Pálenie kníh
Pálenie, resp. iné formy fyzickej likvidácie sprevádzajú dejiny (nielen tlačenej) knihy ako extrémny prípad cenzúry od staroveku do I. polovice 20. storočia. Je to zrejme nespochybniteľný príznak toho, že máme dočinenia s jedinečným a mnohovýznamový javom v dejinách komunikácie, ktorý je potrebné v súvislosti s našou problematikou analyzovať.
Pálenie spisov autorom alebo vlastníkom môže byť tajné alebo verejno-demonštratívne, môže byť dobrovoľné alebo vynútené výnosom súdu. Pre dobrovoľné akcie existujú rozličné odôvodnenia: nespokojnosť s dielom či už z umeleckých alebo morálnych dôvodov. Niekedy autor spáli svoju knihu s úmyslom potrestať iné osoby (historik si želá, aby upadlo do zabudnutia to, čo napísal a pod.). Ďalej existujú príklady slávnostného verejného pálenia kníh autormi alebo vlastníkmi určitých spisov v súvislosti so súdnym konaním proti nim samým, ktorí týmto spôsobom potvrdzujú odvolanie učenia, teórie, ktorú zastávali.
Inak je to pri pálení veľkého množstva rozličných kníh, ktoré je verejnou akciou napríklad proti knihám inovercov. Objednávateľom takéhoto aktu môžu byť svetské alebo cirkevné autority. Stupňovanie tejto formy môže znamenať zničenie veľkého množstva kutúrnych hodnôt, príp. všetkých dosažiteľných výrazových foriem určitej kultúry.1
Pálenie kníh nie je teda jav náhodný, ani živelný - je to pravidlami riadená a demonštratívna likvidácia kníh, ktorej najdôležitejšími vonkajšími príznakmi sú:
• účasť verejnosti
• účasť popravcu
• slávnostnosť
Popravy ľudí, ale aj určité formy pálenia kníh sa mali diať „pred očami ľudu“. Hoci dodnes nie je jasné, do akej miery na miesto konania dohnala davy ľudí zvedavosť, čím sa stali neplánovane svedkami popravy, ako sa však zdá, mala prítomnosť časti obyvateľstva pre organizátorov hlboký zmysel. Ešte väčšmi to platilo v prípade, keď bola verejnosť takejto akcie definovaná ako „meštianstvom uzatvorený kruh“, teda ľuďmi, ktorý mali istý podiel spoluzodpovednosti na konaní vrchnosti.
Verejná forma vykonania trestu na knihách mohla mať v tomto ohľade hlboký zmysel. Išlo vlastne o druh oznámenia, ktorého adresátom bola verejnosť. Dôvod možno najskôr nájsť v úsilí po pôsobení príkladu. To platí pre pálenia kníh v období antiky, ktoré mali byť realizované „publice“, „in conspectu populi“. V 16. storočí sa objavuje ako opodstatnenie tohoto aspektu pálenia kníh povznesenie, vzdelávanie verejnosti. Pre obdobie, v ktorom fyzická likvidácia kníh kulminovala, je v súvislosti s verejnosťou typický iný pojem: „satisfakcia“, „zadosťučinenie verejnosti“, a prednostne „počestnej verejnosti“.2
Ďalším konštituujúcim znakom je účasť popravcu. Pri verejných páleniach kníh v antike nie je realizátorom kat, popravca, teda osoba, ktorá spravidla vykonáva popravu ľudí. V jednom prípade z druhého storočia pred Kristom mali byť kompetentní obetní sluhovia, tzv. „victimarii“; pri prípadoch za Augusta a Tiberia to boli edilovia a ich sluhovia, v našom chápaní vlastne policajné úrady. Čoskoro po vzniku popravčích úradov v novovekom zmysle, prevzal kat aj funkciu likvidátora kníh.
