Čítanie v 18. storočí

Ako vyplýva z poznania stavu vzdelania uhorského obyvateľstva v 16.-19. storočí, podiel gramotného obyvateľstva bol zarážajúco nízky. V 18. storočí vedel čítať každý piaty obyvateľ vidieka,¹ pričom ako schopnosť čítať si nemožno predstaviť gramotnosť v jej absolútnom chápaní. Vo väčšine prípadov išlo o tzv. polovičnú gramotnosť. Vhodnou a zvládnuteľnou lektúrou bola vo všeobecnosti modlitebná kniha, pričom modlenie a čítanie u jedincov s polovičnou gramotnosťou bolo integrálne prepojené ako jedna činnosť.² Aj vyšší stupeň gramotnosti neznamenal automaticky schopnosť a záujem čítať a situácia nebola principiálne odlišná ani u nižšej šľachty. Dokázateľne čítanie ovládalo iba 30 % jej príslušníkov.³ Ako „literati“ mohli byť teda charakterizované len isté vrstvy mestského obyvateľstva, vysokej šľachty, duchovných a intelektuálnej elity. Zmena k lepšiemu nastala až aplikáciou vzdelávacej reformy Ratio educationis v 70. a 80. rokoch 18. storočia. Práve preto majú vo vydavateľských profiloch súvekých tlačiarní najvýraznejšie zastúpenie práve náboženské knihy – modlitebné knihy, spevníky a katechizmy. Druhé najvýraznejšie percentuálne zastúpenie majú učebnice pre elementárne školy a príležitostné vydania. Veľmi špecifické postavenie a významné postavenie si udržiava kalendár, ktorý sa v uhorských tlačiarňach objavil v roku 1639. V ostatných častiach Európy bol však rozšírený už v 15. storočí a do Uhorska sa dokázateľne dovážal. Jeho forma, rozsah a čiatočne aj funkcia prekonávala počas storočí rôzne zmeny.⁴ Prvotnou funkciou kalendára bola orientácia v čase, takže konštantou obsahu bola kalendárna časť, ktorej súčasťou mohli byť moralizujúce veršíky a poučenia. Dôležitou časťou kalendára je pranostika alebo astrologická predpoveď o javoch a udalostiach príslušného roka. Obvykle sa delila na niekoľko tematických častí: O panujúcej planéte roka, O zime, O jari, O lete, O jeseni, O vojnách a chorobách, O úrode, O pohybe Slnka a Mesiaca, O uhorskom kráľovstve atď. Aj tieto nevedecké výklady a predpovede cenzúra zakázala a pranostika sa postupne reguluje na astronomické údaje o pohybe Slnka, Mesiaca a iných planét v priebehu roka a predpoveď počasia.

Poučno-zábavná časť obsahovala zoznam jarmokov, rady o púšťaní krvi a purgácii, Uhorskú kroniku, cestovný poriadok poštových dostavníkov a sporadicky aj krátke správy o významnejších udalostiach doma a v zahraničí. Od polovice 18. storočia sa strácajú z kalendárov na zásah cenzúry rady o púšťaní žilou a purgácii, z niektorých i Uhorská kronika a tieto texty nahradili súbory aktuálnych správ o udalostiach uplynulého roka, prípadne monotematický článok z niektorého vedného odboru alebo o praktickej činnosti (chov domácich a hospodárskych zvierat a pod.), rôzne typy tabuliek (výpočet príjmov a výdavkov v hospodárstve, výpočet úrokov, prepočet mincí rôznych mien a pod.). Objavujú sa aj prvé literárne texty (bájky, facécie, anekdoty, rozprávky a pod.).⁵

Z tohto všeobecného kalendárového štandardu, ktorý by sme mohli nazvať aj ľudovým, vybočujú kalendáre vydávané v akademických tlačiarňach v Trnave a v Košiciach. Boli určené vzdelanejšej časti recipientov a obsahovali odborné štúdie, ale aj súbory sentencií významných osobností a podobne.⁶

