BAHIL, Matej: Tristissima Ecclesiarvm Hvngariae Protestantivm Facies. Bregae : Typis Viduae B. Godofredi Trampii, 1747.

Pojednanie o podmienkach života evanjelikov v Uhorsku s obsiahlymi pasážami memoárového a autobiografického rázu. Prešovský evanjelický kazateľ Matej Bahil (pseud. Theodorus ab Hybla) niekoľkokrát zmieňuje o nedostatku evanjelických kníh a cenzúre. V kapitolách XIII-XXI (s. 39-73) opisuje dôvody, ktoré ho viedli k prekladu a vydaniu knihy E. S. Cypriana „Naučenj o původu a zrůstu papežstva“ a tiež prenasledovanie, ktoré vydaniu nasledovalo a skončilo Bahilovým exilom v Poľsku.

§ XIII
Aby som zmiernil toto zlo (nedostatok literatúry určenej pre evanjelikov, pozn. prekladateľa) a mohol evanjelikov, keďže to zvláštne nie vždy je povolené, ústne vyučovať, a otvoriť oči pre lepšie poznanie pravdy a rozpoznávanie neúprimnosti, rozhodol som sa vydať niektoré výukové a polemické spisy v českom jazyku. Čiastočne preto, lebo väčšia časť evanjelikov v Uhorsku túto reč používa, čiastočne preto, lebo česká obec trpela doteraz zarmucujúcim nedostatkom takýchto kníh; lebo okrem jedinej príručky od Matthiasa Höe sa nemohli pochváliť žiadnou inou. Nepovažoval som za nutné písať nové knihy, pretože ich čítame dosť v nemeckom jazyku. Preto som si predsavzal preložiť niektoré z nich z nemčiny. Prihodilo sa ale to, že zatiaľ čo som si prečítal spis už nebohého, o evanjelickú cirkev nesmrteľne sa zaslúživšieho teológa, pána doktora Ernsta Salomona Cypriana O vzniku a rozvoji pápežstva, prišiel ku mne istý šľachtic, tešiaci sa mimoriadnej úcte, ktorý, keď uvidel túto knihu, vyjadril sa, že si už dávno prial, aby Boh prebudil muža, ktorý by vydal túto knihu v českom jazyku, pretože po Biblii je v Uhorsku najnutnejšia. Týmito slovami mi dodal tak mnoho odvahy, že som bez najmenšieho odkladu pristúpil k prekladu. K tomu som pripojil Pravdivé napomenutie k pridržiavaniu sa luteránskeho a opusteniu pápežského náboženstva, ktoré vydala teologická fakulta vo Wittenbergu pred viac ako storočím a ktoré bolo vtedy napísané pre Čechov kvôli ich krutému prenasledovaniu. Priznávam, že som nebol prvým prekladateľom poslednej zmienenej knihy, do českého jazyka bola preložená v roku 1634. Ja sám som iba predložil rozsiahlejší predhovor, ktorý som upravil na uhorské pomery s niekoľkými celkom novými a typicky tuzemskými príkladmi a ktorý hovorí o tom, že mierne a nekrvavé prenasledovanie je nebezpečnejšie ako krvavé a otvorené, pretože môže byť škodlivejšie pre čistotu duše. K nemu som pripojil súhrnné rozprávanie o uhorskom prenasledovaní.