Tretí znak pálenia kníh možno označiť ako oslavnosť, slávnostnosť. U verejne realizovaných pálení spisov je vlastne určitá oslavnosť automatická, určitý stupeň ritualizácie imanentný. Spoluúčasť popravcu prináša ale určité stupňovanie tejto oslavnosti. Ceremonialita a rituálnosť zodpovedá aktu popravy človeka.3
Verejno-oslavné pálenia kníh vychádzali spravidla z kodifikovaného práva, pričom išlo spravidla o mimoriadny trest, tzv. „poena extraordinaria“. Okrem cenzúrnych zákonov tej doby bolo možné odvolať sa na rímske právo. V Corpus iuris civilis je skutočne minimálne na jednom mieste reč o pálení kníh. Ide o výnos z roku 435 proti nestoriánskym spisom, kde sa odporúča: „quos [i. e.. libros] diligenti studio requiri ac publice comburi“, teda starostlivo študovať a verejne spáliť. Právnici novoveku sa zvyknú odvolávať aj na iné miesta, na výnosy proti potupným spisom a heretikom. Ďalším prameňom pre cenzorov je Biblia (Skutky apoštolov, kap. 19, verš 19.), kde sa píše, že: pod vplyvom Pavlovho kázania zniesli Efezenia poverčivé knihy na hromadu a pred zhromaždením ľudu ich spálili.
Ďalším dôvodom, prečo boli oheň a kat častým osudom nežiadúcich kníh, je okruh neoficiálnych motívov, medzi ktoré patrí damnatio memoriae (odsúdenie spomienky), čiže úmysel nielen vymazať, vyničiť spisy, ale aj spomienku na ne. Bol to teda následok obzvlášť ťažkej zrady alebo hanobenia boha.4
Okrem oficiálnych a neoficiálnych motívov existujú ešte aj určité nevedomé pohnútky k páleniu kníh. Je známe, že neexistujú historické javy, ktoré by sme mohli vysvetliť bez objasnenia určitých psychických skutočností. Preto je dôležité, pokúsiť sa nájsť rozličné prístupy k pochopeniu spôsobu konania likvidátorov kníh (katov). Kniha so svojím obsahom je protivník, ktorý môže byť len veľmi ťažko porazený. Ako nositeľ nepríjemnej idey je symbolom strachu, jej likvidácia je určitým druhom psychoterapie. Pritom konfiškácia alebo bezforemné ničenie je málo - je to vlastne výraz defenzívy, ritualizácia je však výrazom ofenzívy moci.5 V rámci rituálu môže byť použitý nielen oheň, ale aj voda, ktorej sa tiež pripisuje očistná funkcia.
Pre úplné a správne pochopenie tohto javu treba ešte poukázať na súvislosť medzi trestom vykonaným na knihe a trestom vykonaným na človeku: pálenie knihy je často len náhradným trestom, keď je autor neznámy, na úteku alebo prakticky imúnny. Nezriedka kat realizuje kombinovaný trest - popravu autora spolu s jeho spismi.6
Príklady verejného pálenia kníh na slovenskom území
Jedným z prvých známych príkladov verejného pálenia knihy, ktorý je nositeľom temer všetkých jeho spomenutých znakov, je tragický záver Wešeléniho sprisahania na konci 60. rokov 17. storočia: pred bratislavské Judicium delegatum bol predvolaný medzi inými obžalovanými aj kňaz Mikuláš Drábik, ktorý bol obvinený z toho, že vo svojej knihe Lux in tenebris vyzýva Rákocziovcov do boja proti Habsburgovcom. Spomedzi mnohých trestov smrti bol nakoniec uskutočnený len jeden - ten, ktorý bol udelený Drábikovi. 18. júla 1671 v Bratislave na námestí bol popravený nielen on. „Trest smrti“ bol vykonaný aj na už spomínanom diele - spolu s telom a ostatnými spismi autora bola rukou kata spálená a popol bol hodený do Dunaja.7
Najzávažnejším prípadom pomsty na knihe z tereziánskeho obdobia je dozaista kauza Kollár – Richvaldský. Najskôr stručné okolnosti prípadu. Adam František Kollár (1718 - 1783) sa v roku 1749 stáva druhým kustódom, v roku 1758 prvým kustódom a v roku 1772 ako dvorský radca riaditeľom dvorskej knižnice vo Viedni. Ako presvedčený vyznávač osvietensko-absolutistických ideí a vedec využil toto prostredie na mnohostrannú bádateľskú činnosť. Vynikol najmä ako znalec právnych dejín, filozofie a pedagogiky, slovanských a orientálnych jazykov, i ako editor. Celých sto rokov po jeho smrti vládol v Uhorsku názor, že