Iný nadštandard predstavujú kalendáre so schematizmami predstaviteľov štátnej, verejnej a cirkevnej správy v Uhorsku, pripojenými obvykle k poučno-zábavnej časti kalendárov. S narastaním obsahu stúpa aj ich autonómia v rámci kalendára, dostávajú vlastný titulný list a osobitné stránkovanie. Potreba uverejňovania schematizmov v Uhorsku vyplynula z postupného rozvoja a dobudovávania administratívnej správy krajiny. Prvý kalendár so schematizmom v Uhorsku vydal v roku 1728 šopronský tlačiar Streibig.⁷

Kalendár bol typografickým fenoménom a svoje exkluzívne postavenie si udržal viac ako dve storočia. Na území Uhorska plnil dokázateľne funkciu, ktorú až v 19. storočí prevzali noviny či iné periodiká. Orientácia v čase s informačným aparátom, ktorého základ tvorili cirkevné sviatky a poľnohospodárske inštrukcie, zábavná funkcia, voliteľnosť jazyka či obsahového zamerania urobili z kalendára vydavateľský produkt zasahujúci zrejme všetky vrstvy obyvateľstva. Každoročná produkcia v Uhorsku dosahovala niekoľko desiatok tisíc exemplárov a tento fakt podporuje domnienku, že kalendár sa dostával aj do prostredia, ktoré bolo len čiastočne gramotné. Hoci paradoxne nemáme zmienky o používaní kalendárov v 18. storočí,⁸ možno ich zaradiť do kategórie najrozšírenejšieho čítania vedľa modlitebných kníh a spevníkov. Ich funkcia bola pritom diametrálne odlišná, predstavovali akýsi praktický náprotivok religióznych knižiek. Svoju výsadnú pozíciu si vydobili aj cenou. Najjednoduchšie kalendáre predstavovali jeden z najlacnejších, ak nie vôbec najlacnejší produkt na knižnom trhu. Všetky uvedené faktory vyvolali už v 17. storočí kalendárový „boom“. Tento predpoklad potvrdzuje aj Maximilián Hell, ktorý označil kalendáre za médium používané a čítané všetkymi triedami a stavmi od roľníkov až po najvyššiu nobilitu.⁹ Komerčný úspech tohto vydavateľského produktu bol teda zaručený, a preto sa o ich každoročné vydávanie usilujú všetky tlačiarne. Najväčšími vydavateľmi boli brewerovská oficína, akademické tlačiarne v Trnave a v Košiciach, neskôr aj Spaiserovci, royerovská oficína, Landerer a Packo, ale aj ďalšie uhorské tlačiarne. Každá tlačiareň vydávala jeden až niekoľko kalendárových titulov. Ich vydávanie bolo až do roku 1777 reglementované len prostredníctvom privilégií a cenzúry. V roku 1774 vytvoril Maximilián Hell plán na založenie akadémie vo Viedni. Jeho súčasťou bol aj plán reformy vydávania kalendárov „Patriotische Plan die Verbesserung des Kalendarium betreffend“. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že kalendáre by sa mohli vzhľadom na svoj univerzálny dosah stať účinným prostriedkom ovplyvňovania, osvety, či výchovy. Za jeho plánom možno vidieť akési „poštátnenie“ kalendára nesúceho atribúty masovej recepcie s cieľom využiť ho na trvalé a systematické informačné pôsobenie v krajine. Pokiaľ bol kalendár a jeho obsah v rukách vydavateľov vychádzajúcich v ústrety masovému vkusu a preferujúcich svoje komerčné záujmy, nebolo možné takýto zámer uskutočniť. Bolo preto potrebné kalendár monopolizovať. Hell navrhol, aby ich zostavovala a vydávala nová akadémia, pričom časť zisku z vydávania by mohla akadémiu finančne zabezpečovať. Plán monopolizácie narazil na odpor Kráľovskej miestodržiteľskej rady a Uhorskej kancelárie a samozrejme všetkých dotknutých tlačiarov, českých a viedenských nevynímajúc. Panovníčka sa nakoniec jeho uskutočnenia zriekla.¹⁰ Tendencia ovplyvňovať obsah a jazykovú úroveň kalendárov sa však objavovala už predtým, ale vplyv kráľovských úradov na túto doménu bol zrejme minimálny. V roku 1770 vydala Kráľovská miestodržiteľská rada smernicu o tlačení kalendárov pripomínajúcu vydavateľom, že aj na kalendáre sa vzťahuje nariadenie o cenzúre a revízii. Podľa tejto smernice mali robiť vydavatelia iba minimálne a nevyhnutné zmeny v obsahovej časti a nevkladať do nich nič neobvyklé, nemravné a škandalózne.¹¹