§ XIV
Keď bol preklad hotový, oznámil som svoj úmysel niekoľkým múdrym a vzdelaným mužom mimo Prešova, mojim pánom kolegom a otcom v cirkvi (v orig. znení Kirch-Väter, pozn. prekladateľ) som sa ale o svojom zámere nezmienil, aby neboli v nebezpečenstve, ak by celá vec vyšla najavo a nakoniec sa ukázalo, že som konal dobre a prezieravo. Medzičasom mi tí, ktorým som svoje plány oznámil, dávali rôzne rady. Niektorí ma odrádzali od vydania knihy, kvôli prudkej horlivosti katolíckeho duchovenstva a z neho hroziaceho osobného prenasledovania. Iní mi to ale odporúčali, zvlášť tí, ktorým ležal na srdci stav uhorských cirkví. Hlavne ale dvaja vo vojne aj mieri známi hrdinovia, ktorí už triumfovali pred stoličkou baránka, mi hrozili, že budem braný na zodpovednosť pred Kristovým súdom, pokiaľ by som chcel zanechať vydanie spomenutých kníh. Čo sa týka mňa, musím sa priznať, že som pri tom vytrpel spor tela a ducha. Bol som si vedomý, že môj úmysel nemôže zostať utajený tak, aby sa raz nevyšiel najavo aj s jeho pôvodcom. Poznal som snahy, povahu a úmysli katolíckych duchovných, obzvlášť jezuitov. Predpokladal som rôzne možnosti vývoja situácie, aj ohrozenie môjho majetku a života, ktoré by sa mi neomylne mohlo pritrafiť. Preto sa telo a krv pokúšali zabrániť vydaniu knihy. Ale keď som to premyslel duchom a predstavil si stratu toľkých duší spasených drahou krvou Krista, ktoré sa okradnú o spásu tak, že sa ich prinútia verejne sa zriecť evanjélia alebo ich pritiahnu skazu tak, že sa spoločia s nepriateľmi pravdy vo veciach viery. A pozoroval som tiež oveľa väčšiu usilovnosť zvádzačov v zvádzaní¹ ako pastierov duší v zachovávaní a obrane čriedy. Nakoniec, vedel som aj o pokusoch nepriateľov celkom vyhubiť protestantské náboženstvo v Uhorsku alebo dokonca vyhnať jeho učiteľov a cirkvi (nekatolícke, pozn. prekladateľa) postupne pritiahnuť k sebe. Duch zvíťazil nad telom aj vďaka viere, že nebudem svoju službu vykonávať plnohodnotne, ak tieto knihy nezverejním. Veď ako budem musieť skladať účty pred Kristovým súdom, keď toľké drahé duše, ktoré by sa čítaním týchto kníh udržiavali v blahoslavenej viere, nechám sustnúť len vďaka zle načasovaného strachu a nedbalej sebalásky. A pretože som sa už nebál nebezpečenstva, ktoré som vo svojej mysli prekonal, odovzdal som v roku 1744 preložené knihy v Sasku do tlače a venoval som ich verejnému úžitku. Trochu ma aj pobavilo, keď nepriniesli žiaden iný „úžitok“, ako práve ten, ktorý som už v Uhorsku spozoroval. Ale verím, že by som nemohol byť obvinený z opovážlivosti, pretože žiadne kráľovské nariadenie ani žiaden zákon krajiny nezakazuje vydávanie takýchto kníh. Neboli to žiadne buričské spisy, ktoré rušia všeobecný pokoj alebo urážajú vznešenú osobu kráľovnej. Ale ako už bolo isto spomenuté, urážka jedného Jezuitu sa v Uhorsku začína vnímať takmer rovnako tak ako urážka majestátu. Dúfam však, že nikto nemôže poprieť, že prostriedky, ktoré slúžia na zachovanie utláčaného protestantského náboženstva v Uhorsku, nemôžu byť zakázané.