nikto pred ním ani po ňom nepísal s takou historicko-právnou erudíciou ako on. Jeho najvýraznejším dielom, ktoré sa dokonca stalo predmetom rokovania uhorského snemu v roku 1764 je De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa Sacra Apostolicorum Regum Hungariae (O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci v cirkevných záležitostiach apoštolských kráľov uhorských). Je to pojednanie, v ktorom sa snaží vymedziť vzťah medzi verejným uhorským právom v cirkevných záležitostiach a kanonickým právom. Dokazuje absolutistický charakter moci uhorských kráľov, ktorí majú podľa neho právo zdaňovať cirkevné benefíciá. Napáda „šľachtickú bibliu“ - Werböcziho Tripartitum, napáda výsadu šľachty neplatiť dane.8 Keď chcel dať riaditeľ dvorskej tlačiarne knihu scenzurovať aj uhorskej cenzúre, Kollár to nedovolil s odôvodnením, že v Uhorsku niet ľudí, ktorí by sa právnymi dejinymi zaoberali vedecky, v skutočnosti však preto, že o uhorskej cenzúre predpokladal, že knihu neschváli. Vydavateľ sa preto uspokojil s odporúčaním Márie Terézie.9
Predpokladalo sa, že Kollár knihu napísal, ak nie priamo na podnet, tak iste s vedomím panovníčky, ktorá na nadchádzajúcom sneme zamýšľala presadiť zdanenie uhorskej šľachty, aby mohla posilniť obranu ríše. Ďalším motívom bol zásah do práv cirkvi, ich neobmedzenej suverenity a priameho prepojenia na Rím. Dokonca sa zdá, že vydanie knihy bolo načasované: vyšla vo februári 1764 a snem bol zvolaný na 17. júna. Tu sa kniha stretla s krajným pobúrením. Prímas Barkóczy zasiahol v Ríme, takže kongregácia kardinálov knihu promptne ešte počas snemu (14. augusta) dala na index. Na sneme boli prednesené návrhy knihu spáliť, proskribovať autora a poslať ho do vyhnanstva. Mária Terézia v snahe podporiť Kollára zastavila diskusiu o knihe pod zámienkou, že obsahuje viaceré chyby a že ju preto dáva na odborné posúdenie. Na svetské kancelárovi Kaunitzovi a na náboženské viedenskému kardinálovi Migazzimu. Od oboch dostala negatívnu mienku, pričom Kaunitz pripomína, že Kollár písal knihu ako vedec a že tak má byť aj posudzovaná. Navrhol predbežne zastaviť predávanie knihy a Kollára vyzvať, aby knihu obhájil.10 Mária Terézia nariadila zákaz dovozu knihy do Uhorska. KMR vyzýva obežníkom z 1. augusta 1764 župy, dištrikty a mestá, aby všetky exempláre knihy skonfiškovali a zaslali k nej.11
Kollár, aby utíšil rozvášnené stavy, napísal Apológiu, v ktorej vyslovil poľutovanie nad tým, čo sa stalo. Tvrdí, že keby bol vedel, aký nepokoj kniha vyvolá, nedal by ju vytlačiť. Jednako trvá na svojich tézach. Tým samozrejme nedosiahol zmierenie so šľachtickou verejnosťou v Uhorsku. Stal sa obeťou rozličných písomných útokov, z ktorých najzávažnejší bol pamflet Vexatio dat intellectum (Prenasledovanie dáva pochopenie). Vznikol ešte v roku 1764. Autorstvo sa pripisuje pobočnému kanonikovi ostrihomského prímasa Jurajovi Richvaldskému. Autor bráni práva šľachty a odráža panovnícke nároky tvrdeniami, že Uhorsko sa má riadiť len vlastnými zákonmi. Tým samozrejme vyvolal mimoriadny odpor panovníčky. Všetky zachytené exempláre dala 18. februára na bratislavskom námestí symbolicky roztrhať a spáliť, zatiaľ čo po anonymnom autorovi dala vyhlásiť pátranie.12 Spálenie pamfletu vyvolalo rovnako búrlivé reakcie ako Kollárov spis a pamflet samotný. Dokazuje to aj tento opis udalosti v anonymnej obrane:
„18. februára tohoto roku sa odohralo na bratislavskom námestí divadlo. Ach, akéže divadlo! ktorému sa prizerali len domoví sluhovia a záškodníci. Čudoval som sa, keď som musel vidieť celé námestie, uličky mesta a bránu vyplnenú ozbrojenými vojakmi; nedá sa ani dostatočne vyjadriť, či len táto scéna alebo všetky boli určené na vystrašenie. O scéne upálenia nechcem vyniesť rozsudok; všetkých ale určite nevystrašila. Prostredníctvom zastrašovania sa však úcta ťažko získava.
