Jozef II.: Základné pravidlá pre ustanovenie systému knižnej cenzúry

Grund-Regeln zur Bestimmung einer ordentlichen künftigen Bücherzensur. Február 1781. Preklad podľa nemeckého textu publikovaného v: GNAU, Hermann: Die Zensur unter Joseph II. Strassburg : Singer, 1911, s. 253-268.

1. Nie je potrebné dokazovať, že cenzúra kníh v nemeckých a uhorských dedičných krajinách viac nemôže existovať.[1] Názory ľudí sa tak veľmi rozlišujú, že ani v jednom prípade nemožno nájsť zhodu v rozpoznávaní škodlivého a neškodného, medzi priveľkou a primalou opatrnosťou.

2. Objavuje sa predbežná otázka, či je väčšia chyba, keď prekĺznu knihy, ktoré by mali byť zakázané, ako keď sa s mimoriadnou prísnosťou brzdia mnohé dobré knihy a pritom sa používajú nepríjemné donucovacie prostriedky, míňajúce sa skutočným účinkom? Zdá sa, že správny postup obsahujú nasledujúce opatrenia:

Postupovať prísne voči všetkému, čo obsahuje nezmyselné oplzlosti, z ktorých nikdy nevznikne učenosť a osvietenie. Ale o to tolerantnejšie voči všetkému ostatnému, v čom možno natrafiť na vzdelanie, poznatky a usporiadané tézy. Lebo prvé uvedené čítajú veľké davy i labilnejšie mysle. Druhé už iba už pripravené mysle. Dostanú sa tak len k ľuďom odolným voči ich tézam.

Týmto sa rozumejú jednak diela obsahujúce spolu s náboženskými tézami niečo neprístojné alebo frivoľné voči mravom alebo niečo považlivé voči panovníkovi a štátu.

Rovnako diela systematicky napádajúce katolícke, neraz dokonca kresťanské, náboženstvo, nesmú byť nijakým spôsobom tolerované rovnako ako diela verejne žartujúce o tomto našom náboženstve.

Protestantské knihy a všetky spisy dôležité pre vykonávanie náboženstva v krajine, nemôžu byť zakázané, pretože tieto knihy nemôžu rozširovať konverziu, a nachádzajú sa len u kníhkupcov rovnakej viery - zahraničných ako aj domácich.

Malo by sa pritom prednostne dohliadať na to, aby takéto protestantské knihy, svojim obsahom vhodné pre čítanie a vyučovanie ľudí - Biblie, postily atď. - boli v provinciách, kde sa protestantské náboženstvo netoleruje, povolené len na základe výnimky.[2] Výnimku udelia tu sa zdržiavajúcim súvercom spomedzi civilov či príslušníkov armády.

Tam, kde sa miešajú obe náboženstvá, ako v Uhorsku alebo Sliezsku, bude ich použitie úplne povolené s potrebnou obozretnosťou voči ich zavlečeniu do susedstva.

3. Kritiky, pokiaľ sú len malými hanopismi, môžu teraz zasiahnuť, koho chcú - od panovníka až po najnižších úradníkov - a nezakazujú sa, obzvlášť keď autor nechá vytlačiť svoje meno a stáva sa tak ručiteľom pravdivosti spisu. Pre každého milovníka pravdy musí byť radosť, keď k nemu prichádza aj takýmto spôsobom.

4. Celé diela a periodické spisy nebudú zakázané pre to alebo ono neprístojné miesto, pokiaľ sú v diele obsiahnuté užitočné veci. Práve takéto veľké diela sa zriedkavo dostanú do rúk ľuďom, na ktorých myseľ môžu mať pohoršujúce miesta škodlivý účinok. Keď sa takýto periodický spis predsa len posudzuje ako jednoduchá brožúra, nech sa dostane do triedy zakázaných kníh a nech je v tomto ohľade vydaný len predplatiteľom. Takéto diela môžu byť odpreté aj predplatiteľom v prípade, že veľmi pohoršujúcim spôsobom pojednávajú o náboženstve, dobrých mravoch alebo štáte a panovníkovi.