§ XV
Hoci musím priznať, že som našiel v Uhorsku ako aj v Sliezsku ušlachtilých mužov, obzvlášť pochádzajúcich zo svetského stavu, ktorí tieto moje predsavzatia skôr zavrhovali a javili sa im príliš lacné a svoju mienku mi aj objasnili. Podľa nich by bolo omnoho rozumnejšie v prípade takej utláčanej cirkvi akou je uhorská, úplne zanechať vydanie takejto knihy, ako tým nepriateľov ešte viac rozhorčiť. Musím ale týmto cenným mužom pripomenúť, že katolíci by predsa neboli našimi priateľmi, keby sme aj pre nich mali pekné slovo. Omnoho viac, tak dlho ako zostaneme luteráni alebo reformovaní, sa budú na nás pozerať ako na ovce, ktoré zakaľujú vlkovi vodu, hoci by ju aj dávno mal vypitú. Musím im zároveň priznať, že spolu s Pliniom, dávam prednosť byť niekomu užitočný pred všetkou láskavosťou a milosťou. Čo sa týka druhej námietky, prirodzene, protestantská cirkev je v Uhorsku utláčaná a silnejšie ako iné prenasledovaná. Ale o to nutnejšie sú takéto knihy. Veriaci, okradnutí o svojich kazateľov, sa budú udžiavať vo vyznávaní skutočnej viery aspoň ich čítaním a môžu sa ohradiť proti konverzii. Naproti tomu prekvitajúca komunita, ktorá ma svoje slobody, môže ich ľahko postrádať. Isto, v Anglicku, Švédsku, Dánsku, Holandsku a v iných provinciách nehrozí nebezpečenstvo, že niekto budú povzbudzovať, aby sa zriekol Kristovho učenia kvôli cti, úradu alebo výhodnému sobášu alebo aby od seba odvrátil telesný trest. V samotnom Uhorsku je všetkým, ktorí túžia niečo získať, táto podmienka predložená. Keď niekto chce získať úrad alebo sa bohato oženiť, tak si hneď musí vypočuť: to všetko ti chcem dať, keď konvertuješ a tak ďalej. Táto podmienka robí z mešťanov grófov, čo dokazuje svojim príkladom richtár v Kluži. Protestanti v Uhorsku sú zbavení všetkých slobôd a najväčšie ústupky si získavajú prostrednictvom hriechu. Človek môže byť rúhač, zlodej, vrah, cudzoložník, otcovrah alebo inak vykonať najväčší hriech, a predsa len bude oslobodený od všetkých trestov, keď je katolík. Otcovrah Tivadar bol oslobodený, keď zabil svojho otca nie ako otca, ale ako kacíra. Stalo sa to v Šarišskej stolici. Ten, ktorý sa sám obvinil z cudzoložstva, bol oslobodený. Stalo sa to v hornej časti predmestia Prešova. Manželstvo s dvoma vlastnými setrami povolili v Svätom Mikuláši v Gemerskej stolici.² A to mlčím o mnohých iných príkladoch. Samotní múdri katolíci sa niekedy nevedia zdržať výsmechu a hovoria: Luteráni majú dve duše: jednu pre seba a druhou odkupujú tresty. A preto môžem oprávnene použiť to, čo napísal blahoslavený Cyprián³ na začiatku svojej knihy v nemeckom vydaní: Komu je známy súčasný stav pápežstva v Uhorsku a jeho útoky a úsilia, ten musí uznať, že tieto knihy nie sú mnou vydávané z bezočivosti alebo z lásky k sporom, ale z nevyhnutnej potreby.

§ XVI

Keď sa knihy, ktoré som vydal, stali známymi aj u evanjelikov v Nitrianskej stolici, ktorí stratili svoje slobodné vyznávanie viery pri príležitosti zatknutia Krmanna, títo, túžiac poznať ich obsah, pretože pojednávali o náboženstve, požadovali naliehavo, aby im bolo zaslaných sto kusov. Nedôveroval som poslovi, pretože mi nepredložil žiadne písomne svedectvo. Preto poslali ku mne a k istému šľachticovi katolíckeho vierovyznania iného posla v celkom inej záležitosti a tomuto som odovzdal list, v ktorom poukazujem na obsah zmienej knihy a sľúbil som poslať 50 kusov. Prihodilo sa ale, že tento listonosič zostal na noc v hostinci pri Levoči a v tom istom čase katolícky farár z Belej P. Haas práve na tomto mieste prenocoval. Pokladal posla aj vďaka jeho veľkosti za pruského zveda a list mu odňal zlodejským spôsobom, otvoril ho, priniesol k levočskému veliteľovi a zariadil, že tento nešťastný posol sa ocitol v reťaziach a putách. Neviem, či je ešte zatvorený alebo ho už prepustili. Čo sa týka môjho listu, urobili viac ako jeden jeho odpis a zaslali najvyššej kráľovskej rade v Bratislave, Spišskej kapitule  a ako som sa dozvedel, aj jezuitom v Piešťanoch a biskupovi v Egri. Na druhý deň potom mi oznámili, že môj list bol odcudzený, z čoho som ľahko usúdil, že už nebudem dlho čakať na prenasledovanie. Našli sa priatelia, ktorí mi radili, že bude lepšie dať sa na útek ako zostať a očakávať nepriateľské prenasledovanie a zadržanie a odvolávali sa pritom na príklad pána superintendenta Krmanna. Ja sám domnievajúc sa, že by som takto mojim nepriateľom vytvoril priestor pre znevažovanie môjho mena, odovzdal som spravodlivosť do božích rúk a rozhodol som sa počkať na vyústenie udalostí.

