Inštrukcia pre revíziu kníh dovážaných do Uhorska
(podľa: Vajkovič, Imrich: Dissertatio de potestate principum saecularium in censuram librorum. Colocae : Impressit Fr. Frid. Neuner, 1791. 56 s.)
V § IX-XII (s. 23-38) pojednania opisuje excenzor Vajkovič cenzúrnu procedúru v Kráľovskej miestodržiteľskej rade a uvádza plné znenie inštrukcie biskupa Althana, ktorou sa cenzori riadili pre revízii dovážaných kníh. Platila od roku 1747.
Po prvé: Bezprostredne potom, ako ustanovení kráľovskí revízori obdržia nerevidované knihy od najvznešenejšieho ostrihomského arcibiskupa alebo v jeho neprítomnosti od biskupa-radcu vznešenej Kráľovskej miestodržiteľskej rady, pokiaľ tento predsedá náboženskej komisii, zaznačia si deň prijatia kníh, ich názvy s menom osoby, ktorej patria a ktorej tiež potvrdia reverz. Urobia to tak, aby po revízii bola z obsahu odovzdanej správy a subskripcie povereného revízora, zjavná svedomitosť revidujúceho.
Po druhé: Nech striktne dbajú, aby bolo v protokoloch pripojené meno autora, titul knihy, miesto, kde bola vytlačená a meno tlačiara.
Po tretie: Revízie začínajú podľa poriadku, ktorý predpisuje predstavený revízie dbajúc, aby boli ako norma zohľadnené cisársko-kráľovské nariadenia, pričom je potrebné začať knihami, ktoré sú už dlhšie zadržané.
Po štvrté: Ak nájdu v knihách niečo, čo je proti štátu, dobrým mravom alebo inak škandalózne, zaujaté voči katolíckemu náboženstvu, rímsko-katolíckym predstaveným alebo kléru, tak presne poznačia k záznamu o knihe kapitolu a číslo strany a odsek a celé to odpíšu. A potom to vznešenému ostrihomskému arcibiskupovi alebo v jeho neprítomnosti biskupovi, ktorý predsedá náboženskej komisii, potvrdia pečaťou a deň tohto potvrdenia uvedú na koniec správy, ktorá bude bude predložená arcibiskupovi alebo biskupovi a vznešenej Kráľovskej miestodržiteľskej rade.
Po piate: Skúsenosť dokazuje, že napríklad knihy politické alebo s indiferentným obsahom napísané nekatolíkmi, v mnohých prípadoch obsahujú jed, nesprávne dogmy, ba dokonca pod rúškom indiferentnosti šíria ateizmus, ktorý je pre verejnosť mimoriadne nebezpečný a veľmi škodlivý všetkým kresťanom. Napriek tomu sa Magistrát, ktorému bola cenzúra práve politických kníh zverená, nenaučil odkrývať tieto ľstivé podvody spisovateľov, ktoré sa je možné rozoznať len pri mimoriadnej pozornosti. Na magistrátoch dokonca niekedy ustanovia na výkon cenzúry nekatolíkov. Preto budú (kráľovskí revízori – poznámka prekladateľa) uskutočňovať cenzúru politických a indiferentných kníh s rovnakou pričinlivosťou. A preto
Po šieste: Dozerajú na to, aby tlačiari nevytlačili nič bez riadnej a dôkladnej revízie ani v podobe svadobnej piesne alebo pod nejakým iným lživým alebo krycím názvom alebo zamlčiac meno autora.
Po siedme: Pri výkone spravodlivého zámeru a už citovaného milostivého nariadenia z roku 17451 by mali Diecézam neprestajne podávať informácie so špecifikáciou bludov, ak by nejaké našli a týmto prislúcha využiť ich podľa svojich predpisov.
Po ôsme: Ak nenájdu v knihách nekatolíkov nič z toho, čo tu bolo spomenuté, proti štátu, morálke alebo čokoľvek škandalózne, sú povinní oznámiť to arcibiskupovi alebo biskupovi, odovzdať im zoznam kníh a mien ich vlastníkov v predpísanej forme a vrátiť zrevidované knihy do ich rúk.
1Vajkovič cituje na s. 26nariadenie z 21. júna 1745, ale nie je celkom zrejmé, ktoré nariadenie má na mysli. Okolnosti poukazujú na skôr na smernicu z roku 1747 o preventívnej cenzúre a revízii dovezených kníh.