5. Právnicky, lekársky ako aj vojenský odbor nie je podľa mojej mienky vôbec vhodný na cenzúru a preto knihy z týchto odborov by ňou mali prechádzať bez prieťahov a bez prehliadania.

Rovnako by sa mali vnímať a teda nepodliehať cenzúre všetky diela, ktorých predmetom je veda alebo slobodné umenia a s náboženstvom alebo mravmi nie sú ani v najmenšom spojení.

Z tohto širokého okruhu je však treba vyňať:

a. knihy s jednoduchý titulom, ale predsa len obsahujúce všeobecne známe nebezpečné a netolerovateľné tézy;

b. všetky brožúry trhových predajcov[3], šarlatánov a alchymistov;

ďalej diela o

c. cirkevnom práve

d. všeobecnom alebo nemeckom štátnom práve

e. všetky pod titulom „rozličné“ vychádzajúce spisy

majú byť predložené cenzúre.

6. Keď sa na zahraničných dvoroch objavia hnevlivé spisy alebo názory týkajúce sa štátu, je potrebné ich poslať štátnej kancelárii, od nej žiadať rozhodnutie a podľa neho sa zariadiť.

Toto je v krátkosti o knihách dovážaných z cudziny.

Je však dôležité stanoviť, čo vlastne má byť pod dohľadom a právomocou cenzúry.

7. Je tu zvykom prezerať každému pocestnému, každému obyvateľovi krajiny, ktorý len prichádza do mesta zo svojho vidieckeho majetku, všetky jeho truhlice a posteľnú bielizeň, či sa tam nenájde buď kniha na spálenie alebo niečo ešte neznáme na cenzurovanie. Takže sa každému raz za týžden alebo raz za mesiac upiera jeho vlastnícke právo - kým sa knihy  prečítajú.[4] Nasledujú referáty a rezolúcie, aby knihy vlastníci sami zničili, alebo cudzinca či kníhkupca prinútia poslať ich späť. Nielenže sa to nejednému človeku nezdá rozumné, ale aj miera oprávnenosti je veľmi pomýlená.

Nech je teda v budúcnosti každému občanovi na cestách povolené slobodne cestovať s jeho knihami. Výnimkou sú občania s viacerými exemplármi istej knihy. Prezrádza to, že nie sú určené výhradne pre vlastné použitie, prezrádza to zámer rozširovať ich. Niekedy možno mať aj prostredníctvom osôb alebo tajných správ oprávnené tušenie, že takýto občan alebo pocestný chce vedome so súhlasom kníhkupcov alebo sprostredkovateľov[5] a pre nich nepovolené knihy zavliecť do krajiny a predávať. V takýchto prípadoch ho treba prehliadnuť a zaobchádzať s ním takým spôsobom, akoby sa dopustil mýtneho priestupku a podľa okolností ho aj potrestať.

Cenzúra sa bude teda vykonávať:

8. len pri knihách určených na verejný predaj, teda u kníhkupcov a pri verejných predajoch a dražbách.

9. Polícia bude veľmi ostro a starostlivo dozerať na tajných maklérov a predajcov kníh. Ich zadržanie je v súlade so záujmami kníhkupcov. Primerane potrestá tých, ktorí sa dopustili priestupku.

10. Podľa týchto hlavných zásad musí cenzúrna komisia pristupovať k dielam. V súlade s nimi znovu prezrie katalóg zakázaných kníh a určí, čo podľa týchto zásad má zostať ešte zakázané alebo čo môže byť povolené bez zvláštneho zverejňovania.

Pri tejto prvej revízii sa a priori rozhodne, že všetky knihy povolené doteraz len na výnimku, musia byť odteraz úplne povolené ako čisto odborné knihy.