§ XVII

28. novembra roku 1746, v stredu, ku koncu obeda, ktorý som trávil v spoločnosti cteného Bartolomeja Kleina, nemeckého kazateľa v Sabinove, jeho manželky a zaťa, pána rektora evanjelickej školy v Prešove Johanna Longaya, objavili sa u mňa dvaja radní a dvaja mestskí drábi, ktorí mi odovzdali pozdrav od pána richtára a mestskej rady a pozvali ma k richtárovi na výsluch kvôli nejakému spisu. Odpovedal so im so všetkou skromnosťou a úctou, že viem, ako aký spis ide a že to aj objasním, len keby mi ešte predtým povolili vykonať verejnú bohoslužbu. S touto správou som poslal jedného z radných späť k vrchnosti, toho druhého som však zdržal u seba, aby som sa tak vyhol akémukoľvek škodlivému podozreniu. Medzi tým, poznajúc spôsoby, akými zaobchádzajú katolíci s evanjelikmi, že začínajú všetko exekúciou, šiel potom do komory, uchopil som pre každý prípad dlhé lano a uviazal som si ho okolo tela, aby si to nikto nemohol všimnúť. Jeden z radných nebol spokojný s mojou pripravenou poslušnosťou, ktorú som im ponúkol a poslal po mňa bezprostredne štyroch členov rady a mestských strážcov, ktorých posilnil so všetkými drábmi a ozbrojenou mestskou strážou,  nemajúc úctu pred miestom, na ktoré sa vzťahujú cisársko-kráľovské slobody. Vicenotár Ignác Bogdanyi ma prijal tvrdými slovami ako vzdorovitú osobu a hrozil mi, že pokiaľ by som sa neobjavil bez najmenších prieťahov, tak ma nechá priviesť násilím. Dobromyselne som mu na to odvetil, že by som nebol odišiel skôr, ako by odišli drábi a stráž. V žiadnom prípade nie som zločinec alebo burič, a preto som si nezaslúžil, aby na moju faru vpadli ozbrojenci a aby ma ako odsúdeného na smrť s ozbrojenými drábmi viedli počas výročného trhu v prítomnosti takého veľkého množstva ľudí cez mesto. Takže som šiel do mesta v sprievode štyroch radných a potom, čo sa vzdialili ozbrojení drábi, ostatní radní zostali na mojej fare, aby sa zmocnili mojej knižnice. Cestou nás stretol známy uhorský právnik pán Gabriel Zmeškal, ktorý ma prekvapený a netušiac, čo to má znamenať, sprevádzal až do obidlia richtára. Kľúč k mojej študijnej izbičke som mal u seba, takže ma richtár prinútil vydať mu ho a poslal svoj voz pre moje knihy. Ale narazili na veľké množstvo kníh, ktoré nebolo možné vozom odviezť, takže vzali len niektoré, medzi nimi aj diela v rukopise a priniesli ich richtárovi.  Medzi nimi našli aj dejiny salzburských emigrantov⁴, ktoré som prekladal do češtiny a mal som ich pripravené do tlače, čím sa protivníci cítili veľmi urazení a povedali, že takéto niečo by sa malo poslať do Bratislavy Kráľovskej rade.

§ XVIII

Keď som sa zjavil v richárovom dome zoči-voči mestskej rade, tak sa notár Michael Spack pokúsil dosiahnuť, aby odišiel pán Zmeškal, lebo vysokoctená rada má údajne príkaz vypočuť ma bez svedkov. Po jeho odchode mi predložili rozkaz, ale neprečítali mi ho a notár odvolávajúc sa naň, predložil mi nasledujúce otázky, ktoré som mal zodpovedať:

1. Kde som sa narodil a kto sú moji rodičia?

2. Koľko mám rokov?

3. Ako dlho slúžim v slovenskej alebo českej cirkvi v Prešove?

4. Či som vydal nejaké knihy a aké?