Výsledky výskumu dejín cenzúry v 18. storočí jednoznačne potvrdili, že jestvujúce cenzúrne mechanizmy nezasahovali iba do sféry vydavateľstva, kníhtlačiarstva, či knižnej distribúcie, ale boli namierené i priamo do odberateľskej sféry - predovšetkým v podobe prehliadok knižníc, v následnom habaní a fyzickej likvidácií kníh. Ale okrem týchto drsných zásahov do slobody prejavu, myslenia a príjmu informácii, možno zaregistrovať i zásahy omnoho subtilnejšej a sofistikovanejšej povahy. Bol to jav, ktorý môžeme pomenovať ako riadenie, či usmerňovanie lektúry, resp. čítania a recepcie. Prirodzene, usmerňovanie lektúry má omnoho širšie dimenzie a bolo by netolerovateľným zužovaním celého problému, ak by sme o ňom hovorili iba v súvislosti s vytláčaním v istej dobe nebezpečných, neakceptovateľných, heretických a i. myšlienok, teórií, doktrín, ideológií a pod. Napriek tomu účelovo abstrahujem túto rovinu riadenia lektúry, aby som tak vytvorila priestor pre analýzu niekoľkých pokusov uhorských vzdelancov vysvetliť, či podsunúť čitateľskej verejnosti v Uhorsku, aké knihy získavať a čítať, aké nečítať, prečo nečítať isté texty, a tiež ako čítať a ako sa vysporiadať s textom.

Asi najznámejším a najčastejšie vydávaným pojednaním o čítaní je spis O spôsobe čítania kníh, vedúcemu k úžitku (De ratione libros cum profectu legendi libellus) od talianskeho jezuitu Francesca Sacchiniho. Po prvýkrát ho vydali v roku 1614 a potom v priebehu 17. a 18. storočia ešte niekoľkokrát.¹² Až v roku 1776, na podnet biskupa Georga Klima, vydali traktát v Uhorsku.¹³ Hneď v úvode Sacchini zavrhuje čítanie kvôli potešeniu a vyzdvihuje formovanie štýlu a vzdelávanie ako jediný akceptovateľný dôvod čítania. V 14 kapitolách potom vysvetľuje, ako to čo najefektívnejšie uskutočniť. Ako najlepšiu lektúru vyzdvihuje antických autorov a vysvetľuje, že je potrebné eliminovať predovšetkým čítanie takých kníh, ktoré skúšajú mravy. Preto je potrebné knihy si starostlivo vyberať. Hovorí aj o konkrétných autoroch a v podstate nevybočuje z rámca „klasických“ autorov (Demosthenes, Cicero, Aristoteles, Tomáš Akvinský atď.). Radí učiť sa naspamäť. Hovorí o systéme čítania a štúdia a o tom, aká dôležitá je vytrvalosť a čítanie v presne vymedzenom čase a analyzuje tiež ďalšie okolnosti „hygieny“ čítania (koľko čítať, v akom čase). Detailne sa venuje spôsobu excerpovania. Odsudzuje rýchle a dychtivé čítanie a tých, ktorí čítajú príliš veľa, pretože to neprospieva mysli. V pripojenej reči o nevyhnutnosti vyhýbať sa čítaniu, ktoré škodí mravom (prednesenej v roku 1603 rétorickej triede v Ríme) analyzuje škodlivosť iného spôsobu čítania. Pri svojom hodnotení vychádza zo stanoviska Lateránskeho a Tridentského koncilu. Práve preto nepovažuje za vhodnú lektúru ani niektoré pamiatky antickej kultúry. Predovšetkým čítanie básní považuje za rizikové, pretože môžu ohroziť mravy mládeže. Vymenúva neškodných a prospešných antických autorov.