V budúcnosti nebudú jestvovať výnimky[6] použitia zakázaných kníh. Len zakázané knihy s tézami skutočne pohoršujúcimi voči náboženstvu a štátu, budú vydané len istým vzdelancom s povolením a knižniciam. Medzi ne v žiadnom prípade nepatria nečisté knihy, lebo viac nebude zakázané nič iné ako to, čo by nebolo nevhodné a nepoužiteľné pre každého.

11. Podľa týchto zásad bude cenzúrna komisia zaťažená oveľa menšou prácou, ako to bolo doteraz. Kníhkupci z Prahy, Linzu a iných provincií a miest budú môcť jednoducho a náležite zaslať tunajšej cenzúre jeden exemplár nových diel obsahujúcich históriu alebo odbornosť.[7] Tie knihy, ktoré sú už zakázané, lebo boli zachytené na mýtniciach a vizitáciách, budú zadržané. Kníhkupec nebude tak ľahko vystavený prísnemu trestu za dovoz a predaj zakázaných kníh. Dozerať sa bude len na tajné tajné obchody. Kníhkupcom musí byť povolené neobmedzené nahliadanie do katalógu zakázaných kníh. Vďaka vedomostiam o zakázaných knihách sa budú môcť vyhnúť priestupkom a trestom.

Čo sa týka rukopisov, v provinciách môže byť vyhradená plná moc udeľovať imprimatur miestodržiteľstvám bez toho, aby ich pre tento účel posielali sem.[8]

V krajinách sa nachádzajúce cenzúrne komisie sa po zavedení tohto nového systému budú môcť zrušiť. Ich pôsobenie bude ešte nejaký čas potrebné kvôli vyhotoveniu úradnej inštrukcie[9] a úpravám katalógu.[10]

Čo sa týka domáceho kníhtlačiarstva, musia byť všetky diela s nejakým významom a tie, ktoré majú zásadný vplyv na vzdelanie, štúdium a náboženstvo, skôr ako dostanú imprimatur, prinesené na cenzúru a schválenie sem.[11] Každý autor vo svojej domácej krajine získa osvedčenie od vzdelanca z odboru, profesora, duchovného alebo svetského činiteľa s jeho podpisom o tom, že v rukopise nie je obsiahnuté nič proti náboženstvu, dobrým mravom a krajinským zákonom a preto je primeraný zdravému rozumu. Čo sa týka menej dôležitých vecí a nekompletných diel[12], stačí, ak budú povolené alebo odmietnuté len pri miestodržiteľstvách prostredníctvom získania rovnakého potvrdenia.

Každý, kto sa stretne s odmietnutím, sa bude môcť slobodne obrátiť na náklady odvolávajúcej sa strany na tunajšiu cenzúru.

O vyhlášky, noviny, modlitby a podobné veci sa budú starať miestodržiteľstvá. Stanovia jedného úradníka plateného grémiom, ktorý ich rýchlo preskúma a pridelí imprimatur.

Divadelné hry majú veľký vplyv na mravy. Preto sa nesmú v stálych divadlách v provinciách

hrať žiadne predstavenia, ktoré nie sú povolené cenzúrou vo Viedni - v meste alebo predmestiach. Pre tento účel treba katalóg ešte raz prezrieť a potom zaslať do všetkých provincií.

Všetky nové domáce a zahraničné hry budú pred ich uvedením zaslané na tunajšiu cenzúru.

12. Z uvedeného vyplýva, že jestvujúca všeobecná cenzúrna komisia sa na okamih musí považovať za úplne zrušenú a bude zostavená celkom nová z vymenovaných subjektov. Komisia bude konať podľa bodov inštrukcie vytvorenej pre tento účel. Ostatné osoby tu a v provinciách zostávajúce bez zaradenia v ustanovený čas skončia vo svojich funkciách. Vrátia sa späť do svojich úradov.[13] Tak ako im bola odobratá cenzorská práca, ponechá si štát aj vynaložené výdavky, príplatky a slúžné.