Takže bola vybudovaná hranica; drábi vystúpili na tribúnu, teraz ako aktéri veselohry, ktorej divákmi boli vyvrheľovia spodiny. Námetom pre toto divadlo bolo niekoľko hárkov papiera popísaných veľmi nešťastným perom. Tak je to správne! Listy sa roztrhajú, to je daň pravde! ... To je pomsta listom papiera, ktoré vietor odveje preč. ... Veríte, že s týmto spisom spálite všetko to, čo nám je milé a sväté? Božské a ľudské práva by museli byť odovzdané ohňu, ak by malo byť toto pomenované spravodlivosťou.
... Dobre! nech sú teda spálené zbytočné papiere, ak sa tak lepšie zabezpečí všeobecný pokoj; veď aj hráčovi je dovolené roztrhať po prehre karty, alebo, ak sa mu to hodí, aj ich spáliť. Avšak obsah toho, čo sa niekomu zapáči spáliť, zostáva hlboko v našich srdciach ...“ .13
Takýchto príkladov verejných oslavných pálení knihy nemáme z tohoto obdobia veľa, rovnako ako príkladov hromadného verejného pálenia skonfiškovaných kníh istej kategórie politicky alebo nábožensky nežiadúcich spisov. Protokoly zo zasadnutí náboženskej komisie Kráľovskej miestodržiteľskej rady, ktorej úlohou bolo predovšetkým posúdiť zo zahraničia dovážané a na tridsiatkových staniciach zadržané nekatolícke knihy sú dôkazom nie práve zdržanlivých postojov cenzorov k nim. V protokoloch, v ktorých boli zaznamenané výsledky obsahovej analýzy knihy s poukázaním na všetky chybné, nesprávne, nebezpečné myšlienky v nich obsiahnuté, často pripájajú poznámku, odporúčanie, ako by sa s takouto knihou malo ďalej zaobchádzať. Nezriedkavo bol cenzor presvedčený, že kniha je hodná najprísnejšieho trestu - ohňa. Bolo to teda odporúčanie cenzora spáliť všetky exempláre takejto knihy. O realizácií týchto odporúčaní, o spôsobe, akým sa s knihami po ich odsúdení výrokom jediného cenzora narábalo, už protokoly náboženskej komisie nehovoria. Negatívne posúdené knihy sa však zaiste majiteľom nevracali a vzhľadom na ich množstvá (niekedy ide aj o niekoľko desiatok, či stoviek exemplárov istého titulu) nemohli byť ani všetky deponované. Aj sama panovníčka považuje tento spôsob likvidácie za žiadúci, keď vo svojom intimate o libertinizme z 3. mája 1767 nariaďuje:
„ ... aby vlastníci kníh, ktoré dláždia cestu zavrhnutému libertinizmu a indiferentizmu .... takéto knihy do ôsmich dní spálili, v opačnom prípade, ... ak budú takéto knihy u niekoho zadržané, alebo ak vie o niekom, kto takéto knihy vlastní a číta a neoznámi to .... bude potrestaný...“.14
Až za Jozefa II. vymizlo pálenie kníh z okruhu oficiálnych politických prostriedkov, sám sa vo svojich Grund-regeln zur Bestimmung einer ordentlichen künftigen Bücherzensur (Zásady pre ustanovenie riadnej budúcej cenzúry kníh) s netajeným dešpektom vyjadril, že podľa neho knihy nie sú na ničenie a zvyk prezerať každému cestujúcemu jeho batožinu, či sa nenájde kniha buď na spálenie alebo nejaká, ešte neznáma, na scenzurovanie, sa mu nezdá byť prospešný.15
Pálenie kníh je sprievodným javom cenzúry. Niekoľko storočí bolo prejavom moci, nástrojom zastrašovania a bežnou metódou likvidácie nežiadúcich spisov. Aj v tereziánskom období pretrváva takýto prístup, dôkazom je napr. verejné upálenie pamfletu Juraja Richvaldského, či pokyny cenzorov na spálenie kníh zadržaných na tridsiatkových staniciach alebo inak skonfiškovaných. Čiastočná zmena takéhoto postoja sa deje najmä vďaka pokrokovému vplyvu van Swietenovej cenzúrnej komisie.