Možno konštatovať, že u Sacchiniho „čítanie“ nepresahuje rámec čítania klasických autorov, učenia a samoštúdia. Bol jedným z prvých, ktorý sa zmieňovali o efektívnej práci z textom a spôsobe excerpovania informácií. Asi aj vďaka tomu bolo pojednanie niekoľkokrát vydané a preložené. Do Uhorska sa Sacchini dostal až v 70. rokoch 18. storočia, teda po približne 150 rokoch od svojho prvého vydania a motív jeho vydania možno vidieť predovšetkým vo výstrahe pred škodlivosťou čítania a pripomínaní Tridentu, pričom návod na efektívne štúdium bol v tomto kontexte druhoradý. Nasvedčuje tomu nielen zaangažovanosť biskupa, ale aj aj fakt, že 70. roky 18. storočia priniesli na uhorský knižný trh niekoľko titulov podobného charakteru. Strach z nekontrolovaného čítania a recepcie nekomformných názorov naznačuje existencia niekoľkých pojednaní. Možno medzi ne zaradiť pojednanie neznámeho bratislavského jezuitu Myšlienky o voľnom čítaní nebezpečných kníh.

Vychádzajúc z predstavy neznámeho bratislavského jezuitu, ktorá isto nepredstavovala jeho individuálne videnie problému, ale reprezentovala stanovisko celej, z hľadiska pozície v spoločnosti nie práve bezvýznamnej skupiny ľudí, nezostalo toho veľa, čo ľudia z najširších vrstiev mohli bez obáv čítať. Jezuiti odporúčali a pripúšťali používanie častí biblie, katechetickej spisby, spevníkov, modlitebných kníh, príručiek k spovedi, jednoduchých protireformačných kázní a tiež životopisov svätých. Nemožno sa preto čudovať, že ruka v ruke s mohutnejúcim prílivom rozmanitej profánnej spisby spoza hraníc monarchie a s rastúcou gramotnosťou uhorského obyvateľstva mohutneli i obavy z neustále sa rozširujúcej beletristickej spisby a spisov oslabujúcich jeho katolícku vieru a ovládateľnosť. Práve tieto obavy boli zrejme motívom napísania ďalšieho, tentoraz latinského traktátu, ktorý vyšiel päť rokov po vydaní Myšlienok v Bratislave. V tomto prípade poznáme aj meno autora: je ním trnavský jezuita Ján Molnár. Pojednanie nesie názov Dve knihy o kritickom spôsobe čítania moderných kníh bez ohrozenia náboženstva a pravdy.¹⁴ V úvode autor vysvetľuje, že čítanie kníh, ktoré v tom čase vznikajú a prechádzajú mnohými rukami, neprospieva nikomu a vedie iba k ohrozeniu pravdy (iactura veritatis). Vyhnúť tomuto zlu sa dá tak, že čitateľ bude na čítanie takýchto kníh pripravený. Tvrdí, že knižnice nie sú iba zdrojom múdrosti a pravdy, ako si to myslia predovšetkým mladí ľudia, ale aj zdrojom ohrozujúceho zla. Snaží sa osloviť predovšetkým mládež. Kľúčovým pojmom je pre Molnára v tomto traktáte pravda (veritas), ktorá sa musí podľa neho usadiť hlboko v duši mladého človeka, aby práve čítaním nebola oslabená, ale aby pomáhala odkrývať chyby a úklady. Teda nestačí knihy čítať a pochopiť, ale je potrebné ovládať majstrovstvo, umenie (artificium) odlíšiť nesprávne od pravdy. A práve toto umenie sa snažil v tejto knižke obsiahnuť.

Celé dielo je rozdelené na dve časti. V prvej knihe charakterizuje nepriateľov náboženstva - sú to predovšetkým moderní filozofi (medzi nimi hlavný nepriateľ Voltaire) a ich teórie, ktoré systematicky kritizuje. Odhaľuje ich úklady, používa pri tom rôzne citáty autorov od staroveku až po novovek. Do protikladu stavia potom pravé náboženstvo, jeho jasnosť a konečné víťazstvo.