5. Čo bolo obsahom týchto kníh?

6. Či som ich napísal sám alebo preložil z iného jazyka?

7. Kde, kedy a v akom množstve boli vytlačené?

8. Aký bol dôvod a úmysel vydania týchto kníh?

9. V ktorom roku som ich preložil a kde som obstaral tlač?

10. Či mi niekto pomáhal pri preklade alebo odpise?

11. Kto mi hradil náklady na tlač?

12. Koľko kusov z nich sa dostalo do Uhorska a kde sú ostatné?

13. Či sú všetky rozdistribuované) a kde?

14. Či som niekomu v šarišskej stolici alebo v iných častiach kráľovstva a zvlášť v Prešove takúto knihu predal alebo daroval a komu?

15. Kde sú nemecké exempláre, ktoré som použil pri preklade?

16. Prostredníctvom koho som poslal do Wittenbergu rukopis?

17. Kde sú tieto rukopisy, či ich majú oni, alebo mi ich vrátili?

18. Či som písal niekedy niekomu pri tejto príležitosti a komu?

19. Prostredníctvom koho si vyžiadali tieto knihy odo mňa osoby z Nitry?

20. Koľko som im sľúbil poslať?

21. Či som tieto knihy naozaj chcel poslať?

22. Kde sú ostatné, ktoré som ešte nerosposlal?

23. Prečo som ich poslal opäť do Sliezska?

24. Ako som sa dozvedel, že môj list, ktorý som poslal do nitrianskej stolice, bol v Levoči zadržaný?

25. Či nemám ešte niekoľko exemplárov pre seba?

26. Kedy a s akým úmyslom som preložil Dejiny salzburských emigrantov?

27. Či som ich už chcel poslať na tlač alebo dal vytlačiť?

28. Či som napísal sám celé dielo alebo som k tomu potreboval písára?

29. Či je predhovor (ktorého pôvodca je pán opát Mossheim) moja práca alebo len preklad?

30. Či mám viac rukopisov z týchto Dejín?

31. Či ich niekto odo mňa odpisoval?

32. Či ich niekto u mňa videl alebo čítal?

33. Kde je nemecký exemplár Göckingových dejín?

§ XIX

Po dokončení vypočúvania, ktoré trvalo až do ďalšieho dňa, mi bolo mi poskytnuté čestné väzenie v dome mladého pána Bogdányiho v najvyššom poschodí, kde som mal zo spálne výhľad na tržnicu. Tu som mal zotrvať a očakávať rozhodnutie kráľovskej rady, ako sa mi bolo povedané. Videl som, že šľachta a mešťania nezriedka prichádzajú k pánu richtárovi a ponúkajú kauciu za moje prepustenie, prípadne aj samých seba ako rukojemníkov. Ale hovorili to do ucha hluchému. Ja som sa pri výsluchu pri 14. otázke zaručil, že som daroval jedinému občanovi jediný exemplár z oboch mnou vydaných kníh a tento dostala mestská rada od tohoto občana späť. Preto strávili jezuiti s minoritmi takmer celú noc prehliadaním týchto a ostatných kníh z mojej knižnice, ktoré boli dovezené k richtárovi a nepochybne pripravovali proti mne krvilačné útoky. Medzi knihami ktoré boli zhabané medzi prvými sa nachádzali aj Hasenmüllerove dejiny jezuitského rádu, pričom pohľad na ne nepriateľov tak rozzúril, že mi vďaka nálezu tejto knihy v mojej knižnici pripísali ešte väčšiu trestuhodnosť ako vydaniu novej knihy. Ako jezuiti postupne odnášali celú knižnicu, našli viacej takto zameraných kníh, z ktorých sa mohli dozvedieť, kto sú, hoci možno ani nechceli.

