí vystavujeme ukrývaním takýchto spisov rovnakému nebezpečenstvu ako v prípade ich čítania. Buly z koncilov pápežov a biskupov, ktoré zakazujú čítanie zhýralých kníh, zakazujú rovnako aj dotlač pod hrozbou trestov, ktoré sa vzťahujú aj na ich prechovávanie. Pápež Pius IV. skoncipoval celý register nehodných spisov, ktoré zavrhol a pri ich zavrhnutí sa celkom zreteľne vyjadril, že je rovnako málo možné takéto knihy opatrovať ako ich čítať bez toho, aby tým nebol spáchaný smrteľný hriech a vyriekol kliatbu na jedno i druhé.

Otázka: Aké sú príčiny tohoto zákazu?

Odpoveď: Tieto: pri prechovávaní zlých kníh a pri pohľade na ne sa v pamäti oživujú spomienky na ničomnosti, ktoré obsahujú alebo, ak ich ešte nikto nečítal, predsa je stále v nebezpečenstve, že si ich prečíta v budúcnosti. Tak sa vytvára iným ľuďom príležitosť spoznať ich a s touto vedomosťou aj chcieť ich čítať. Prípadne sú týmto spôsobom vystavovaní povážlivému pohoršeniu, že sa prudko zrazia s touto trúfalosťou, ktorá vedie človeka do otvoreného nebezpečenstva zvrátenia srdca, vedie k neposlušnosti, ktorú prejavuje ako veriaci voči nariadeniam cirkvi, matky a vládkyne veriacich.

Otázka: Kto sa má postarať o to, aby boli pohoršujúce knihy uchovávané na bezpečnom mieste, aby boli takto odstránené z pohľadu a dosahu všetkých rúk?

Odpoveď: Možno práve preto, že človek vie, že ich má, môže zrazu dostať chuť na čítanie. Môže ich teda pre tento účel okamžite vziať z týchto bezpečných miest uloženia. Ale iní, nehľadiac na starostlivosť, ktorá bola vynaložená kvôli ich ukrytiu, môžu ich celkom znenazdajky objaviť a po tomto objave, pochádzajúcom z nespútanej zvedavosti, celkom nepozorovane uniesť z úkrytov. A keď si je človek niečím istý počas svojho života, tak po jeho smrti to už tak nie je. Lebo po smrti sa kvôli dedičstvu starostlivo všetko prehľadáva a zlé knihy môžu byť pri tejto príležitosti vypátrané. Ten, kto ich nájde, nebude možno až s takou opatrnosťou dohliadať, aby ich ponechal skryté. Možno sa ich, naopak, veľmi zvedavo chopí a nájde si tak svoju zábavu, svoju kratochvíľu. Nesie na tom vinu mŕtvy a trestom za všetky tie pohromy, všetkú tú skazu, ktorá z toho vznikne, mu budú neznesiteľné muky v strašnej večnosti, do ktorej vstúpil.

§ 5 Svedectvá proti zlým knihám a ich čítaniu v božom Písme a u svätých otcov

Otázka: Nachádzajú sa v Svätom Písme zmienky o zlých knihách a ich čítaní?

Odpoveď: Veľmi výrazné a zreteľné. V prvom rade musíme poukázať na tie rozkazy a zákazy, všetky výstrahy, námietky, výčitky a hrozby, ktorými sa vyjadruje Starý a Nový zákon proti pohoršujúcim rozhovorom, zlým knihám a ich čítaniu. Lebo aký rozdiel môže byť medzi ústnym rozhovorom a písanou knihou? Určite žiaden iný, ako tento jediný a celkom nepatrný: v prvom prípade slová, ktorými chce človek vyjadriť svoje myslenie, prináša pomocou zvučiacich pohybov jazyka, pier a úst k ušiam poslucháča, v druhom je to isté dané na známosť čitateľovi zapísané na papieri. Čítanie zlých kníh podlieha oveľa viac rozkazom, napomenutiam a závažným vyjadreniam Svätého Písma ako zlé reči, ktoré, keď môžeme čítať napísané v knihe s rozvahou a premýšľaním, ľpejú na duši omnoho trvanlivejšie, ako keď sa zrazu niečo dozvieme prostredníctvom ucha, čo odletí z pamäti takmer rovnako rýchlo ako hlas hovoriaceho.

Otázka: Vzťahuje sa na to nejaké rozhodné stanovisko?