V druhej knihe vysvetľuje čitateľom, ako sa chrániť pri čítaní moderných kníh, teda predstavuje metodiku čítania. Vysvetľuje, že je potrebné samostatne nájsť dôkazy pravdy v texte (indiciae inveniendae veritatis). Čitateľ môže sám usvedčiť nevhodnú doktrínu. Môže tak urobiť podľa niekoľkých indícií alebo znamení. Za takéto znamenia považuje otvorenú bezbožnosť autora a roztrusovanie klamstiev v textoch, náboženstvo, ktoré autor vyznáva, jeho zámer a silu argumentácie. Čitateľ by mal vytušiť nebezpečenstvo aj zo štýlu textu a textových vsuviek. Za nebezpečenstvo by mal považovať aj skutočnosť, že text, ktorý má v rukách, je prepracovaním (retractatio) nejakého zväčša klasického alebo už známeho textu. Následne dáva čitateľovi pomôcky odhaľovania pravdy (subsidiae inveniendae veritatis). Podľa neho existujú štyri základné pomôcky: pomôcka zdržanlivosti, pomôcka poslušnosti, predošlé mnohostranné vzdelanie, a poslednou pomôckou je vzdelávanie sa v cnostiach každého druhu. Pomôcku mnohostranného predchádzajúceho vzdelania vysvetľuje opätovne viacerými príkladmi, napríklad sa pýta: „Prečo má Voltaire také široké a neustále sa rozrastajúce impérium?“ Odpovedá: „Pretože píše, aby zabavil mládež a ženičky, teda kategóriu ľudí až k úžasu nevzdelanú, ľudí, ktorí hľadajú v knihách pôžitok a nie pravdu.“ Podľa neho ľudia znalí dejín, chronológie, filozofie, Biblie a teológie nemôžu neodhaliť nevhodné myšlienky. Dôvodom k čítaniu by nemala byť zvedavosť ani zábava, ale hľadanie cnosti a pravdy, rovnako ako tvrdí Sacchini.

Očividne už samotné nekontrolované čítanie je pre autora traktátu nežiaduci jav, ktorému sa nedá celkom zabrániť a nemožno ho dostať pod kontrolu. Ale verí, že je možné s čitateľom manipulovať a ovplyvniť spracovanie informácií prijatých z textu podsúvaním istých téz, resp. akousi metodikou čítania. Táto čitateľská metodika je v našom vnímaní naivná. Ide o napomínanie a vytváranie akýchsi mentálnych bariér. Traktát je zároveň reakciou na osvietenské myšlienky šíriace sa Európou a prenikajúce aj na územie Slovenska. Vidí v nich veľké nebezpečenstvo pre náboženstvo, cirkev a kráľovstvo, a preto cieľom jeho takmer 300-stranovej práce je nielen zdôrazniť, ako veľmi treba byť na pozore pred klamstvami „nepriateľov náboženstva“, ktorými sú preň Voltaire, Bayle, Rousseau, Argenson a iní moderní filozofi, ale systematicky poukazovať na nesprávnosť a škodlivosť ich teórií.

Len sotva možno predpokladať, že tieto texty (prípadne im podobné) a názory v nich prezentované významnejšie zasiahli do akvizičných predstáv a aktivít jednotlivcov alebo inštitúcií budujúcich svoje knižné zbierky v druhej polovici 18. storočia. Veď nakoniec práve z tohto obdobia je známa tendencia špecializovať sa na získavanie titulov uvedených na indexoch zakázaných kníh, a to najmä u súkromných zberateľov. Prezentované názory mali silnú protiváhu v mnohých textoch, ktoré čítanie chápu ako vzdelávanie či užitočné trávenie voľného času. Teórie o užitočnosti čítania dopĺňali návody na budovanie súkromných knižníc. Jedným z nich je niekoľkokrát vydané pojednanie Johanna Christopha Stockhausena Kritický koncept vybranej knižnice pre milovníkov filozofie a krásnych vied.¹⁵ Prvú časť pojednania tvoria „Sendbriefe“ o rôznych odboroch vied a umení a druhú časť tvoria súpisy odporúčanej literatúry pre tieto disciplíny. Je v nich obsiahnuté „odporúčané čítanie“ – reprezentatívny výber autorov od staroveku až po obdobie vzniku Stockhausenovho traktátu. Hoci podobný spôsob budovania knižníc z titulov renomovaných autorov je čiastočne dokázateľný najmä na základe korešpondencie a zachovaných súkromných zbierok, nereprezentuje trend, ale zriedkavé úkazy. Nielen zbieranie kníh, ale aj ich čítanie sa stáva v druhej polovici 18. storočia spôsobom trávenia voľného času šľachty, duchovných, intelektuálnej elity a meštianstva. Zodpovedá tomu aj veľkých rozmach literatúry na voľný čas a tiež literarúry pre ženy.