§ XX

Moji nepriatelia vymysleli v súvislosti s mojim zadržaním mnohé príčiny, ktoré do seba zapadali ako svedectvo falošného svedka proti Kristovi. Lebo medzitým mnohí doma i za hranicami, prekvapení nezvyčajným počínaním, pátrali veľmi usilovne po dôvodoch môjho uväznenia. Tak nebol objavený žiaden z tých, na ktoré sa pýtali. Niektorí nepravdivo udávali, že som tajne korešpondoval s pruským kráľom, čo vysokopostavené osoby pohlo k tomu, aby začali viesť vojnu s uhorskou kráľovnou, čo možno právom pomenovať ako nezmyselnú a zlomyseľnú historku. Veď kto môže bez pomätenia písať takému veľkému kráľovi o takej málo významnej veci? Okrem toho, možno snáď predpokladať, že takého významného panovníka poženie do vojny proti inej moci list bezmocného kazateľa? [...] Iní moji nepriatelia uviedli, že som vraj napísal niečo proti rímsko-nemeckej monarchii a z toho vzišiel zločin urážky majestátu. To je práve tak prostoduché, ako prvý dôvod, kde možno poznať len rozdiel medzi rímsko-nemeckou ríšou a mocou rímskeho biskupa. Len proti poslednej menovanej, nie proti prvej je spor v knihe, ktorú som prekladal: Keďže naisto žiaden katolícky spisovateľ nezverejnil žiaden spis, v ktorom by tak pevne a neotrasiteľne podporil trón jeho cisárskeho a kráľovského majestátu proti útokom rímskej stolice, ako práve týmto spisom pána Cypriana, ktorý som prekladal do češtiny. Niekoľko ľudí urobilo zo mňa bezcharakterného najmä medzi jednoduchými ľuďmi nehanebne tvrdiac, že ma uvrhli do väzenia kvôli mnohoženstvu. Údajne listy zadržané v Levoči odhalili, že som mal jednu ženu v Sasku a druhú v Uhorsku. Takéto osočovanie si dovolili vo viere, že čosi sa predsa len na mňa natrvalo nalepí.

§. XXI

Na začiatku môjho väznenia ako aj pri výsluchu ctenej mestskej rady, zaobchádzali so mnou tak, že by som si v žiadnom prípade nemohol sťažovať. Dva týždne bolo každému dovolené slobodne ku mne prísť a tak ma neustále navštevovali mnohí vážení príslušníci šľachty a meštianstva, dokonca aj radní ma potešili svojou prítomnosťou a ja som s nimi zotrval celý deň v priateľskom rozhovore. Ani najmenej ma nepokúšala myšlienka na útek, ktorú som vtedy mohol uskutočniť oveľa bezpečnejšie ako neskôr, pretože ma strážil iba jeden dráb, ktorý pri mne po všetky noci bdel. Keby ma v tejto situácii opustila aj mestská rada, ja by som stále zotrval v jej moci. Lebo moje svedomie, ktoré si nebolo vedomé žiadneho zločinu ani úmyslu týkajúce ho sa osoby kráľovnej či vrchnosti, sa nebálo žiadneho nebezpečenstva. Avšak 12. decembra 1746 sa všetko v okamihu zmenilo. Skoro ráno pri východe slnka poslal richtár k môjmu strážcovi posla, ktorý mu tvrdo uložil, nepovoliť nikomu okrem mojej ženy navštíviť ma a hovoriť so mnou. Po niekoľkých zdržaniach vpadli do mojej pracovne poslanci rady. Ako si pritom počínali, si môže najlepšie predstaviť ten, kto videl onehdy vpadnúť uhorských povstalcov do plných domov v Sliezsku. Lebo vzali všetky knihy, všetky spisy, listy, vrátane bedne s mnohými mojimi kázňami, ktoré sa v nej nachádzali a iné pozoruhodné spisy a poznámky a vlastne všetko, čo bolo v mojej pracovni z papiera, a to všetko neodviezli ani k richtárovi, ani na radnicu, ale do jezuitského kolégia alebo, ako sa to vlastne volá, rezidencie a tam boli odnesené aj knihy, ktoré boli predtým doručené richtárovi.