Odpoveď: Obzvlášť oná dojemná udalosť, ktorú uvádza svätý Lukáš v Skutkoch apoštolov v 19. kapitole, je z tohoto hľadiska výnimočným príkladom. Učiteľ národa Pavol potom, čo prešiel hornú Gáláciu a Frýgiu, prišiel do Efezu, aby sviatosťou utvrdil vo viere pokrstených nováčikov. V slávnom meste sa však zdržal dva roky. V tomto období držal horlivé kázne v prítomnosti pohanov a židov a mal potešenie zo všetkého najsladšie, keď mnohým z nich naklonil Ježiša Krista a Evanjelium. Pri tejto príležitosti dokázal zároveň mnohonásobné a obdivuhodné zázraky pochádzajúce z moci najvyššieho. Vyhnal čertov z posadnutých, liečil chorých, dokonca dotyk jeho vreckovky a jeho opasku bol schopný v okamihu vrátiť úplné zdravie. Potom ho chceli niektorí slávychtiví židia zo žiarlivosti napodobniť. Obzvlášť piati synovia najvyššieho kňaza chceli pomocou ich poverčivých frašiek v zaklínaní a zariekaní diabla preukázať svoje umenie a silu. Táto vec im mohla priniesť veľa zla. Lebo posadnutý človek, na ktorého sa odvážili, ich napadol a vedený posadnutosťou, strhol z nich šaty, zbil ich a zranil a oni sa museli zachrániť pred smrťou urýchleným útekom. Chýr o tejto smutnej príhode sa rozniesol v celom meste. Naplnil obyvateľou hrôzou a triaškou a mnohí, ktorí sa venovali práve takémuto čarovaniu a na tento účel si zaopatrovali bezbožné knihy, vyniesli ich bez váhania na verejné miesto, roznietili oheň a spálili všetky tieto pohoršujúce spisy, ktorých hodnotu odhadli na päťdesiattisíc rímskych strieborných. Učinili tak, aby už nikdy viac nemali príležitosť k hrôzyplnému podnikaniu, na ktoré ich potrebovali a ktoré sú pred očami pána také trestuhodné. Dôsledky, ktoré musí človek z týchto čarodejných kníh vyvodiť pre všetky bohapusté spisy, sú tu očividné. Ich účinky sú pre ľudskú dušu mimoriadne zhubné a pred očami najvyššieho nanajvýš trestuhodné.

Otázka: Čo hovoria o tejto veci cirkevní otcovia?

Odpoveď: Aj oni sa vyjadrujú o zlých knihách, ich uchovávaní a čítaní mimoriadne ostro. Svätý Izidor, biskup z Hispanie, v štvrtej knihe svojich listov, v siedmom a v šesťdesiatom liste nasmeroval drsné výčitky na tých, ktorí chcú ospravedlniť čítanie necudných básní príjemnými obrazmi a duchaplnými výmyslami, ktoré obsahujú. Svätý Augustín urobil to isté v prvej knihe svojich vyznaní, v šesťnástej kapitole, keď zmaril naničhodnú vyhovorku tých, ktorí hovoria, že len preto si dovolili čítať zlé knihy, aby zostrili svoj um a získali učenosť. Zo všetkých naprísnejšie si však počína svätý Chryzostom vo svojom predslove k listu svätého Pavla Rimanom, kde pomenúva pohoršujúce knihy hroznými menami „zbrane satana“ a „prevrat cirkvi“. Všetko, čo napísali teológovia, učitelia mravov a iní duchaplní muži neskoršieho kresťanstva o nebezpečných knihách a proti nim, má svoje základy v Svätom Písme a v dielach cirkevných otcov a my sme si to od nich vypožičali s ohľadom na túto tému pre súčasné spisy. Ako sa môže veriaca duša opovážiť niečo také dokazovať alebo vyvracať?

§ 6 Záverečné napomenutie proti nebezpečným knihám a proti ich čítaniu

Malo by nasledovať zhrnutie škôd, chaosu, výstredností, pohoršenia, zvrátenosti a skazy, ku ktorým zvádzajú zlé knihy. Človek sa o nich môže presvedčiť z prirodzeného a písaného práva, z príkazov bohov a ľudí, z nariadení cirkvi a štátu o zhýralých knihách. Žiaľ, nájdu sa takí, ktorí sú predsa len dostatočne opovážliví, aby znášali spomenuté nebezpečenstvo a škody, aby zosnovali tento chaos, aby podstúpili tieto výstrednosti, aby spôsobili toto pohoršenie, aby sa podrobili tejto zvrátenosti a skaze a svojvoľne sa do nej uvrhli. Žiaľ, keď niekto môže byť taký ľahkomyselný, aby úplne odmietol všetky božské, duchovné a aj všetky občianske zákony, dokonca aj hlasy vládnucej prírody a nadšene študoval takéto knihy namierené proti nim, aby sa takýmto spôsobom príjemne zabavil a aby starostlivo ako nadrahšiu drahocennosť uchovával tie, ktoré sú zo všetkých najurážajúcejšie, najbezbožnejšie a najzatratenejšie! Žiaľ, oveľa viac sú vinní tí, ktorí si z týchto naničhodných kníh robia dokonca živnosť, tajne ich predávajú alebo iným spôsobom sprostredkovajú, dokonca sa opovažujú prezentovať sa ako ich autori alebo prekladatelia. Dopúšťajú sa nezodpovednej krádeže na nespočetných nevinných dušiach, vytrhávajú Stvoriteľovi jeho dielo. Ničia námahu, zásluhy a hodnotu neoceniteľnej krvi božieho syna, ktorý zahynul na kríži. Vyľudňujú ríšu Ježiša Krista a naopak, rozširujú priepasť temnoty, kde ich plným právom očakáva niekoľkonásobné a príšerné zatratenie.

Ale ako teda sami prospejeme tejto veci, ako naložíme s týmito pohnútkami, dôkazmi, s hnacou silou, ktorú sme nahromadili? Náhlia sa nám na pomoc tí, ktorí sú vzhľadom na svoj ušľachtilí pôvod, svoju vážnosť a zásluhy schopní vykonať najviac, aby urobili zavádzajúce knihy opovrhnutiahodnými, aby ich odpratali z cesty, aby ich úplne potlačili. To nás utešuje, v to dúfame a v sile tohoto dúfania veríme v znamenitý úžitok, ktorý je skutočným motívom našich činov.